Ten mladý robotník, čo prišiel s ostatnými mužmi, na teba hľadel, keď sa mu smiali. Utiekla si, cítila si sa nečistá. Potom si stála pred zrkadlom, nahá až potom, čo si zhasla svetlo. Zrkadlo sa zavlnilo a zahalilo tvoju nahotu.
Mladý robotník sa volá Lopez. Vie, že si vnútri sama. Vie, ako sa voláš. Hovorí „Belleza“. Vyzerá to, akoby sa sýtil tvojim strachom, ale nepopiera, že máš telo. Je to ďalší boh? Ďalšia modla? Kto bude platiť za to, aby mohol mať telo? Ťahá ho za tebou. Rozumie tvojmu strachu, rozširuje nozdry, nič sa ťa nepýta. Topíš sa. Toto by boli slzy, keby si tak prudko nepregĺgala. Toto je zasvätenie? To, pri čom ťa Richard donútil mlčať, pri čom ťa Richard opustil tým, že sa stal tebou, že zrušil hranice? Chodila si na zadný dvor, aby si mohla vidieť, kde je Lopez? Videla si ho pracovať, videla si jeho isté pohyby, jeho smiech alebo zadumanie. Videla si ho pomaly fajčiť a on si všimol, že sa naňho pozeráš (nevieš sa správať nenútene). Niesla si robotníkom piť.
(Kto ťa prosil? Kto ti čo kázal!?)
Zdržovala si sa viac v zadnej časti domu, kde sa vychádza k stajniam, než v prednej, kde si mohla čakať Richarda. Hrali ste sa na schovávačku, ale keď to Lopez zbadal, začala si sa skrývať ty.
Richard často odchádza. Richarda hľadajú robotníci, hľadá ho Lopez, chce piť vtedy, keď odišla kuchárka, chce sa pozerať priamo, nie cez sklo, nie spoza záclony. To nie je ten chlapec, čo sa bojí. Vie niečo, čo ty nevieš.
Videla si robotníkov piť, spievať a tancovať pri ohni. Sedeli a stáli v kruhu. Kruh bol pevný, nikomu nedovoľoval odstúpiť. Uzatvárala sa tam zmluva, diala sa tam výmena, ženy smeli len tancovať, kričať, ale nie prehovoriť.
Lopez je modla, čo sa nebojí tela. On vidí aj cez šupiny, on vidí aj v tme. Je nočný boh, šíri tmu, tmu aj cez svoje pevné žlté zuby. Jeho bielka jasne žiaria, jeho smiech je štekot, budíš sa spotená, chceš si zvliecť mokrú nočnú košeľu, ale zisťuješ, že si nahá.
Ak by sa Lopez pozrel do zrkadla, nevstúpil by do seba. Usmieval by sa, namiesto očí mal čierne jamky.
Prišiel za tebou. Už ani nepredstiera, že hľadá Richarda, prišiel za tebou. Je istý, jeho pohyby sú dokonalé ako pohyby pantera, udeje sa zmluva, udeje sa výmena, ale nebudeš môcť prehovoriť. On sám ti ukáže teba, nepočká, kým budeš pripravená vidieť. Chceš si ho zmieriť, udobriť, priniesla by si obetu, ale obetou si ty. Hladíš mu vlasy, sklonený hrubý krk, so strachom sa končekmi prstov dotýkaš okraju jeho chrbta, meníš sa na barinu, odchádzaš, predstavuješ si deň, keď ste spolu s Richardom bozkali kríž. Muž na kríži krváca, máš krv na perách, na závoji.
Lopez ťa nenávidí? Kde je Richard? Prečo tu musím byť ja, keď počúvajú tvoj príbeh?
Chce sa mi plakať, Bella. Prestávam mať odstup, nemal som ťa mať rád, nemal som ťa ľutovať. Mal som rozprávať tento príbeh im, nie tebe. Mala si byť len postava. Sentimentálna, prihlúpla. Toto mal byť romantický variant.
Kde je Richard? Prečo tu nie je Richard, keď je tu bolesť? Keď je tu toľko strachu? Si sama, Bella, obostieraš samú seba.
Si pozvaná do tanca, do kruhu. Vieš ako si ho predstavujú ľudia sediaci na rozkladacích ležadlách v prímorských letoviskách, hľadiac ponad zvlnenú hladinu bazéna, uvažujúc o tom, prečo si vybrali exotickú destináciu? Predstavujú si spotené telá, ale s veľmi konkrétnymi detailmi. Vidia fragment náhrdelníka (taký, aký bol v obchode na lacnom korze), vidia prsia ženy, ktorú tajne pozorovali, keď vychádzala z bazéna pred obedom, vidia kučeravé vlasy miestneho čašníka. Vidia masky, áno, aj oni vidia masky. Ale sú to torzá masiek, všetky majú podobný tvar a zdá sa, akoby boli vyrábané sériovo, nie ako tá, ktorú si budeš o chvíľu nasadzovať ty. Maska nasiaknutá mastnotou ľudskej pokožky. Namiesto pier sú po obvode tváre stuhy z tvojej spodnice, na konci s uzlíkom, v ktorom sú chumáče tvojich vlasov. Maska, do ktorej si sa otlačila, prekliata maska (zdá sa, že si prvýkrát pochopila to slovo – znamená byť určená, patriť tomu, čo nenávidíš a čo nenávidí teba). Tvoj tanec nie je ako predstavy výletníkov. Tvoj tanec zotiera tvár. Nikoho nezaujíma tvoje meno, Bella. Nikto sa naň nepýta. Toto nie je tanec, z ktorého sa prebudíš na druhý deň špinavá od prachu, zahanbená vo svojej nahote, odídeš do hotela a o pár dní odletíš s rovnako tupým pocitom, ako po vstupe do hotelovej izby v prvý deň dovolenky. Toto znamená byť prekliaty/znesvätený. Nie je to nová udalosť v tvojich dejinách, je to prerušenie dejín, zmätenie jazykov po hriechu, zmätok jazykov pred príchodom Slova. Nevyzliekajú len tvoje šaty. Tvoje telo je telo ktorejkoľvek inej ženy. Tvoje prsia sú raz ťažké a oválne, inokedy menšie s ostrými bradavkami alebo oblé a rovné. Akékoľvek.
Zasvätený znamená oddelený, iný, jediný pre Pána. Svätý sa neopakuje, svätý je úder jasu do momentu v čase. Svätý znamená začiatok príbehu, v ktorom meno bude jasné ako tvár. Postav tvár naopak, jedine oheň je dosť čistý, aby strávil obetu z oltára. Uhas ho krvou. Umyla si sa pred službou pri oltári?
Znesvätenie je ako ubúdajúci mesiac. Pri tanci sa potri potom, zmiešaj ho s prachom, zakry si tvár, vymeň ju za masku, pošli masku ďalej namiesto svojej tváre. Podobaj sa na zviera.
Chlapec, ktorý ťa pozval do tanca, tiež nemá meno. Nikto z týchto ľudí nemá meno. Keď privrieš oči, vidíš namiesto ich tvárí úškľabok miestneho boha. Vyplazuje jazyk. Smeje sa. Výletníci okolo bazéna, pri príchode do hotela ovenčený kvetmi, ktoré v tejto oblasti nikdy prirodzene nerástli, si myslia, že miestny boh sa smeje, vyjadrujúc otvorenosť životu, žiaru južného slnka, bezprostrednosť a spontánnosť domorodcov. Že vyjadruje svoje „Áno“. Ale rovnako sa smejú totemové zvieratá na severozápade Ameriky, Majský boh s náhrdelníkom z ľudských rúk, aj Huwawa sa tak smeje… Nerozumieš tomu smiechu. Možno je len najnapätejším výrazom, napnutím všetkých svalov, podobá sa najviac zdvihnutým kútikom vybielenej lebky (okolo hlavy má do pletenej sieťky všité malé mušle). Hoci grimasa masky je strnulá a namiesto očí sú diery, zdá sa, že ťa niekto cez ne pozoruje. Niekto nemal vlastnú tvár a potreboval masku, potreboval tvoje poníženie, aby sa znova smel pozrieť miestom, kde by mali byť oči?
Chlapec, ktorý ťa získal, ktorý ťa zdolal (pamätáš si v tme žiariace zuby žlté od žuvacieho tabaku/koky, biele pestované zuby) zatvára oči. Teraz zaspáva, pomaly dýcha. Vieš, že keď sa zobudí, bude ti niečo hľadať v očiach. A ty sa budeš báť, že nájde niečo iné, než by chcel. Vyhovieš mu. Presvedčíš seba samú. Nebude to ťažké. V tanci si bola ktokoľvek, ktokoľvek by ho mohol milovať, ktokoľvek by sa mohol postaviť a niekoľkými jednoduchými pohybmi si natiahnuť cez hlavu spodničku. Predtým by si to nevedela, ale tvoje telo bolo odcudzené. Síce bolo vzývané tvoje meno, ale bol to len peniaz pod jazyk, aby sa smel preplaviť na druhú stranu. Alebo nečakať, kým čln dôjde k druhému brehu, skočiť do vody už teraz, minúť zmäteného prievozníka, čakajúceho na brehu, v behu sa odraziť a stratiť sa v tmavej vode. Koho zaujíma tvoje meno? Kohokoľvek. Si mŕtva. Udivuje ťa, aké je to ľahké. Dnes v noci začala smrť, odteraz pokračuje, aby ti raz ukázala, odkedy si jej začala patriť.
Čo nájde Lopez v tvojich očiach? Súhlas. Ak máš byť otrok, budeš odhodlaným otrokom. Čaká sa od teba, že si zbalíš veci, počkáš, kým on príde so skupinou, ktorá ťa odprevadí po hranicu Richardovho majetku. Od chvíle, keď sa posledný z koní stratí v nízkych kríkoch na hranici lesa, sa nebudeš môcť vrátiť. Teraz si ešte len hriešnica, ktorá by sa mohla vykúpiť pokáním, čo v tvojich predstavách znamená: verejnú pohanu/odvrhnutie Richardom/návrat k mame? Nevieš, že ty sa nemôžeš vykúpiť. Nikto sa nemôže vykúpiť. Nato zomrel Boh, aby sa nikto nemusel vykupovať sám. Nevieš, ako skutočná je krv, ktorú si si predstavovala na svadobnom závoji, keď si pri obrade pred oltárom bozkala kríž. Nevieš, že z vecí, ktoré si zbalíš, Lopez vyberie jeden bal, stiahne na ňom remene, položí ho za svoje sedlo a ostatné prikáže nechať na dvore. On nevie, že to, čo si so sebou potrebuješ zobrať, nie je vo veciach, ale v spôsobe usporiadania sošiek nad krbom (empír, porcelán, súbor neprirodzených gest), že potrebuješ vzdialenosť od dverí k vešiaku, na ktorý si vešiaš klobúk, šálku zájdenú od čierneho čaju.
On nevie, že vybral bal s vyšívaním. Nič z toho, čo v ňom je, si nebudeš môcť obliecť. Si mu vďačná.
Spomínaš si, že keď si bola malá, tiež si sa rozhodla odísť. Zbalila si si všetko svoje a skryla červený kufrík pod posteľ. Čakala si. Čakala si dva týždne. Pochopila si, že nemôžeš odísť. Odvtedy si sa nepokúšala odchádzať. Až kým si sa nevydala za Richarda. To bol veľký odchod. Prechod. Peniaz pod jazykom je Richardovo meno. Ale Richard nemal dosť miesta, aby našiel domov všetkému, s čím si prišla. Ani tu, v novom domove, si sa nemohla usadiť natrvalo. Chcela si byť príčinlivá, chcela si premeniť to, na čom Richardovi nezáleží, na svoj obraz (obrusy, kvety – ale nie priveľa – záclony, malé sošky, príbor…). Ale teraz, keď vidíš, ako málo z teba Lopez potrebuje, keď mu stačí jeden bal tvojej batožiny, vieš, že znova neodchádzaš. Nikdy si neodišla. Teraz, keď vidíš, že Lopez/Martin/Peťo žije v malom byte na predmestí/v dome s úzkou záhradou/v ubytovni, nebude tam dosť miesta, aby si tam naozaj prišla. Odchádzaš stále, neprichádzaš nikdy.
…
Text vznikol vďaka podpore Fondu na podporu umenia.
Jozef Palaščák (1984) debutoval zbierkou Básní TELOI (2009). V roku 2010 vyšla bibliofília Otec, Syn a Cudzinka a zatiaľ ostatnou zbierkou je Notácia (2014). Jeho básne boli preložené a publikované v maďarčine, angličtine, slovinčine, bosniačtine a poľštine. Píše recenzie, poviedky, je spoluautor divadelnej hry Divadla Na Peróne s názvom Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor.
