Začíname na zemi v detskej izbe, kde necháme v symbiotickom vzťahu nažívať kocky s leporelom. Moje nič netušiace dieťa sa domnieva, že je to obyčajný stavebný materiál. Pri skúmaní Nenásytnej húseničky (Zelený kocúr, 2012) zisťuje, že kniha má v sebe malé otvory, čo ho nenápadne navádza na čítanie hmatom, a to je už len
Detské rúčky nevedia, ako sa knižka drží správne. Uchopia ju aj dolu hlavou a vôbec si to nemusia všimnúť. Lenže kniha O malej Aničke (Buvik 2017) od Inger a Lasse Sandbergovcov sa nedá držať zle. Je totižto obojstranná, z jednej strany príbeh, z opačnej druhý. Rúčky sa nepomýlia a nielen tie sa budú z
Neviete, čo je to recka? Skrátené slovo recenzia. Napríklad, keď sa stretú divadelní vedci na predstavení, pýtajú sa navzájom: „Píšeš na to recku?“ Slovo recka by sme mohli označiť aj ako profesionalizmus, teda sociolekt spoločný pre skupinu ľudí, ktorých spája povolanie či odborná oblasť, v ktorej pracujú, napríklad divadlo. O zmapovanie divadelných profesionalizmov sa pokúsili lingvistky
Muži vnímajú bábätká inak. Mám niekoľkomesačného synčeka a je pre mňa Janíčko, moje Srdiečko. Odrastený syn ho však neosloví inak ako Kraken a manžel ho volá Gruffalo. Obrovská morská príšera s chápadlami potápajúcimi lode niekde v nórskom mori či veľké hnedé chlpaté čudo s rohmi, pazúrmi a fialovými ostňami? Kde získalo roztomilé, krásne dieťa
V názve knihy Bielym atramentom s podtitulom Feministická literárna kritika a gynokritika, ktorá vyšla v roku 2019 v knižnej edícii ASPEKTU, Stanislava Chrobáková Repar použila známu metaforu francúzskej teoretičky a spisovateľky Helène Cixous zo Smiechu Medúzy. Pre H. Cixous písať bielym atramentom znamenalo predovšetkým „ženské písanie“ (écriture féminine) a základom metafory bola asociácia ženy so symbolickou matkou, ktorá je
Alena Sabuchová vydala v roku 2016 poviedkovú zbierku Zadné izby s jednofarebným, nenápadným obalom a pozoruhodnými príbehmi. Na poviedku Dora a Rado o živote hrobárovej dcéry nadväzuje románom s tajuplným názvom Šeptuchy, ktorý sa odohráva v poľskom Podlasí. Autorka strávila nejaký čas v zapadnutnom regióne pri hraniciach s Bieloruskom a fascinovaná tamojšími poverami, tradíciami a legendami zachytila na papieri magický vidiecky svet pomaly sa strácajúci
Alina Bronsky nie je skutočné meno autorky ale iba pseudonym. Narodila sa v Rusku v roku 1978, vyrastala v Nemecku, kde pracuje, tvorí, má rodinu. Hovorí, že má v sebe dve samostatné entity. Nemecká, ako inak, je tá racionálna, profesionálna a ruská časť jej ja, tiež ako inak, ovláda jej citový a rodinný život. Jej nemecké meno nevieme, svoje ruské
Možno si spomínate na môjho synovca – toho, ktorý ma upozornil na STARMUS, fenomén mne dovtedy neznámy. Na potulky za poznaním sme sa tentokrát spolu vybrali do Olomouca na Academia Film – festival vedecko-popularizačných filmov, aby sme tam naživo stretli nikoho menšieho než Richarda Dawkinsa. Vo svojom vystúpení sa venoval – čomu inému, než
„Kradla som čas sebe, dávala som ho jemu, aby bol silnejší. Odsunula som svoje túžby, venovala som sa tým jeho. Pri každej jeho kríze som hodila svoje za hlavu a utešovala ho. Stratila som sa v jeho minútach, hodinách, aby sa dokázal sústrediť. Starala som sa o byt, o jedlo, o deti, o všetky tie ubíjajúce drobnosti všedného života, kým
Jozef Karika je u čitateľov populárnej literatúry známy autor, prevažne píšuci o slovenskej mafii. S románom Trhlina sa však už po druhýkrát (po knihe Strach) pokúsil napísať niečo ako slovenský horor a po prvýkrát sa dostal aj do úzkeho výberu Anasoft Litera. Pozrime sa teda či oprávnene. Je Trhlina naozaj taká dobrá? Na vykreslenie hororového alebo prinajmenšom dramatického deja,