Súčasná slovenská próza pristupuje k fenoménu deväťdesiatych rokov nepriamo: neponúka ucelené historické výpovede, ale skôr intímne návraty, v ktorých sa veľké dejiny presúvajú na okraj a do centra sa dostáva pamäť – osobná, telesná, rodinná. Texty Tomáša Hučka, Lukáša Cabalu a Ivany Gibovej ukazujú deväťdesiate roky ako skúsenosť, ktorá nie je uzavretá, ale pretrváva vo vzťahoch, v jazyku, v tom, ako rozumieme sami sebe aj minulosti, ktorú si so sebou nesieme ďalej.
Deväťdesiate roky v knihe Tomáša Hučka, Strieborná metalíza (2025), sú rozporuplné: autor v texte akcentuje rozpor medzi kolektívnou predstavou „divokej“ éry a intímnou skúsenosťou rodiny. Kým verejný obraz obdobia sa viaže na mečiarizmus, Hučko ho redukuje na osobnú perspektívu – na otca, ktorý sa postupne vytráca z vlastného života aj tela: „Keď sa povie deväťdesiate roky, niekto si predstaví mečiarizmus, vybuchujúce autá, výpalníkov, mafiánov, skínov a násilie. Ja si predstavím svojho otca, ako leží v miestnosti, ktorá zapácha stareckým močom, a nemá minulosť ani budúcnosť“ (s. 120). Autor vzťah syna k otcovi zbavuje pátosu a sleduje ho ako proces postupného odcudzovania, poznačený chorobou, mlčaním, neprítomnosťou (rozvod rodičov) aj otcovou povahou (túžbou po úspechu, sklonom k hazardu a následným pádom). Zároveň je v texte prítomná aj línia vlastného otcovstva: snaha neprijať zdedený model, nepreniesť ho ďalej. Atmosféru deväťdesiatych rokov autor sprítomňuje cez kultúrne referencie (napr. film Fontána pre Zuzanu, detská relácia Od Kuka do Kuka, marlborky, koženková bunda, žigulák a pod.), ktoré fungujú ako fragmenty kolektívnej pamäti. Samotný názov odkazuje k dobovému symbolu úspechu – Škode Forman so striebornou metalízou, zatiaľ čo obálka so stieracou plochou evokuje ilúziu rýchleho zisku (stierací žreb); oba symboly sa viažu na postavu otca, ktorý kvôli túžbe po rýchlom zbohatnutí viackrát zbankrotoval. Text je výrazne fragmentárny, zložený zo spomienok, krátkych zamyslení a rôznych citácií; skôr než tradičnú prózu pripomína básnickú skladbu – asociatívnu a otvorenú, v ktorej význam nevzniká z lineárneho rozprávania, ale z vrstvenia obrazov, návratov a ticha medzi nimi.
Lukáš Cabala v próze Leto postávalo v horúcom vzduchu (2025) stvárňuje deväťdesiate roky ako súbor drobných, každodenných detailov. Ninin príbeh – od detstva až po dospelosť – je koncipovaný ako mozaika spomienok, miest a návratov, v ktorej sa jednotlivé letá opakujú, no nikdy nie sú rovnaké (raz je Nina v Opatovej pri Trenčíne, inokedy u starých rodičov, potom na Floride či v Kanade). Cabala sa v novej knihe odkláňa od poetiky magického realizmu k civilnejšiemu, realistickému rozprávaniu. Jednotlivé dlhšie či kratšie epizódy drží pokope najmä atmosféra: detstvo na okraji mesta, otec lesník, hory, jazdy na koni, zmrzlinárske auto, výlety, rybačka s kamarátmi: „V to leto si deti zostrojili z lieskových palíc a kúskov nylónu udice. Ako háčik použili ostré časti spinky, prácne si ich zahli u Peťka v šope. Sadli na bicykle a vyviezli sa do doliny. Kúsok pod chatou odbočili cez mostík ku skládke dreva. Bicykle ukryli v žihľave a usadili sa v húšti pri potoku. Z cesty ich cez krovie takmer vôbec nebolo vidieť. Nahodili udice a ticho čakali“ (s. 110). Pokojné detstvo našej protagonistky naruší babkin nový vzťah so svojráznym Nemcom Erhardom, ktorý si však Ninu nezíska: „Erhard s Otíliou sa zastavili len raz za čas a Nina z Nemca mala čím ďalej nepríjemnejší pocit. Všetci sa pred ním museli mať na pozore. Lujza Elena drhla celý dom, ak sa chystal prísť, a Kamil to isté na dvore. Potom sa všetko točilo okolo Erharda“ (s. 111). Objavia sa tu aj krimi motívy (Erhard je podozrivý a už od začiatku akosi tušíme, že s ním budú ešte problémy) či sci-fi náznak (záhadné svetlo na nebi), no zostávajú na okraji rozprávania, ktoré evokuje tematizované letá – je pomalé, mierne zastreté, nenáhlivé, s prísľubom blížiacej sa zmeny, ktorej sa nevyhneme.
Román Babička (2023) Ivany Gibovej môže svojím názvom a obálkou lákať zdanlivým prísľubom návratu do idylického detstva a starých dobrých čias. Túto ilúziu však autorka pomerne rýchlo naruší; Gibovej babička má od babičky Boženy Němcovej poriadne ďaleko: „Bývame v Babičkinom trojizbovom byte. Ešte tú bývajú aj náš Jarko a naša Anetka, ale to nie je podstatné, lebo byt je Babičkin, a teda logicky aj pravidlá sú Babičkine, naši rodičia v byte figurujú viac-menej ako rekvizity, bezvýznamní sploditelia a položivitelia, najmä Jarko, Anetka je trochu vo výhode, lebo je Babičkina dcéra, Jarko je len „ten ancikrist z Dediny“. Babička je führer, šéf domácnosti, pokiaľ ona žije, my s Tomášom nebudeme jedávať chrumky zo sáčku a Jarko si už vôbec neškrtne, minimálne teda na tejto adrese nie“ (s. 16 – 17). Próza má komplikovanú, na prvý pohľad chaotickú, no premyslenú štruktúru, v ktorej dominuje striedanie rôznych foriem rozprávania, prelínanie prítomnosti a minulosti, reťazenie asociácií, spomienok a motívov. Vďaka sugestívnemu jazyku sa ocitneme na panelákovom sídlisku východoslovenského malomesta, stretneme podnapitých štamgastov, zvedavé susedky či podnikateľa v bielych ponožkách, pozrieme sa do kočikárne i krčmy, dáme si keksík Kukurukú a pustíme si VHS, zatiaľ čo za oknom budú susedia prášiť koberce. Napriek tomu, že v centre rozprávania je Magdaléna a jej pokus o odpustenie dominantnej babičke, submisívnej matke, otcovi-alkoholikovi a sebe samej, ide o komplexný román, pretože to, čo v nás po prečítaní knihy napokon zostane, je obraz násilia, moci a bezmocnosti, alkoholizmu či malomestskej pretvárky v tej najvšeobecnejšej podobe.

Martina Timková (rod. Buzinkaiová) je absolventkou doktorandského štúdia literárnej vedy na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Recenzie, štúdie a kritiky publikuje v literárnych časopisoch a literárnovedných zborníkoch. Autorsky prispela do monografií projektu TOP 5: Slovenská literárna scéna v odbornej reflexii a Slovníka diel slovenskej literatúry po roku 1989. Je redaktorkou literárnej kritiky časopisu Romboid. V súčasnosti pracuje v knižnici.







