Vladimír Štefanič (1978) je rímskokatolícky kňaz a spisovateľ, pôsobí v Zlatej Idke v Košickej arcidiecéze. Za svoju debutovú knihu Kráľovná z Tammiru – Priatelia čarovnej vŕby (Don Bosco, 2009) získal Cenu Ivana Kraska. Séria ďalej pokračovala knihami Rafaelova cesta za snom, Srdce bieleho vlka (2010), Hora pravdy, Zabudnutý posol (2011) a Orol z kameňa, Čarovné prúty, Natálka (2012). Na motívy tohto románu vznikla v produkcii Tvorivej skupiny Ad1 muzikálová rozprávka Príbeh z Tammiru. V rokoch 2020 – 2022 mu vo vydavateľstve Kumran vyšla nová štvordielna fantasy séria Pustovník s podtitulmi Muž s leopardom, Slzy zeme, Slzy matky a Slzy rytiera. Rád sa túla prírodou, potichu a s fotoaparátom.
Je veľa kňazov, ktorí píšu, väčšinou však ide o duchovnú literatúru. Nájsť v tejto oblasti niečo nové, svieže a bez kazateľského pátosu je pre mňa osobne náročné. Aj preto je príjemným prekvapením čítať príbeh, ktorý nie je prvoplánovo biblický či náboženský, a ktorého autorom je kňaz. Ako ste sa vôbec dostali k písaniu beletrie?
Vyrastal som na rozprávkach, ktoré ma vždy fascinovali bohatstvom postáv a svetov, ktoré ďaleko presahovali to normálne, čo žijeme. Maličkí rytieri, ktorí zrážajú obrovských drakov či chudáci, ktorí prevyšujú kráľov, to ma vždy priťahovalo. Nečakaní hrdinovia. A neskôr, keď som objavil Tolkiena a jeho svet, a potom aj dar písania, nevedel som si predstaviť, že by som písal niečo iné ako práve príbehy bohaté na fantazijné postavy, svety a ich zákonitosti, ktoré presahujú čokoľvek, čo poznáme. Vždy som bol rozprávkový, iný nebudem.
V jednom rozhovore ste povedali: „Radšej sa zaoberám vymyslenými svetmi a príbehmi v nich, než by som mal rojčiť o sebe.“ Ako postupujete pri tvorbe textu? Zrodí sa najskôr postava, prostredie či zápletka?
Prvý je vždy hlavný hrdina a jeho konkrétny príbeh, akési pozadie, ktoré vysvetľuje, kým je a prečo takým je. Ostatné prichádza až potom. Prostredie a zápletka sa vyvíjajú postupne. Najskôr musím vedieť, kde príbeh začína a kam chcem hlavného hrdinu dostať na poslednej strane, a ak mám v tom definitívne jasno, začínam písať. Cesta hlavného hrdinu medzi začiatkom a koncom je pre mňa takým postupným odkrývaním a spoznávaním až počas písania. Aj ja rád ostávam pri tvorení príbehu prekvapeným.
foto: Vladimír Štefanič
Debutovali ste rozprávkovou sériou Kráľovná z Tammiru, ktorá je určená pre detského čitateľa. Vaším najnovším dielom je tetralógia s názvom Pustovník. Nájdeme v nej celkom nový fantazijný svet, postavy a príbeh, ktorý zreteľne smeruje k dospelým čitateľom. Mám dojem, že v oboch sériách má podstatnú úlohu prírodný element. Je to tak? Čím je pre vás príroda?
Už ako dieťa som behal po horách, keďže môj otec bol vášnivý turista. Musím však priznať, že nie vždy som si to vtedy užíval. Pamätám si napríklad nekonečnú cestu na Kriváň alebo iné tatranské štíty, kam by som sa ako dieťa z vlastnej vôle nikdy nevydal. A predsa kdesi tam je začiatok môjho vzťahu k divočine a všetkému živému v nej. Ticho lesa sa nedá prirovnať k žiadnemu inému tichu. Je to také dobré ticho, očisťujúce a tajomné, ktoré mi pripomína jeden z mojich nesplniteľných snov – vidieť svet, ako vyzeral pred príchodom človeka.
V rozhovore pre Knižnú revue ste povedali: „Keby som mal jednoducho opísať príbeh o Pustovníkovi, poviem, že hlavná postava je taký ranený uzdravovateľ, človek, ktorý prešiel tragickou, až hraničnou skúsenosťou, ktorý svoju osobnú bolesť prekonal aj v prítomnosti zázračného leoparda a len preto je schopný uzdravujúco vplývať aj na ľudí, ktorí mu prichádzajú do cesty.“ Bolo pre vás samotné písanie tohto diela uzdravujúce, terapeutické?
Každý autor žije s dielom a dáva doň veľa zo seba, Pustovníka by som však nenazval terapeutickým. Autor zväčša viac dáva než dostáva. Ak by som sa potreboval uzdraviť, písal by som si denník, nie beletriu.
.
Pri čítaní Pustovníka sa mi okamžite pripomínali Tolkienove a Lewisove príbehy. Ani nie tak konkrétne postavy či mytológia, skôr prostredie a krajina, v ktorom sa príbeh odohráva. Ktorí autori a diela vaše písanie najviac ovplyvňujú?
V detstve pre mňa veľa znamenali Pavol Dobšinský a Božena Nemcová. Nič lepšie sme doma nemali. Neskôr som objavil Tolkiena a Lewisa, ktorí v mojich očiach povýšili rozprávkové príbehy na novú neprekonateľnú úroveň. Zvlášť Pána prsteňov dokážem čítať znova a znova. Mám svoje obľúbené pasáže, niektoré dialógy, ku ktorým sa znova vraciam, napríklad prvý rozhovor medzi Frodom a Gandalfom o prsteňoch moci. Takže jednoznačne Tolkien.
Svet vašich kníh je mimoriadne imaginatívny, podnecuje vizuálnu predstavivosť. Kráľovná z Tammiru bola neskôr aj adaptovaná pre divadlo. Viete si predstaviť filmovú adaptáciu Pustovníka?
Predstaviť si to viem, avšak iba ako seriál, aby sa svet Pustovníka mohol budovať rovnako trpezlivo ako v knihách. Zároveň si však uvedomujem, že by to mohlo byť technicky náročné, keďže hlavnú postavu neustále sprevádza leopard. (Úsmev.)
–
foto: Vladimír Štefanič
Okrem literárnej činnosti ste aj nadšeným fotografom krajiny. Aký máte vzťah k vizuálnemu umeniu? Inšpirujete sa inými fotografmi či výtvarníkmi?
Nie som žiaden odborník. Ani na fotografiu, ani na výtvarné umenie. Maľby vnímam čisto subjektívne: páči sa mi to, nepáči sa mi to. Ale tak je to asi so všetkým, aj s knihami, aj s písaním. V umení je pre mňa prvoradý pocit, že zažívam kúsok krásy.
Náš rozhovor vzniká v prvých decembrových dňoch, na začiatku adventu. Je to obdobie, keď už celá spoločnosť zúfalo potrebuje pauzu od koncoročného zhonu. Máte pre nás tip, ako nájsť vnútorný pokoj aj počas hektických dní?
Čo tak nájsť si viac času na seba samého a nechať sa voviesť do ticha a samoty lesa? U mňa to funguje. Kúsok ticha a samoty nemusí byť vždy bremeno.
–
(S Vladom Štefaničom sa zhováral Jozef Horvát)
