Asi to bude pravda, že zakázané ovocie najlepšie chutí. Aký čitateľský zážitok potom ponúkne kniha, ktorá bola zakázaná 166 rokov? Ak by to bola zlá kniha, zaiste by sa na ňu rýchlo zabudlo. Táto však dozrela ako dobré víno. Hovoríme o epose Johna Miltona Stratený raj. Zákaz sa týkal jeho talianskeho prekladu. Toho slovenského sme sa dočkali po viac než tristopäťdesiatich rokoch od jeho prvého anglického vydania v roku 1667.  

A bolo už načase. Miltonov epos patrí ku kánonickým dielam západnej literatúry a je otázkou základnej cti každej národnej literatúry, aby z týchto kníh mala vždy naporúdzi aktuálny a moderný preklad.

O ten slovenský sa postaral Marián Andričík, ktorý je širšej verejnosti bezpochyby známy ako tvorca úspešnej básnickej antológie Beatnici a prekladateľ ocenených výberov z poézie Johna Keatsa či Williama Blaka. Okrem iného však preložil aj niekoľko diel Teda Hughesa alebo i výber z poviedok Williama Saroyana Tracyho tiger.

Andričíkov preklad ponúka modernú a čítavú slovenčinu. Funkčne a s citom pre mieru ju obohacuje poetizmami, ktoré dodávajú textu tú správnu patinu. Nimi navodzuje nielen atmosféru sedemnásteho storočia (keď kniha vznikla), ale dáva mu i onen príznačný šmrnc klasickosti, ktorý zodpovedá našej prekladateľskej tradícii a azda i určitým čitateľským očakávaniam.

Preklad celkovo 10 565 veršov trval tri roky. Ak by sme toto číslo prepísali do hebrejského písma (kde má každé písmeno svoju číselnú hodnotu), dostali by sme známy tetragram YHWH (Jahve, Jehova), čo bezpochyby nie je náhoda. Naopak, predstavuje vzácnu harmóniu formy a obsahu diela, kde jedno i druhé je prežiarené a preniknuté bytosťou Boha, čo len potvrdzuje ukotvenie celého diela v dobe baroka („… lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ – Sk 17, 28).

Tento monumentálny epos je písaný vo forme blankversu, čo je päťstopový nerýmovaný jambický verš, ktorý u nás poznáme predovšetkým z prekladov Shakespearových drám. Určité napätie môžeme vnímať cez fakt, že zatiaľ čo jamb v origináli predstavuje hovorovú angličtinu, u nás vďaka tradícii nadobudol práve spomínanú pečať klasickosti a svojskej vozvýšenosti štýlu s určitým pátosom. Väčší problém však spôsobuje technická stránka prekladu. Angličtina s prevahou kratších slov, a teda aj vyššou sémantickou hustotou jazyka, vždy predstavuje výzvu pre prekladateľov do slovanských jazykov, kde sú slová vo všeobecnosti dlhšie. Môžeme povedať, že Mariánovi Andričíkovi sa podarilo zachovať obsah pri nezmenenom rozmere textu, a čo je najdôležitejšie – bez straty estetickej kvality.

Barokový charakter diela predstavuje vysokú syntézu antickej (renesancia) a biblickej (stredovek) kultúry, ktoré Milton nevníma kontradiktórne, ale komplementárne. Vďaka tomu do svojho eposu vkladá celé univerzum a cez integrujúce bytie Boha ukazuje jednotu celého vesmíru a možnosť jeho ucelenej interpretácie. Už samotný počet kníh (častí eposu) – dvanásť – odkazuje na dávnu číselnú symboliku, ktorá odkazuje tak na kozmologický poriadok (striedanie mesiacov počas roka – renesančná prírodoveda), ako následne opätovne aj na židovskú symboliku čísel (počet kmeňov Izraela, neskôr apoštolov ako obraz ľudstva – stredoveké duchovno). Milton však so svojimi vysokými ašpiráciami siahajúcimi až za hranice poznaného neostáva len pri forme. Naopak, s ambíciami vysvetliť pôvod vesmíru a človeka spája kozmológiu s poéziou, a tým sa svojím Strateným rajom vyrovnáva takým veľkým dielam svetovej literatúry, k akým určite patrí Faust alebo Božská komédia.

O počiatku sveta rozpráva kniha Genezis, ktorú sa snaží Milton silou svojej básnickej imaginácie doplniť a prekonať, keď – povedané súčasnou rečou – ukazuje aj veci zo zákulisia teatra mundi, ktoré sú bežnému človeku za normálnych okolností nedostupné. Nahliadnuť do scenára, či vidieť hercov v civile, no predovšetkým nazrieť za oponu je vždy lákavé. Patrí to k výnimočným chvíľam, ktoré sa často neopakujú. O čo viac, keď tu sa núka možnosť nazrieť  do karát priamo Bohu. Možno aj preto Miltonov Stratený raj neprestáva provokovať a okrem čitateľov veľkej literatúry priťahuje a dráždi i obyčajných zvedavcov. Ani jedni, ani druhí neobídu naprázdno.

Epos začína vzývaním nebeskej Múzy o pomoc pri „smelej piesni“, keďže básnik „vyletieť sa chystá do výšin / až nad aonské vrchy s témami, / čo neskúsila próza ani verš (I., 14 – 16). Svoj veľký – a vskutku i smelý – zámer začína stručným uvedením celkovej témy, ktorou je neposlušnosť človeka a následná strata raja. Príčinou tejto zlomovej udalosti v dejinách ľudstva je Satan, iniciátor vzbury anjelov. Jeho neúspešná revolta voči Bohu končí vyhnanstvom v hlbokej priepasti.

Tam – na absolútnom dne, v pekle príznačne nazvanom Chaos – zhromažďuje do svojho vojska myriady démonov a zlých duchov. Diabol ich burcuje a vzbudzuje v nich nádej na skorú odplatu a dobytie neba. Zastavuje ich len nejasná veštba, že práve v tom čase má byť stvorený nový svet a nová bytosť. Satan sa rozhodne odísť na prieskum – „sem plný podlej pomsty prekliatec / v prekliatom čase letí z plných síl (II., 1054 – 1055).

Kto je hlavná postava eposu? Hovorí sa o Satanovi, ktorého tradícia vidí zobrazeného umelecky presvedčivejšie a plastickejšie než dvojicu Boh Otec a Syn. Vo všeobecnosti platí, že vyslovene pozitívnym postavám sa v literatúre umelecky až tak nedarí, no v tomto prípade to určite nie je taký markantný rozdiel, ako to je napríklad v známom Sienkiewiczovom románe Quo vadis pri slabších postavách apoštolov Petra a Pavla na jednej strane oproti nesmrteľnému a silnému Petroniovi na druhej strane.

Ak je Diabol vo svojej démonickosti sugestívnejší a v dialógoch presvedčivejší, za Boha hovorí aj celé jeho stvorenie a vôbec i poznanie, kto je konečným víťazom veľkého sporu dejín medzi dobrom a zlom. Keď vôbec môžeme hovoriť o kvalitatívnej disproporcii zobrazenia oboch protikladných postáv, nie je to určite výrazné. Rolu tu možno zohráva aj otázka vlastných preferencií či predsudkov toho-ktorého čitateľa. Celkový obraz tohto zásadného protikladu sa javí vzácne vyrovnane, aj keď je celý čas nepochybné, kto má navrch. Dá sa povedať, že Milton základnú barokovú antitézu podáva s antickou harmóniou, pričom je pevne ukotvený v kresťanskom svetonázore.

V tretej knihe Boh vidí Satana, ako letí k novostvorenému svetu a predpovedá, že sa mu podarí zviesť prvého človeka k hriechu. Sloboda, ktorou obdaril človeka a bez ktorej by láska nemala zmysel a bola len otroctvom, mu bráni zasiahnuť. Už v tomto čase – ešte pred hriechom prvých ľudí, ešte predtým, ako Diabol vôbec prišiel na zem – už vtedy sa Syn ponúka ako zmierna obeta za celé ľudstvo: „Hľaď na mňa, seba zaňho ponúkam, / za život život, na mňa spusť svoj hnev; / daj, nech som človek, preňho opustím / i tvoju náruč, ľahko spoločnej / slávy sa vzdám a zaňho umriem rád, / nech Smrť sa na mne riadne vyzúri (III., 236 – 241). Vykúpenie skrze Synovu obetu dokoná jeho zmŕtvychvstanie: „Lež vstanem ako víťaz, oberiem / o hrdú korisť premožiteľku, / dám Smrti smrtný úder, potupne / sa poddá, o svoj osteň obraná (III., 250 – 253). Príbeh pokračuje veľkolepými a barokovo rozšafnými opismi rajskej záhrady, v ktorej v čistote a radosti žijú prví ľudia („Spev slávikov ich uspal v objatí / a nahé telá kvetinový krov / stlal spŕškou ruží, ráno vzkriesených“ – IV., 771 – 773). Diabla opantáva závisť a žiarlivosť. Vo sne sa prvýkrát pokúša zviesť Evu. Na druhý deň posiela Boh anjela Rafaela, aby varoval ľudstvo pred votrelcom z pekiel. Na Adamovu žiadosť mu vyrozpráva všetko, čo sa dialo pred stvorením nášho vesmíru.

Dnes by sme povedali, že Milton venuje udalostiam spred Veľkého tresku mohutný priestor – plochu až štyroch kníh. Tu sa azda najviac poodkrýva onen dráždivý závoj poznania, tu sa autor prejavuje ako veľký rozprávač, ktorý na drobné rozmení to, čo stručne naznačil v úvode.

Nestačí. V deviatej knihe had úspešne zvádza Evu, ľudstvo čaká strmý pád a pekelné mocnosti jasajú. Adam – najprv zhrozený, nakoniec z oddanosti voči svojej žene nasleduje jej skutok („Nato ho objala a z radosti / sa nežne rozplakala, zdolaná / šľachetnou láskou, keď si pre ňu chce / privodiť Božiu nevôľu či smrť“ – IX., 990 – 993). Prvé ovocie hriechu prišlo čoskoro: „Hodiny vo vzájomných výčitkách / strávili, seba nevinil však nik. / A márnym zvadám konca nebolo (IX., 1187 – 1189).

Po boku triumfujúceho Satana sa objavujú jeho verné družky Hriech a Smrť, zatiaľ čo Boh súdi človeka. Adam a Eva v úsilí odvrátiť kliatbu uvažujú nad samovraždou. Boh predpovedá konečné víťazstvo Syna a obnovenie všetkého tak, ako bolo na počiatku.

Podobne ako predtým Rafael vyrozprával človeku dejiny sveta pred prvým hriechom, teraz prichádza anjel Michal a ukazuje ľuďom budúcnosť, čím im dáva nádej. Nič to však nezmení na treste za ich slobodné rozhodnutie sa pre zlo: „Obzreli sa a uvideli ten / plamenný meč nad rajským východom, / kde predtým šťastne žili, v bráne dav /zdesených tvárí, rozpálenú zbroj. / Pár prirodzených sĺz hneď zotreli. / Pred nimi sa strel svet, kde spočinú, / vedení Božou Prozreteľnosťou. / Tak ruka v ruke pomaličky šli / váhavým krokom sami Edenom (XII., 641 – 649).

Milton svoj biblický epos pôvodne videl ako tragédiu, ktorá sa mala volať Adam zbavený raja. Pracovať na nej začal približne okolo roku 1640, o štyri roky nato začína strácať zrak, úplne oslepne na začiatku roka 1652, pričom Stratený raj (Paradise Lost) už ako rozsiahly epos vydáva až v roku 1667. Vtedy ešte len vo formáte desiatich kníh, v definitívnej – dvanásťdielnej – verzii podľa vzoru Vergíliovej Aeneidy vychádza až v roku 1674. Okrem Vergília korene Strateného raja by sme mohli hľadať až v homérskych eposoch (výjavy, boje, zmysel pre akciu, celkový štýl…). Biblická tematika a étos sú takisto nadovšetko zjavné. Americký literárny vedec Harold Bloom správne konštatuje, že „Stratený raj je jedinečný v tom, že mieša shakespearovskú tragédiu, vergíliovský epos a biblické proroctvo“.

Len s rozpačitým a zhovievavým úsmevom môžeme vnímať niektoré interpretácie socialistickej literárnej vedy, ktorá v Stratenom raji (ak ho rovno neignorovala) hľadala pomerne násilne akýsi Miltonov manifest za revolúciu (ako sa snažili čítať vzburu anjelov).

V čase vydania Strateného raja už má Milton dokončené aj voľné pokračovanie a logické vyústenie svojho veľkého diela – epos Vrátený raj (Paradise Regained). Ten v oveľa menšom rozsahu (4 knihy, 2070 veršov) rozvíja témy z poslednej knihy Strateného raja a završuje celý príbeh konečným víťazstvom Božieho Syna tak, ako to bolo predpovedané už na počiatku vekov. Knižne vychádza v roku 1671 (spolu s dramatickou básňou Samson bojovník /Samson Agonistes/). Azda už čoskoro sa dočkáme aj ich slovenského prekladu.

Ostáva nám už len zodpovedať na otázku naznačenú medzi riadkami v úvode – prečo bol Stratený raj tak dlho na indexe zakázaných kníh (katolíckej cirkvi)? Odpoveď nás dnes nemôže uspokojiť, pretože onen problém Miltonovho eposu v sebe už dávno nemá ten náboj emócií a vášní ako vo vtedajšej dobe. Pointa zákazu celého diela sa totiž skrýva v odťažitom probléme autorovho antitrinitarizmu, čo vo všeobecnosti predstavuje odmietanie teologického konceptu katolíckej dogmy o Najsvätejšej Trojici. Sám Milton bol z pohľadu vierovyznania puritán.

Nič to však nemení na tom, že Stratený raj, v ktorého strede sa nachádzalo zakázané ovocie stromu poznania, bol sám osebe dlho oným zakázaným ovocím a nemal byť vôbec poznaný. Čo bolo, pominulo, aj v súčasnosti však chutí čertovsky dobre.

 

Literatúra:

MILTON, John. 2020. Stratený raj. Preklad a doslov Marián Andričík. Levoča: Modrý Peter.

Matúš Marcinčin (1985) je v prvom rade šťastný manžel a hrdý otec jedného syna a troch dcér. V Prešove vyštudoval učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry v kombinácii s občianskou náukou, neskôr v Košiciach literárnu vedu. Je dedinským učiteľom.