Vo svete žijú svety a základ demokracie vždy bol, aby tam žili spolu.

Vo svete žijú svety a v dobe po Nietzschem, Wittgensteinovi a Rortym je veľmi ťažké hovoriť o dobre a zle, to, čo by nás malo zaujímať, je utilita.

Vo svete žijú svety a ich odlišnosť nikdy nebola tak očividná ako práve teraz. Slovenská spoločnosť sa čím ďalej tým viac polarizuje a hľadá si nové a nové a nové protipóly, na ktoré sa postaviť. Rozbíjame sa, lebo nepoznáme vlastné dejiny, rozbíjame sa, lebo cítime hnev, rozbíjame sa, lebo každý si chce uzurpovať pravdu. Na všetkých protipóloch je najžalostnejšie to, že všetky skupiny, ktoré ich tvoria, cítia bezmocnosť.

Bezmocnosť vo voľbe sa neočkovať, bezmocnosť v percente očkovaných, bezmocnosť chrániť kresťanské hodnoty, bezmocnosť možnosti žiť v sekulárnom štáte… BEZMOCNOSŤ!

Nech sa už pozriete na akúkoľvek skupinu, nikto nie je spokojný a takmer všetci sa dívajú na budúcnosť so strachom. Štát absolútne nepomáha a médiá začínajú byť občas až hysterické. Všetci akoby čakali na nejakú vyššiu silu, ktorá nás vyvedie z pandemickej únavy, na spasiteľa, ktorý po rokoch nenastolí raj, ale aspoň normálnosť. No je čím ďalej tým jasnejšie, že ten nepríde.

Naša krajina bola vždy krajinou komunít. Komunistický režim nás 40 rokov udržiaval stlačených pod svojou podrážkou, ten „demokratický“ sa o svojich občanov nikdy veľmi nestaral, a tak sme si vždy pomohli sami.

Či už pri nedostatku tovaru, hľadaní práce alebo doktora, pri každodennom zhone.

Boli to komunity, ktoré na Slovensku vybudovali kultúrne centrá, komunity, ktoré začali s náboženskou i nenáboženskou charitou, komunity, ktoré vždy držali pri sebe. Boli to komunity a ľudia v nich, ktorí vybojovali zmenu v roku 1989. Aj 2018.

Zmena, ktorá prišla, nikdy nebola ideálna. No to, že naši mocipáni urobili z očkovania vlastnou neschopnosťou referendum o dôvere vláde, je ich najhorším hriechom. Hriechom rozbíjania spoločenstva. To, že médiá prebrali rétoriku 18. storočia o dobre a zle, je snáď ešte horšie. Zvlášť v dobe, keď sa nebavíme napríklad o malej skupine neprispôsobivých neonacistov, ale takmer o päťdesiatich percentách ľudí, ktorých niektorí veľmi radi označujú ako tých zlých. Doba, v ktorej žijeme, nám ukázala, akú veľkú nedôveru média a politika majú. 30 rokov nezáujmu o čokoľvek a kohokoľvek mimo hlavné mesto prináša svoje trpké plody a mnohí z nás sa pýtajú, čo bude ďalej?

Či už pôjdeme cestou zákonného vynucovania, alebo porozumenia a vysvetľovania, jedna vec je istá, korona nakoniec pominie. To, čo zostane, bude rozbitá, rozhádaná krajina, plná strachu a nedôvery, a bude zas úlohou komunít, dať ju opäť do poriadku.

Ak pred sebou v roku 2022 ako umelec a spisovateľ vidím nejakú úlohu, je to úloha hľadať spoločnú reč a snažiť sa spájať rozdelené komunity.

Ak totiž naša krajina stratí iniciatívne spoločenstvá, je stratená.

Tomáš Straka – spisovateľ, publicista, moderátor, organizátor.
Vydal knihy Paper Back (2013), Hrdina Robotníckej Triedy (2014), Len sa nepozri do očí (2016) & Spievam (2020). Straka je reinkarnátorom slovenskej slam poetry a sám vystúpil na stovkách slamových exhibícií v československu. Autorsky sa podieľal na viacerých literárno-divadelných projektoch. Je súčasťou produkčného tímu v centre nezávislej kultúry Tabačka Kulturfabrik. Žije v Košiciach.