Svoju vieru v svet mladých, bohatých a krásnych som stratil presne 17. decembra 2015 o 1:08 v noci. Myslím tým akiste svet holivúdskych úsmevov, voľného trhu a liberálnej spásy, ktorá nás vraj všetkých nakŕmi. Nás – mladých, bohatých, krásnych, nás nedegenerovaných starnutím či históriou, nás, na ktorých štyri základné budhistické pravdy neplatia. Spal som pri Márii, ktorá bola v tom čase jednou z jediných, a pokojne sa dala týrať mojou povahou bez toho, aby som na nej zanechal hlbšie stopy. Ležala vedľa mňa v tričku, bez nohavičiek a slastne slintala na vankúš, ktorý sa, rovnako ako plachta či paplóny, nachádzal na zemi. Zobudil som sa a díval sa na ňu, hľadel na časti územia jej bytosti trčiace spod periny, sledoval som sneh za oknom, blúdil pohľadom po izbe a hľadal čokoľvek, čo by ma mohlo upútať. Číslice na svietiacom budíku pri našej improvizovanej posteli ukazovali 1:06:43, 44, 45, 46, 47. Díval som sa na budík, na čísla digitálok tupo hľadiacich do priestoru, čínsky oslobodeného od paží času. 1:07:01, 02, 03, 04, 05. Vstal som a išiel sa napiť, voda bola studená, dlážka bola studená, okná boli studené.

V ústach som pocítil pachuť Bašóovej krysy.

Na hodinách v kuchyni sa malá ručička lenivo prehupla zo sedmičky na osmičku Tik, tak, CŔŔŔŔŔŔŔN!!!

Vypľul som vodu na linku a bežal zodvihnúť domový telefón, snežilo v ňom rovnako, ako za oknom.

Po treťom pokuse dopátrať sa, kto to zvoní o 1:08 na dvere, ma premkla neodolateľná túžba zísť dole do tmy a do snehu a pátrať. Na tepláky a tričko som si teda navliekol svoju najhoršiu žltú šušťákovú bundu, obul si navždy zaviazané turistické topánky a letel.

V bytovke bolo ticho, sneh zakrýval oči okien, bubnoval tlmením sluchu do sklených tabúľ a plastových rámov.

Zbehol som dva krát 32 schodov a ocitol sa na prízemí.

Bola tma. Zadíval som sa do preskleného okna zadného vchodu a takmer som skolaboval. Na dvere hororovo klopala prikrčená čierna silueta, ktorá v tme kontrastovala s padajúcim snehom. Fotobunka zafungovala – moment rozsvietenia a ja som sa cez sklo ocitol zoči-voči osemdesiatročnej žene v nočnej košeli. Oči mala belaso bledé a ich výraz dávno stratenej príčetnosti ma vydesil oveľa viac, ako jej dramatický vstup na scénu. Néni pchala nesprávny kľúč do dverí a snažila sa ním lomcovať, potom chabo búchala na dvere a opäť to skúšala s kľúčom. Otvoril som.

„Teta, kde bývate?“

Nerozšifrovaný tupý pohľad vo mne zanechal zmätok, nevedel som sa rozhodnúť, či ma Néni nepočulo alebo či absolútne nerozumie tomu, čo jej hovorím.

„TETA!“ zahučím, „KDE BÝVATE?“

Néni zakrúti hlavou, niekoľkokrát na mňa tupo žmurkne a ďalej cezo mňa žmúri priamo do krajiny-nekrajiny…

„ Tu,“ ozve sa po chvíli starenin hlas.

„Aké číslo je tu?“ opýtam sa prezieravo.

„Osem,“ odvetí starena o päť čísel vyššiu odpoveď.

Lepšie si ju prezriem, jej tvár vyzerá ako staré vrecko na tabak, zošúchané a smradľavé od častého používania, vo vlasoch má guču snehu nachytanú po ceste a pod nočnou košeľou nič, len nahé nohy a chodidlá zahalené v nylonových ponožkách a ortopedických papučiach. Polonahá Mária dostáva okamžite iné kontúry. Podvedome si zobliekam bundu a navliekam ju na néni, ktorá slabo protestuje.

„Nebojte sa teta, bude vám teplejšie, pokoj, pokoj.“

Z prázdneho goliera na mňa vyľakane pozrú dve oči – myš z múky.

„Osmičku potrebujem nájsť! To je tu, pravda? Pravda, že je to tu!“

Teta melie a baví sa sama so sebou. Chytám ju za lakeť a pomaly ju znášam dole.

„Toto nie je číslo osem? Veď je to číslo osem, predsa tu bývam!“

Ideme. Kráčame s tetou v studených závejoch a hľadáme vežiak.

Od zmrznutého jazera sa ozýva rehot kačíc, kontajneri sú zafúkané snehom a néni prešľapuje v záveji. Hra na osmičky utíchne. Počuť len sneh, vŕzganie štyroch nôh a drkotanie zubov. Hladkám néni po chrbte, aby som ju zohrial, je ticho, civie do biela.

Vežiak číslo 8.

Chytám jej pazuchy a vynášam ju po šmykľavých schodoch.

„ Aha! Aha!“

Dievčensky kričí néni a ukazuje na označenie domu.

Kľúče nám na miliónty pokus zafungujú, svetlo kachličky. Néni má fialové nohy, kŕčové žily jej vtekajú priamo do uzimených fľakov. Vo výťahu stlačí číslo. Ideme hore. Dívam sa na nás v doškriabanom zrkadle. Vnúčik a babička, obrázok z pohľadnice, veľa šťastia, babka, k tvojim narodeninám. Kabínou trhne, néni ma chytí za ruku a ťahá ma k hnedým preglejkovým dverám.

„Tu treba dať kľúč! Tu! Tu!“

Otvorím.

Zmena teploty je badateľná. Z jednoizbového takmer holobytu na mňa hľadí stolička, socialistický sekretár a dvanásť robošov, páchnucich chlastom, montážnou penou a prachom, spiacich na zemi. Chrápajúcich v nekonečnom pachu nikdy nevypnutého kúrenia.

„Toto je Jožko! Je to dobrý chlapec,“ povie mi néni a ukáže na upotenú siluetu ležiacu najbližšie k dverám, vytrhne mi kľúče a celou silou tresne dverami.

Vrátim sa domov.

Na budíku bliká 1:28. Dopíjam vodu. Mária sa nezobudila. Spí na bruchu a svoj zadok spolu s nahými nohami vytŕča priamo na mňa. Bojím sa. Predstava nočnej košele vo mne zažne zimomriavky. Nespím. Pijem druhý, tretí, štvrtý pohár ľadovej vody a dívam sa na sneh.

O tom, kde sa stratila žltá bunda, Márii nikdy nepoviem.

Tomáš Straka knižne debutoval samizdatom — Paper back — (2013). Roku 2014 vydal básnickú zbierku Hrdina robotníckej triedy a v roku 2016 mu vyšla próza s názvom Len sa nepozri do očí. Od roku 2017 spolu s Luciou Ernekovou organizuje slovenskú scénu slam poetry – súťažný formát performatívnej poézie, v ktorom vybraní diváci hodnotia vystúpenie prednášajúceho bodmi. Ukážky pochádzajú z autorovej pripravovanej zbierky Spievam.