Nebudem predstierať záujem o vyššiu formu literatúry, keď ma od detstva prirodzene lákajú nižšie žánre, kde tečie krv a detektívi s vyhrnutými goliermi na slatinách hľadajú fosforeskujúce obludy.
Mal som pritom šťastie, že som na začiatku dráhy konzumenta krvákov narazil na Abecedu mladého detektíva. V polovici deväťdesiatych rokov niektorý redaktor Mladých liet objavil klenot Rakúšana Ericha Ballingera a dal preložiť Abecedu mladého detektíva. Je to akási detská encyklopédia zločinu, gangstrov, skutočných aj literárnych detektívov a pátračov a všetkého s tým súvisiaceho. Je určená v prvom rade začínajúcim amatérskym detektívom, ktorí pátrajú po stratenej žiackej knižke, ale páčiť sa bude každému, komu reže Ballingerov zmysel pre zlomyseľnú iróniu a sarkazmus.
Veru, s čiernym humorom sa dá rozprávať aj o základoch kryptografie, rôznych svetových bezpečnostných zložkách alebo americkej škole
klasickej detektívky. Kniha sa napríklad nevyhýba ani Rossovi Macdonaldovi, čo je neprávom zabudnutý priekopník americkej detektívky.
Začínal ako nasledovník drsnej školy Raymonda Chandlera a Dashiella Hammetta a jeho hrdina, súkromný detektív Lew Archer, si pri
riešení prípadov neváhal pomôcť aj päsťami. Časom však Macdonald svoje vzory s prehľadom prerástol a Archer sa v oveľa väčšej miere opieral o svoju hlavu. A potreboval ju, lebo Macdonald sa priam vyžíval v zamotaných príbehoch so zámenami osôb. Bez irónie odporúčam kresliť si pri čítaní schému vzájomných vzťahov postáv, aby vám neuniklo, že kto bol včera brat, dnes je otec sesternice.
Kľúčová je však u Macdonalda vysoká literárna hodnota a spoločensko-kritický rozmer v tomto „ľudovom“ žánri. Pri riešení vychádzajú na svetlo sveta tajomstvá akože usporiadaných rodín z vyššej vrstvy, chlad a rozvrátené vzťahy. Koncovka tak zvyčajne nie je dôvodom na oslavu, ale len smutné povzdychnutie Lewa Archera.
Našťastie komunistický režim domácu kritiku amerických pomerov vítal a zaistil preklad všetkého podstatného, odporúčame však najmä neskoršiu tvorbu, povedzme Chlad alebo Belasé kladivko.
Chápem však, že archiválie sú len pre literárnych nostalgikov a dnes frčí severské krimi. Tam je to s literárnou kvalitou horšie, ale napríklad švédska dvojica Michael Hjorth a Hans Rosenfeldt sa nemá za čo hanbiť a usilovne tvorí sériu, kde sa motká iritujúci psychológ Sebastian Bergman. Švédski detektívi z Riksmordu nezachraňujú svet, len riešia zľahka excentrické prípady, pri ktorých sa na povrch vynárajú všelijaké minulé špinavosti. Logicky odporúčam siahnuť po prvej časti, kde sa odkryjú prvé Temné tajomstvá.
Peter Tkačenko (1983) vyštudoval politické vedy v Banskej Bystrici, ale inak je v zásade kultúrny človek. Okrem čítania aj trochu píše ako politický komentátor v denníku SME a voľnočasový prekladateľ beletrie a literatúry faktu. Slovenský čitateľ sa možno stretol s jeho prekladom Pomaľovaného vtáčaťa Jezyho Kosińského (Pomaľované vtáča, Ikar, 2019), politických pamätí Janisa Varoufakisa (Dospeláci v miestnosti, Absynt, 2019) či rekonštrukcie lovu na Pabla Escobara (Pablo Escobar – Lov na najhľadanejšieho zločinca na svete, Ikar, 2016). Žije a pracuje v Bratislave.
