S každým príchodom novembra zhustne premávka v okolí cintorínov a davy ľudí sa začnú trúsiť k hrobom. Vždy, keď vidím tú záplavu plastových dekorácií a kahancov na malebnom pozadí betónu, spomeniem si na svoje roky strávené v Južnej Kórei a na tamojšiu hrobovú kultúru.
Celé okolie nášho kórejského mestečka bolo posiate hrobmi. Niežeby sa tam stali nejaké tragické udalosti. Naopak, bol to celkom zvyčajný pohľad: namiesto jedného centrálneho cintorína boli hroby roztrúsené kade-tade po lesoch alebo lúkach. Avšak vaše oko, vytrénované slovenskými cintorínmi, by na prvý pohľad ani nespoznalo, že sú to hroby. Obvykle to vyzeralo len ako obyčajná kopa hliny navŕšená uprostred čistinky, porastená trávou. Ďalšie takéto kôpky sa mohli schovávať v kríkoch pri ceste či na úpätí vŕšku. Občasnú ľudskú prítomnosť prezrádzala len vykosená tráva navôkol. Poniektorý z nich mohol byť označený malým kamenným stĺpikom s vyrytým nápisom.
Zistila som, že žijúci príbuzní chceli svojim zosnulým dopriať čo najkrajšie miesto odpočinku. V Kórei často vravia, že ideálny hrob by mal byť obklopený horami a mať výhľad na vodu. Nebolo preto vôbec výnimkou, že keď ste našli krásnu prírodnú scenériu, našli by ste v nej aj hrob. Jedna kôpka na kopci, zaliatom slnkom. Ďalšia na vysokých skalách nad riekou. Skrátka presne tam, kde by sa páčilo aj nám, živým.
Teraz si však predstavte, ako musí vyzerať celá hrobová logistika. Každá návšteva takéhoto hrobu vyzerá úplne inak než vychádzka na cintorín na Slovensku. Na výpravu za zosnulými si ani náhodou neberte lodičky ani oblek. Naopak, budete potrebovať botasky, šušťakové nohavice a turistickú výstroj. Darmo, že si chcete uctiť predkov – ale keď sa musíte predierať kríkmi a lesmi, viac sa vám zíde funkčné oblečenie.
A keď takto rodinka prejde celým krásnym, pokojným lesom, užije si vôňu lesa a krásne výhľady… čo sa udeje potom? Nenesú veru na chrbtoch ani v batohoch žiadne plastové vence ani sviečky. Vlastne, aby som bola presná, nenesú žiadne vence ani sviečky. Zvyčajne sa k hrobom predkov prináša napríklad jedno pekné, vyleštené jablko alebo hruška. Občas k nim priložia sušenú rybu. Položia ich k hrobu – a hotovo. Žiaden odpad, ani umelá hmota. Jablko sa rozloží alebo ho zožerie zver, vráti sa do prírody, odkiaľ vyšlo. Tak ako sa do prírody vráti aj ten kopček hliny, ktorého lokalitu pozná len daná rodina. A keď sa ich spomienky o niekoľko generácií pominú, pominie sa aj hrob. Neostane po ňom ani betón, ani plast.
Dominika Sakmárová pochádza zo Spišského Podhradia, vyštudovala sinológiu, strávila mnoho času cestovaním po krajinách Ďalekého východu, a to na Taiwane, Číne aj v Kórei. Zo svojich ciest vydala tri knihy – Mačací Kožuch a ťava pri čínskom múre, Kórejské halušky a Mačkohlavý orol. Je tiež autorkou knihy poviedok Biele mesto, ktoré sa odohrávajú v srdci Spiša – v Spišskom Podhradí a okolitých obciach. Venuje sa písaniu a literárnej činnosti, a vo voľnom čase zas folklóru.
