V ostatných dňoch počúvam o zemetrasení na rôznych akademických pracoviskách a dozvedám sa o prepustení či potenciálnom prepustení ľudí, ktorých (nielen ja) považujem za výborných pedagógov a vedcov. Táto zamestnanecká erózia nabrala na sile začiatkom roka, keď bola v médiách zverejnená správa o tom, že ministerstvo školstva bude motivovať vysoké školy finančnými prostriedkami, ak
Nikdy tu nebude dobre. Toto nie je smutný povzdych, ale obyčajné konštatovanie vychádzajúce z poznania súčasnosti a histórie. Ako tínedžer som sa často pýtal, prečo je to tak. Prečo musíme žiť v pekle, v ktorom sú učitelia žobrákmi, zdravotné sestry odpadom, umelci neprípustnou hanebnosťou a dôstojnosť sa nedostáva ani umierajúcim, nieto ešte politikom. Premýšľal
Ochrnuli nám prsty a ústa, nedokážeme už zobrať telefón, nie je možnosť odpísať na mail. Nemôžeme prísť na dohodnuté stretnutia, lebo nohy nám vypovedali službu a už ochrnuté ústa a prsty nevedia dať znať, čo sa s nami deje. Jednostrannosť. Ako sa do hory volá, tak sa z hory... ticho. Ticho! Čo sa udeje s krajinou a ľuďmi v nej, ak sa
Viacero generácií súčasných dospelých a takmer dospelých vyrastalo vo vákuu umelého bezpečia. Limitom bolo nebo a odvody, a aj keď televízna ruleta zhruba každých päť rokov vylosovala ďalšieho nepriateľa – Maďari, Rómovia, utečenci, homosexuáli, NATO..., hrozba bola väčšinou len virtuálna. Všetko sa dialo niekde inde. Vojny v moslimskom svete, pandémie v Číne, zemetrasenia v
Doma bola iba mama. Driemala nad kávou po práci. Ona pije turka, ja som si spravila espresso. Ešte pred tým, ako sa začne slávnosť veselosť, musíme všetko pripraviť, hlavne pripraviť seba. Šišky napiekla sestra, kváskové, čiže nie také, aké robila starká, ale nikto sa nesťažoval. Mala ich priniesť, keď príde s deťmi a mužom. Ja som
Vo svete žijú svety a základ demokracie vždy bol, aby tam žili spolu. Vo svete žijú svety a v dobe po Nietzschem, Wittgensteinovi a Rortym je veľmi ťažké hovoriť o dobre a zle, to, čo by nás malo zaujímať, je utilita. Vo svete žijú svety a ich odlišnosť nikdy nebola tak očividná ako práve teraz.
Káj pootočil hlavicou na radiátore a pokúsil sa pridať pár stupňov. December šľahal do okien, ako len mohol a ako sa mu chcelo. Káj si vždy potrpel na bývanie v starom meste, čo znamená, vysoké stropy a staré okná, čo znamená prievan a studenú zem, čo znamená zimu a tri svetre. Je potreba si určiť priority! A to Káj vedel. Vedel,
tvoje pokusy relativizovať rozhodovacie schopnosti žien mi znejú povedome. tvoje pracovné telefonáty a maili v nedeľu večer mi znejú povedome. tvoje tendencie speňažiť instagramovo tvoje materstvo mi znejú povedome. tvoje zmeny názorov na kvóty v hudbe slovenských rádií mi znejú povedome. tvoje debilné reči o tom, že pôsobím ako bitch, ale som fragile mi znejú povedome. tvoja zlá
Generačný pocit je neprenosný. Roky som si nevedel predstaviť, ako sa asi cítila generácia „našich“ rodičov, ktorá po obrovskej eufórii z pádu režimu musela zažívať mečiarizmus, zatváranie fabrík, vraždy. A hoci bol tento každodenný strach a zmysluprázdna krvavá šeď mojim detstvom, predsa mi prišla normálna. Narodil som sa totiž do disfunkčného sveta. Tak ako väčšina mojich rovesníkov
Bolo raz jedno dievčatko, ktoré okrem toho, že vyštudovalo báječnú vysokú školu, akúsi umeleckú, sa rozhodlo, že si svoju hlávku prečistí aj inou prácou a nebude sa venovať len výsostne umeniu. Začala pracovať na kúpalisku ako plavčíčka. Už hneď na úvod tohto príbehu môj microsoft word pomenúva problém, keď mi slovo plavčíčka podčiarkuje ako gramatickú