Barbora Kováčová (1975) je liečebná pedagogička. Vo svojej vedeckej a pedagogickej práci sa venuje podpore detí od raného veku v rámci výchovy i terapie. Knižne jej doteraz vyšli približne dve desiatky kníh, z najnovších Biblioterapia v ranom a predškolskom veku (2018, v spoluautorstve) a 44 hier na podporu práce s knihou pre deti predškolského veku (2020). Samotný vývin dieťaťa a zvládanie ťažkostí ešte pred vstupom do základnej školy zostalo jej srdcovkou (nielen) na profesionálnom poli poznania a skúmania. Od roku 2014 je šéfredaktorkou odborno-metodického časopisu Predškolská výchova určeného pre rodičov, jasle a materské školy. Žije v malej dedinke blízko Trnavy, je vydatá, má (ako vraví) úžasného manžela a dvoch synov.

Biblioterapia patrí k vedeckým oblastiam, ktorým sa venuješ publikačne aj v praxi. Zaoberáš sa najmä ranou biblioterapiou. Čo presne to znamená?

 Raná biblioterapia nepovie mnohým ľuďom veľa, ale základom tohto pojmu je práca s knihou od raného veku. Povzbudzovať deti k čítaniu kníh počas ich dôležitých rokov života, keď sú akoby „zvedavou špongiou“ a nasávajú všetko, čo im je ukazované, opisované či čítané, je veľmi potrebné a pre každého, nielen pre dieťa, významné. Zároveň raná biblioterapia je aj stratégiou, ako pomôcť rodičom a ich potomkom so špecifickým problémom rozvíjať sa. Proces čítania v rámci ranej biblioterapie môže byť doplnený o špecifické činnosti, napríklad manipulácia s knihou, počas ktorej má dieťa možnosť uchopiť a pustiť knihu, kniha môže a nemusí vydávať zvuky. Samotný úchop knihy s prípadným pustením by mal byť verbálne komentovaný zo strany dospelého – Aha, budeme čítať o ježkovi, aha, kde má ňufáčik? Od úchopu knihy je možné prechádzať k nácviku listovania, od spoločného listovania dieťaťa s rodičom alebo s dospelým, listovania s pomocou až k samostatnému listovaniu. Dieťa aj jeho rodič majú možnosť pozorovať a naučiť sa otáčať a listovať strany v knihe. Vyjadriť svoje emócie, napr. vrátiť sa k zaujímavému obrázku, ktorý dieťa zakaždým fascinuje, pri každom pozeraní knihy. Taktiež sa naučí reagovať na položenú otázku – ukázaním, vytvorením zvuku či jednoduchého slova. Rovnako pri prezeraní obrázkov má možnosť orientovať sa na ohraničenej ploche, tou plochou myslíme stranu knihy, na ktorej sú obrazce, symboly, znaky, písmená a pod. Ide o podporu koordinácie oka a ruky, vizuálno-motorickej koordinácie, prostredníctvom ktorej dieťa poznáva jednotlivé tvary, pozadia a pod., sú rôzne pre každú zo stránok knihy. Čítaním dieťa vizuálne vníma text a obrazce. Asi takto je možné charakterizovať ranú biblioterapiu. Vyzerá to ako bežná činnosť s knihou, ale pri každom dieťati je to vždy individuálne. Pracovať s knihou s dieťaťom je ako písať zakaždým autentický príbeh. Kniha, či je veľká, malá, viacfarebná, či len s dvomi stránkami, má jednoznačne benefity rozvíjať dušu každého dieťaťa.

Aký význam má čítať dojčaťu? Ako vyzerá také čítanie?

 Rodič v začiatkoch ukazuje na obrázky a pomenováva známe, ale aj nové veci, a zároveň k nim pripája zvuk, ak je to možné, neskôr komentuje, čo sa na obrázku deje, napr. „pozri tu havko oblizuje kosť“. Komunikácia medzi rodičom a dieťaťom má viesť k postupnej zmene. Najskôr číta rodič, neskôr sa zapája aj dieťa. Dieťa má tak priestor sústrediť sa na hovorené slovo, často pozoruje rodiča ako hovorí a emocionálne reaguje. Dieťa sa učí poznávať, spoznávať a zlepšuje sa v používaní slov v samostatnom rečovom prejave. Dieťa sa učí aj otázkami zo strany rodiča, napr. „Kde je autíčko? Tu je! Aha, tu má kolesá, prvé koleso, druhé koleso a tu je volant. Pozri, takto točíme volantom… tutú“, vytvárať odpovede a viesť postupne dialóg. Vhodné je vytvoriť priestor na reakciu dieťaťa, ktorá má podobu džavotania, hrkútania, späť k rodičovi. Tento prvý pokus o dialóg mu pomáha osvojiť si striedanie sa v role komunikujúceho a počúvajúceho. Dôležité sú pozitívne emócie a zážitky. Rodič povzbudzuje dieťa, aby sa pokúsilo opakovať

zvuky spájajúce sa s daným predmetom. Medzi prvé patria hlavne zvuky zvierat. Neskôr je možné dieťaťu klásť otázky typu „Čo to je?“ a podporovať ho, aby predkladaný obrázok pomenovalo najčastejšie osvojenými zvukmi. Ak je rečový vývin oneskorený, je možné zapájať dieťa tým spôsobom, že má vyhľadať a ukázať na konkrétny objekt, napr. „Kde je autíčko? Kde je psíček? Je potrebné nechať dieťaťu dostatočný čas na odpoveď. Je vhodné prenechávať iniciatívu aj dieťaťu. Ukazovaním na obrázky prejavuje svoj záujem, ukazuje, o čom by rado komunikovalo. U dieťaťa sa týmto opakovaním fixujú jednotlivé pomenovania obrázkov a ďalšie slová, ktoré sa s danou ilustráciou spájajú.

Ak sa rodičia sťažujú, že ich dieťa nechce počúvať čítanie, nevie vydržať, obsedieť, nemá záujem o knihu, čo im odpovieš?

 Vieš, univerzálna rada alebo návod neexistuje. Vždy ale existuje také „posunutie“ rodiča k tejto činnosti. Ak dieťa skutočne knihu odmieta, je potrebné rozlíšiť, či nie je trpezlivé – má problém so statickou činnosťou, je nadmieru pohyblivé – neobsedí, alebo nerozumie – lebo má práve záujem o možno jednoduchšiu činnosť. Dieťaťu sa kniha môže spájať s niečím zlým – vnímané jeho očami, a tak si to vysvetľuje. Pre ilustráciu to môžem aj priblížiť. Mala som klienta Lacka, ktorý nezvyčajne reagoval na ponuku pracovať, hrať sa s knihou. Lacko kričal, hneval sa, prekrížil si ruky na hrudníku a celú túto reakciu ukončil otočením sa chrbtom ku mne a hlasným dupnutím nohy o dlážku. V tom čase mal Lacko približne 4 roky. Až po rozhovoroch s rodičmi a pozorovaní sme zistili, že Lackov starý otec pri dočítaní knihy šomral, kričal a búchal. V rodine sa starému otcovi smiali, lebo to bola jeho obvyklá reakcia na volanie starej mamy k jedlu, k obedu, večeri. Podľa slov rodičov bola stará mama striktná a starý otec musel nedobrovoľne odísť od knihy. Lacko zaznamenal len reakciu starého otca. Vtedy sa potvrdilo, že deti sú zrkadlom konania dospelých. Všetci to vieme, všetci dospelí o tom čítajú, ale až v realite zisťujú, že to zrkadlo jednoznačne neklame.

Knihu môžeme čítať aj s najmenšími bez toho, že by sme ju držali fyzicky v rukách. Dieťa môžeme motivovať k pohybovým hrám, napr. otvárame knihu – spoločne s ním ruky rozpažíme, knihu zatvoríme – spoločne s ním ruky vzpažené spojíme, vyrábame svoju knihu o niečom obľúbenom.

 

Máš veľa skúseností s deťmi aj rodičmi…

 Napadá mi aj situácia Jakubka s jeho knihou o loptách. Išlo o päťročného Jakubka, ktorý mal problémy s rečou a taktiež s koncentráciou pozornosti. Obľuboval pohybové hry, hry s loptou, niečo, čo bolo dynamické. Odmietal akúkoľvek činnosť, pri ktorej mal byť v pokoji a počúvať. Rodičia po konzultáciách vyskúšali vytvárať knižku pre Jakubka. Na každej strane bola nalepená lopta inej farby, červená, modrá, zelená a pod. Napríklad príbeh, ktorý čítali v spojitosti so stránkou, kde bola modrá kniha, sa spájal s večerným kúpaním alebo obrázok červenej lopty sa spájal s Jakubkovou obľúbenou paradajkovou polievkou s rezancami. Každý príbeh Jakubko poznal zo svojho života. Aj takýmto spôsobom je možné priblížiť sa k svojmu dieťaťu. Určite potrebujete veľa lásky, trpezlivosti, porozumenia a jednoznačne nebrániť sa spoločnému objatiu. Vtedy môže kniha načas zostať v úzadí, ale príbeh rozprávať môžete, dôležité je, že sa upevnením vzťahu medzi dieťaťom a rodičom približujeme ku konkrétnym aktivitám, ktoré sú pre každé dieťa potrebné. A v náručí ho môžete objať, pokolísať, poláskať a nabádať ho k tomu, aby to isté spravilo s knihou – poláskalo ju, pokolísalo a pošepkalo niečo pekné. Láska ku knihe sa rodí od začiatku života človeka.

Dôležitosť čítania detí sa neustále zdôrazňuje. Ako veľmi ovplyvňuje budúci čitateľský záujem dieťaťa rodič, ktorý je nečitateľ? Predpokladám, že odpovieš – veľmi. Ale aké sú šance a možnosti dieťaťa? Ako si poradiť s tým, aby deti po nás neopakovali len surfovanie v mobiloch a notebookoch, aj keď v nich možno čítame aj knihy alebo noviny?

 Nečitateľ neexistuje. Vymysleli si ho ľudia, aby ospravedlnili správanie iných ľudí, zvyčajne svojich detí, lebo nečítajú, lebo odmietajú knihy a pod. Uvedomujem si, že každý nemusí so mnou súhlasiť, ale skúsme si chronologicky priblížiť ideálne začiatky čítania. Dieťa sa so slovom, či v čítanej, alebo počutej forme, stretáva od počiatku. Mamička sa mu prihovára, keď je ešte chránené v bezpečí domčeka, spieva mu či sa sťažuje. Lebo aj s týmto sa dieťatko môže stretnúť, nevidím na tom nič zlé. Neskôr sa mu ako bábätku prihovárajú rôzni ľudia. Ono vníma melódiu hlasu, tón… V tomto období sú deti fascinované hlasmi iných ľudí. Dieťa neskoršie postupne rozlišuje tváre. Symbolicky sú to začiatky rozprávok na počúvanie. Neskôr, keď dokáže rozlišovať, je vhodné mu ponúkať knihy v čiernobielom spracovaní s doplnením farieb ako červená, modrá a žltá.

Nečitateľom sa dieťa môže stať vtedy, keď okolie nestíha, keď sa s ním prestanú jeho blízki rozprávať, venovať sa mu, lebo… Príčin je veľa, a tak dieťa intuitívne vyhľadáva niečo iné. Elektronické hračky ako je mobil, počítať a pod. mu saturujú nedostatok komunikácie tvárou v tvár, ktorú nevyhnutne potrebuje. Toto je obdobie, keď je možné s láskou a nadhľadom ponúknuť knižku, a často aj opakovane, kde ho zaujme svet rozprávok, dobrodružnej fantázie, ktorý nepozná. Možno ideálne opísaná situácia, ale treba si uvedomiť, že rodič je tým, ktorý má dieťa priviesť ku knižke. A kniha je dôležitou súčasťou v živote dozrievajúceho a rastúceho dieťaťa. Ak sa tak nestane, nášmu potomkovi sa z obrazovky elektronickej hračky prihovára „kúlový típek“ či „jútuber“, a ten je skvelý. Je tým, ktorý mu rozumie. A tak zaznamenávame situácie, že dieťa sediace za elektronickou hračkou komunikuje bez spätnej väzby, rozpráva sa samé, opisuje, čo sa mu stalo a nepotrebuje žiadneho spoločníka. Kniha je v tomto čase nudou. A vieš prečo? Lebo zrkadlí konanie dospelých v domácnosti. Rodičia pracujú z domu, zväčša sediaci za počítačom, telefonujú, videohovor pripomína hru na elektronických hračkách. Stop! Vždy je čas, stačí zastať, pozrieť sa na svoje dieťa a zaviesť pravidlá, dokonca nebrániť sa ani striktným. Ja svojim synom vravím, že kniha ich naučí veľmi veľa a reálne to vidieť aj na ich slovnej zásobe. Vieš, je to doba moderná, ale v zmysle čítania kníh doba ľadová. Skús sa spýtať kolegu, koľko kníh, myslím v printovej verzii, pozor nemám nič proti e-knihám, si prečítal v poslednom období. Myslím, že odpoveďou nebudeme prekvapení.

Vôňu knihy či chvíle s knihou, nechcime nahradiť. Papier, šuchot stránok a ten príbeh, ktorý symbolicky držíme v rukách je jedinečnou a neopakovateľnou chvíľou. Záujem dieťaťa o knihu, o čítanie je zrkadlom nášho konania.

Súčasný svet kníh si výrazne všíma deti, detské knihy sú silnou doménou vydavateľstiev. Na knižnom trhu je obrovská ponuka. V poslednom čase si všímam, že sa objavujú knihy, ktorých ilustrácie aj celkový dizajn kvalitou vysoko prevyšujú obsah. Niektoré publikácie naozaj stavili na obal. Ako si vybrať dobré knihy pre svoje deti? Recenzie z webových portálov, súkromné blogy, odborné časopisy, relácie v rozhlase… Ako sa zorientovať? A je to vôbec, pri takých počtoch, ktoré mesačne na Slovensku vychádzajú, možné? Mnohí potom rezignujú a siahajú zasa len po overenej klasike, čo je obrovská škoda, lebo v súčasnosti vychádza aj množstvo hodnotných diel pre deti zo slovenskej aj zahraničnej tvorby.

 Možno je to tým, že obrázky môžu čítať aj deti samy. Vytratila sa vzájomná komunikácia, spoločné čítanie dospelého s dieťaťom. Dospelí si pamätajú knižky svojho detstva, príjemné spomienky, ale tam ich tvorivosť končí. To nie je myslené v zlom. Siahame po knihách zahraničných autorov, možno majú lepšiu propagáciu, domáci autori sú minimálne tiež tak zaujímavými, tvorivými a mne osobne aj spôsobom písania či humoru bližšími. Vieš, v zahraničí sa naši autori tak nereklamujú ako zahraniční u nás. Je to, samozrejme, iba môj názor, ale slovenský spisovateľ sa musí inak predierať a presadzovať ako zahraničný. Som presvedčená, že deti by mali poznať našich autorov, ktorí prinášajú aj kultúru a blízkosť nášho materinského jazyka.

Venuješ sa vplyvu knihy na dieťa odborne, vedecky a si aj mamou dvoch detí. Koľko z tej odbornosti v oblasti biblioterapie vstupuje do tvojej rodiny a koľko zasa z rodiny do vedeckého života?

 Toto sa striktne oddeliť nedá, neraz musia byť hranice medzi prácou a rodinou stierané, ale sú obdobia v živote, keď ich výsostne oddeľujem. Ale reálne môžem povedať, že môj svet v začiatkoch bol po štúdiách primárne o práci a pomoci iným. Po skončení fakulty som začala pracovať ako liečebný pedagóg v špeciálno-pedagogickej poradni. Tam som postupne zisťovala, aké benefity prináša kniha v živote dieťaťa. Veľa som skúšala, porovnávala, hľadala a ešte viac čítala o konkrétnych typoch kníh a o skúsenostiach v terapii s knihou. Toto obdobie považujem za veľmi významné, kde som sa na jednej strane snažila pomôcť najmenším, ale aj ich rodičom či učiteľom, na druhej strane to bolo jedinečné obdobie pre mňa v roly odborníka. V tom čase som veľa o práci diskutovala so svojimi rodičmi, najmä maminkou, keďže aj ona chcela za mladi študovať špeciálnu pedagogiku so zameraním na ľudí so sluchovým postihnutím. Nakoniec vyštudovala prírodopis a pestovateľské práce. Ale ako to v živote býva, väčšinu svojho pedagogického života učila na prvom stupni v základnej škole, v ktorej neskôr pôsobila ako dlhoročná riaditeľka. Ona bola tou, ktorá ma v mojej mravčej práci veľmi podporovala. A dnes s úsmevom a pamiatkou na ňu môžem povedať, že to žezlo podpory a trpezlivosti prevzal môj manžel. Moje zanietenie a bohaté skúsenosti s deťmi som zúročila počas výchovy našich synov a som vďačná, že som pomoc poskytovanú deťom v poradni, vedela uplatniť aj vo svojej rodine. Synovia vyrástli a majú snahu zapájať sa. Keď píšem knihu a nie som si istá, obraciam sa na chlapov, čo si o tom myslia, aký majú názor. Mladší, Gregorko, je vždy absolútne a nekriticky nadšený, starší, Borisko, zvažuje, stále však u neho pochvala víťazí nad tým, čo sa mu nepáči. A v konečnom dôsledku sa učia pristupovať ku knihám aj inak, čo sa im v živote rozhodne zíde. Takú priamu, ale konštruktívnu kritiku, ktorú potrebujem, si vypočujem od svojho manžela. Všetko však do seba zapadá. Je to tak, ako má byť.

Aké knihy majú najradšej tvoji synovia?

 V začiatkoch nášho spoločného čítania to boli leporelá, látkové knižky a aj nimi vyrobené knižky. Tie ich autorské boli roztomilé. Hravé obrázky, kostrbaté postavičky či nalepené obrázky. Čo ma teší, doteraz ich fascinuje vytvárať si svoju knižku. Mladší, Gregorko, vytvára úplne miniatúrne knižky, obrázky, slová, ktoré dopĺňa a improvizuje. Celý ten text by sa do tej knižočky ani nezmestil. Ak to môžem zhodnotiť očami mamy, vo výbere kníh vidieť, že sú bratia. Oboch fascinovali, a skutočne nepreháňam, knižky o dinosauroch. Veľké formátom, zaujímavé ilustráciami i obsahom. Nič neuniklo ich pozornosti. Ak som niečo preskočila, často nie zámerne, vrátili ma späť. Rada som si s nimi čítala. Mňa to bavilo, čítať, sledovať ich reakcie a nadšenie. Vôbec nezáležalo na tom, že knižku poznali. Obľúbená zostane vždy obľúbenou. Nestalo sa nám, že knižku by sme museli kupovať druhýkrát, lebo sa rozpadla od toľkého čítania, naopak, naše knižky zostávali zachovalé, niekde fliačik, ohnuté uško, inak nič. Nechválim sa, len konštatujem, že aj správanie ku knihe zodpovedá návyku od raného veku.

Knižka bola v mojom detstve, a platí to aj v mojej rodine, Pani knižkou. Ja som bola pri hlasnom čítaní našim deťom netradičná. Priznám sa, málokedy som čítala presne to, čo je napísané – autori, prosím, odpustite mi. S obľubou pri čítaní, a zostalo mi to doteraz, vkladám to svoje a často ma pri tejto improvizácii aj chlapci nachytali. „Počkaj, ty si preskočila o tom bronsauríkovom bábätku“ alebo – „Počkať, zabudla si čítať, ako tá červená čiapočka naučila vlka spievať a poslala ho umyť si zuby, lebo mu smrdelo z huby.“ Veru, mala som kontrolu a takéto situácie ma vždy presvedčili, že deti sú vďačnými poslucháčmi.

A knižka tvojho detstva?

 Bolo ich viacero, ale stále majú miesto u nás v knižnici. Jednoznačne Prvá knižka pre Barborku od Márie Števkovej s Dušana Grečnera (vydanie z roku 1979). Je krásna. Spájam si ju so svojím detstvom, čítali mi ju rodičia, bola mi spoločníčkou na pobytoch v nemocnici, ešte aj na prvom stupni ma sprevádzala do školy v prírode. Potom Barborku vystriedal Harka (príbehy o indiánskom chlapcovi), neskôr nepremožiteľní Traja pátrači a Detektívne príbehy sudcu Ti. Čas letí, ale ja sa pri nich zastavím aj dnes.

(S Barborou Kováčovou sa zhovárala Silvia Kaščáková)

Publikované: 15/06/2020