„A je po nej,“ zahuhňal spoza rúška skúsený dentista Kleščinský a kliešťami víťazne zvieral pokorenú osmičku, hlúpy zub múdrosti, nadbytočnú perlu obalenú chuchvalcom hlienu a krvi. „Chcete si ju nechať na pamiatku?“ šermoval zubár ako rybár úlovkom pacientovi pred zaslzenými očami. Tomáš zakmital hlavou a priložil si prsty na líce, pretože si nebol vôbec istý, či ho ešte má. Lekár vypustil príčinu niekoľkotýždňového utrpenia do nádoby, ktorá zrejme slúžila na odpadky. Zub padal ako hlava trestanca pod gilotínou, ordináciou znel víťazný chorál, zlo bolo potrestané. Kleščinský ešte obradne vycinkal inštrumentami krátke prelúdium, odhalil si tvár a uznanlivo potľapkal mladého muža po pleci: „Držali ste sa statočne. Ste chlapík. Teda teraz už vlastne skutočný, dospelý chlap.“ Nikdy predtým Tomášovi nenapadlo, že práve strata zubu múdrosti mení chlapca na chlapa. Myslel si, že túto premenu má na starosti strata panictva alebo povolávací rozkaz. Jedno aj druhé má Tomáš ešte len pred sebou. Čo teraz? O zub ľahší a od zubára o hlavu vyšší Tomáš iba zašušľal: „Ako dlho mi bude účinkovať injekcia?“ „Tri hodiny? Prečo?“ „Len tak. Ďakujem. Dovidenia.“ Tri hodiny? Tomáš sa ponáhľal na tréning. Tri hodiny? To stihne.

„Chceš ostať impotentný?“ zagúľal očami Miro a znovu zobral do rúk činky, aby odcvičil ďalšiu bicepsovú sériu. Tomáša čakal tlak na lavičke, no sparingpartnerova poznámka mu zabránila dostatočne sa na tento náročný cvik koncentrovať a tak sa iba bezradne posadil: „Čože?“ Fučiaci Miro ešte vykonal niekoľko opakovaní vlastného cviku a s bolestnou grimasou nahodil jednoručné činky efektne na stojan. „Na tom rušni je to samá indukcia,“ nafúkol sa Miro ako moriak a otočil sa k zrkadlu veľkému ako stena, aby sa pokochal dokonale prekrveným bicepsom, „do polroka je z teba impotent.“ „Mal som ti čo povedať,“ hodil sa o lavičku urazený Tomáš, „a poď za mňa, nech ma to nepripučí.“ Vedel som, čo ti povedať, povedal si ešte raz v duchu Tomáš, istý si tým čo chce a namosúrený tým, že ostáva nepochopený. Aj Miro vedel, čo chce. V športe i v budúcom profesionálnom živote. Sníval o kariére architekta a prihlášku na stavebnú fakultu mal pripravenú už od tretieho ročníka. Tomášovej túžbe stať sa rušňovodičom nerozumel: „Ideš, ideš!“ vrieskal na Tomáša s rukami vystretými k poriadne naloženej činke, keby niečo. „Ideš, ideš, si chlapík,“ neustával v povzbudzovaní Miro. „Choď do riti,“ poďakoval sa Tomáš, len čo ukončil tlak na lavičke. Do konca tréningu sa už téma rušňovodiča nerozoberala.

„Nie, nepodám,“ snažil sa čo najdôraznejšie odpovedať Tomáš, pričom si bolestivo chytil tvár. „Máš na viac. A čo to máš na líci? Ty si sa pobil.“ „Nepobil. Som pacifista.“ „Skôr sadista. Trápiš ma. Prečo mi to robíš?“ krútila ustarostene hlavou mama. Už to, že jej syn neštudoval na gymnáziu, ale na priemyslovke, niesla veľmi ťažko. Tomášovo rozhodnutie nepodať si prihlášku na vysokú školu ju definitívne dorazilo. „Máš čisté jednotky, zoberú ťa, kam budeš chcieť,“ opakovala dokola svoje zúfalé želanie. „Lenže ja nechcem na nijakú vysokú,“ opakoval dokola svoju zúfalú odpoveď Tomáš. „Správaš sa ako rojko. Ako malý chlapec,“ vysmrkala sa mama do vreckovky a rezignovane rozložila na stôl taniere. „Si opuchnutý,“ prešla mama Tomášovi opatrne prstami po tvári. „Mama! Neznášam, keď ma takto hladkáš. Už nie som malý chlapec,“ zaprotestoval Tomáš. „Umyl si si ruky?“ vzdychla si mama a otočila sa k šporáku. Podávala sa hubová polievka. Téma podávania prihlášky na vysokú školu sa už v ten večer neotvárala.

„Rušňovodiča môžeš robiť aj s vysokoškolským diplomom. Poznám takých,“ položil triedny profesor Taraba ruku na hlavu sediaceho Tomáša spôsobom, akým kladie ruku biskup na hlavu birmovanca. Druhou rukou posunul pred študenta plný poldecák päťdesiatpercentnej slivovice. Tomáš pôvodne prišiel za učiteľom do kabinetu kvôli opuchnutému lícu. Chcel sa vypýtať zo zvyšku vyučovania, pretože bolesť sánky bola neznesiteľná. Včerajší tréning v posilňovni bol poriadnou hlúposťou. Ostrieľaný pedagóg mal iný nápad ako pustiť žiaka domov. „Drž. Nieže to kopneš hneď do seba,“ zavelil prísne Ing. Taraba. Tomášovi sa zatmelo pred očami. Slivovica pálila ako fras, no bolesť ustupovala až zázračne rýchlo. „Tak čo?“ nadvihol obočie učiteľ. „Ďakujem, už je to lepšie,“ vydýchol si Tomáš. „Ale ja myslím, ako to urobíme s tou tvojou prihláškou na vysokú školu,“ položil triedny ruku pre zmenu na Tomášovo plece. „Nie, chcem ísť robiť do depa. Už som sa rozhodol,“ neuhýbal pohľadom Tomáš. „Tomáš, serieš ma,“ vzdychol si Ing. Taraba, „hovorím ti to na rovinu ako chlap chlapovi. Veľmi ma serieš,“ prešiel k umývadlu a opláchol poldecák. Do maturít už Tomášovu prihlášku na vysokú nespomenul.

Publikované: 11/04/2019

Ján Mičuch sa venuje písaniu poviedok, básní, rozhlasových hier, pásiem a kabaretov.