Romantický horor o najstráženejšom tajomstve Slovenska
(úryvok z pripravovanej knihy)
Joannes Mátyus vzbudil v prostých Kokavčanoch strach, až hrozivú bázeň. Bol oblečený tak, ako sa v druhej polovici sedemnásteho storočia katolícki vyšetrovatelia a inkviziční sudcovia obliekali – bez zbytočných ozdôb a stroho. Na sebe mal dlhý talár z tmavomodrého súkna, na krku biely štvorcový rabat, na hlave čierny klobúk so širokou strieškou. Spod klobúka mu na plecia padali zvlnené hnedé vlasy. Malý nos akosi nepasoval k ostrým, nahnevaným očiam. Joannes Mátyus si to uvedomoval, preto si pod ním pestoval husté, dlhé fúzy v domnienke, že mu to nos opticky zväčší. Kokavčanov však jeho nos nezaujímal. Aj keby žiaden nemal, nebolo človeka, ktorému by sa neroztriasli kolená už len pri začutí mena tohto obávaného predstaviteľa katolicizmu v Uhorsku.
Keď sa postavil, niekoľko desiatok ľudí natlačených v hostinci stíchlo, akoby uťal. Mátyus vzal do rúk, schovaných v čiernych kožených rukaviciach, liturgickú knihu a predniesol motlitbu:
„Všemohúci Bože, svetlo pravdy a sudca duší,
pokorne ťa vzývame, zošli svojho Svätého Ducha na nás,
aby sme v pravde poznali, kde je vina a kde nevina.
Daj nám múdrosť rozsúdiť temnotu od svetla,
kacírstvo od pravej viery,
diablove klamy od Božej pravdy.
Nech tento súd slúži k sláve tvojho mena,
k očisteniu svätej cirkvi a k spáse duší.
Skrze Krista, nášho Pána. Amen.“
Ľudia v miestnosti sa prežehnali a zamrmlali naveky amen. Potom sudca Mátyus strohým kývnutím hlavy pokynul hajdúchom, aby priviedli obžalovanú. Dvojkrídlové dvere sa s hrmotom otvorili a ticho v miestnosti zamrzlo, akoby sa už nikdy nechystalo povoliť opraty. Predsa len, Anna Peniaková nebola len tak hocikto. Žila v neďalekej Sihle s mužom uhliarom a hŕstkou detí a nebolo v chotári lepšej bylinkárky. Sotva by sa našiel niekto, komu nepomohla, alebo kto aspoň nepoznal niekoho, kto vďaka jej vedomostiam zotrval na svete v zdraví. Na rozdiel od väčšiny ľudí v tom biednom kraji bola katolíckeho, nie luteránskeho vyznania. Preto ľudia tento inkvizičný súd nepovažovali za súčasť viedenského katolicizmu. Ak by bola luteránka, možno by aj nahlas vyjadrili nevôľu. Paktovanie sa s duchmi však bol vážny zločin a akokoľvek sa ľudia báli inkvizičného súdu, predsa len boli radi, že božia ruka urobí v kraji poriadok.
Anna Peniaková vstúpila v sprievode dvoch hajdúchov. Sivé šaty z konopného plátna mala na mnohých miestach pošpinené krvou a kadejakými telesnými tekutinami, ktoré si vypýtalo nedobré zaobchádzanie vo väzení. Nohy mala bosé, ani len krpce nemala, a lýtka potriesnené zaschnutou krvou a špinou. Hnedé vlasy mala strapaté, tvár ušpinenú, oči uprené na zem, akoby sa hanbila skrížiť pohľad s ľuďmi. Iste mala za sebou hrozné veci, veď inkvizičný výsluch nebol ako nedeľná omša.
Hajdúsi ju nešetrne vtlačili do stoličky oproti súdnemu stolu, za ktorým okrem sudcu Mátyusa sedeli aj pisár a kokavský richtár. Anna Peniaková sa konečne odhodlala zdvihnúť zrak a obzrieť sa okolo. Brada sa jej chvela od strachu a vyčerpania a zúfalo potrebovala cítiť spriaznenú dušu. Vedela, že jej muž tam nebude. Zriekol sa jej, aby z detí neurobil sirotu. Chápala to, sama by sa nerozhodla inak. Ale ľudia ju predsa mali radi, niekto jej určite dá znamenie súcitu, ak sa jej podarí prekrížiť s ním pohľad.
„Darmo sa obzeráš!“ zahrmel sudca Mátyus. „Pred týmto súdom som vykonal exorcizmus, aby som zabránil zlým duchom vstúpiť do miestnosti.“
Dav ľudí zašumel od úľavy a Anna spustila hlavu medzi plecia. Pochopila, že žiadnej podpory sa nedočká. Joanes Mátyus zúžil oči do štrbiniek, počkal, kým všetci stíchnu a potom prísnym hlasom zahrmel:
„Anna Peniaková zo Sihly, si obvinená z viery v bludné zjavenie ducha. Stojíš pred súdom Svätej matky cirkvi, vyznaj sa zo svojho hriechu pred Všemohúcim Bohom, aj pred nami. Ako a kedy si videla ducha? Prišiel sám, či si ho vyvolala?“
Anna v otázke vycítila slamku, ktorej sa vďačne chytila: „Urodzený pán sudca, nevolala som ju! Nikdy som ju nevolala! Zjavila sa mi večer, keď som… Na dvor som išla po niečo.“
Takmer sa preriekla a priznala, že sa Marica Hlavajová zjavila u nich v kuchyni a boli pri tom, aj jej muž a deti. Oni ju však, na rozdiel od nej, nevideli a nepočuli. Ale lepšie bude ich vynechať a držať sa len toho, čo priznala pri mučení.
„Vravela si, že krava bučala, tak si ju išla pozrieť,“ povedal kokavský richtár. Joanes Mátyus po ňom šľahol pohľadom. Takto ľahko jej pomôcť k stratenej nitke! Možno by povedala niečo iné ako pri výsluchu v pivnici a azda by z nej dostali aj nejaké mená. Aj keď, priznal si s nevôľou, nechcelo sa mu ten súd naťahovať. Bosorky či duchovia, to ho už dávno prestalo zaujímať. Oveľa väčší zápal cítil pri súdení a trestaní protestantskej pliagy. A tento kokavský kraj, do ktorého ho vyslali, bol luteránstvom presiaknutý skrz naskrz. Veď aj tento prípad sa vlastne týkal luteránov, aj keď obžalovaná bola katolíckeho vyznania. Azda aj preto netúžil podrobiť ju ďalšiemu útrpnému mučeniu, lebo ju považoval tak trochu za obeť.
„Áno, pán richtár, áno, ku krave som išla. A na dvore stála Marica Hlavajová, čo len nedávno zomrela, prosím ponížene. Blesk ju zabil, keď…“
„Boh ju potrestal!“ zrúkol sudca Mátyus a udrel dlaňou po stole. „Bola dcérou evanjelického farára a preto si vyslúžila Boží hnev! Kto iný by k tebe prehováral, ak nie samotný nepriateľ spásy – diabol, ktorý sa ukazuje v podobe zomrelých?“
Takéto slová sa mnohým prítomným nepáčili, a keby ich vyslovil niekto iný, boli by to aj dali najavo. Ale Joannes Mátyus mal v celom Uhorsku povesť prísneho vyšetrovateľa a sudcu, ktorému sa neradno priečiť.
„Ale ja som ju nevolala!“ nedala si zúfalá žena vziať svoju slámku. „Sama sa mi zjavila a len pán Boh vie, prečo práve mne, veď som…“
„Neber si meno božie do úst, hriešnica! Čo od teba chcela? O čom ste sa zhovárali? Hovor a nič nezamlčuj!“
„Len modlitbu chcela, nič viac. Len prosila o modlitbu. Prisahám na svätý kríž, nechcela som sa jej ani len dotknúť! Aj sa hnevala, že pred ňou utekám.“
Skúsený sudca už vedel, kam to všetko smeruje. Nebolo to prvýkrát, čo súdil takýto prípad. Vždy to bolo rovnaké – nechcela som toho ducha vidieť, ale on za mnou stále chodil, utekala som, kričala o ratu… Poctivému, bohabojnému kresťanovi by sa to stať nemohlo, o tom bol presvedčený. Satan si vždy vyberal len tých najslabších vo viere. Ak sa niekomu zjavil, nebolo o vine pochýb.
„Jej hnev bol z plameňov pekelných!“ zrúkol. „Priznaj sa, či si neprosila tú bytosť o znaky, o tajomstvá, o moc, ktorú ti mohla dať?“
Anna sklonila hlavu. Odkedy po ňu prišli hajdúsi, lebo ktosi nahlásil richtárovi, že sa vída s duchom, odvtedy vedela, že ju stihne trest. Ale kým do Kokavy neprišiel obávaný Ján Mátyus, dúfala, že sa to skončí len verejným bičovaním, alebo v najhoršom prípade vyhostením z obce. Teraz sa už však obávala o holý život.
„Nie, pán sudca! Len som sa za ňu modlila…“
„Zapíš,“ povedal Mátyus zapisovačovi, „že sa priznala ku stýkaniu sa s nečistými bytosťami pod rúškom modlitby.“
Obecenstvo zašumelo a Anna hlasno vzlykala. Stratila nádej.
„A teraz vypovedaj mená! Kto s tebou vzýval duchov? Či si bola sama v tých čaroch?“
„Sama som bola, sama…“
„Teda samotná si k diablovi pristúpila. A kto sám padá, padá hlboko.“
Potom sudca predvolal niekoľkých svedkov, ktorí pod prísahou potvrdili, že Annu videli rozprávať sa s prázdnotou, ba dokonca, že po jej rozhovoroch s duchmi prepukli silné búrky a kohosi krave sa zastavilo mlieko. To stačilo na obvinenie zo silného čarodejníctva.
„Nespochybniteľne sa preukázalo,“ povedal po vypočutí svedkov Joannes Mátyus, „že obvinená vstúpila do paktu s duchovnými silami bez požehnania cirkvi a toto jej konanie spôsobilo rôzne nešťastia.“
„Len som sa za ňu modlila, pán sudca, aby mohla odísť na večnosť. Nič viac,“ povedala Anna zlomeným hlasom. Oči sa jej leskli slzami a brada sa viditeľne chvela. Bála sa trestu a prišlo jej ľúto, že medzi zhromaždenými nie je aj jej muž s deťmi. Cítila by sa silnejšia. A možno by jej dovolili ich naposledy objať.
„A svojou modlitbou si sa snažila otvoriť satanovmu poslovi dvere do Purgatória, ktorého existenciu luteránstvo Marice Hlavajovej popiera,“ pokračoval sudca prísnym, káravým hlasom. „Preto jej duch žiadal teba, padlú katolíčku, aby si pre neho vymodlila vstup do očistca a následne aj do Regnum caelorum, Kráľovstva nebeského! A viete, čo by sa stalo, ak by sa Diablov vyslanec dostal do Kráľovstva nebeského?“
Zamračeným pohľadom preletel po prítomných, ktorí v bázni sklopili zrak. Poniektorí sa prežehnali. Ak aj vycítili, že ctihodný Mátyus práve urazil ich luteránsku vieru, strach z ohrozenia Kráľovstva nebeského prekryl trpkosť urážky.
„Boh by nám takú nedbalosť neodpustil!“ zakričal sudca, aby vzápätí tichým hlasom pokračoval: „Ale to sa, našťastie, nestalo. Lebo vy, bohabojní kresťania, hoc mnohí z vás aj pomýleného protestanského vyznania, ste upozornili Matku cirkev na tohto hada na svojich prsiach a pomohli ste mi ho usvedčiť a odstrániť ako hnisavý vred. Keď sa vaše duše po smrti dostanú do Očistca, kde sa budú po luteránskom blúznení pripravovať na vstup do božej prítomnosti, s hlbokou pokorou a hrdosťou myslite na túto chvíľu – nepravdivé učenie heretika Luthera, toho… toho Filius perditionis e Wittenberga… ste v pravej chvíli vymenili za vernosť svätej cirkvi. Boh na to nezabudne!“
Dedinčania sa ako na povel prežehnali a zborovo zamrmlali: „Naveky amen!“
Joannes Mátyus sa spokojne usmial. Nielenže sa mu v ten deň podarí pristrihnúť Diablovi pazúre, ale aj tieto zablúdené ovce naženie späť do katolíckeho košiara. Zrakom sa vrátil k obžalovanej, ktorá ako kôpka nešťastia sedela na stoličke a modlila sa za svoje spasenie a tiež aj za spásu svojich nevinných detí. Už si bola istá, že jej veľa času na svete neostáva.
„A teraz povedz, Anna Peniaková, priznávaš sa, že si diablovi uverila skrze ducha?“
„Len som sa za ňu modlila, pán sudca. O diablovi som ani len netušila, prisahám!“
„Popieraš, že si sa snažila použiť ducha na získanie vedomostí či moci?“
Anna odhodlane zdvihla hlavu, ale kým niečo povedala, pozrela sa na pri stene stojaceho kata, akoby u neho hľadala povolenie prehovoriť. Keď ju v noci vypočúvali, priznala sa ku všetkému a aj táto otázka zaznela. Ak by ju teraz poprela, čo by tým získala? Len by nahnevala Pána a vyslúžila si ťažšiu smrť.
„Nepopieram.“
„Nepopieraš?“
„Na všeličo som sa pýtala. Len ma už konečne sprevoďte zo sveta, veď čo dobré ma tu už len čaká?“
Joannes Mátyus pokrútil hlavou, akoby rezignoval na ďalší výsluch. S pomocou rúk, zapretých o stôl, sa postavil. Dlane sa mu v kožených rukaviciach potili a nemohol sa dočkať, kedy si v mestskom dome dopraje kúpeľ a krčah vína. Takmer celú noc obvinenú s katom a richtárom vypočúvali dole v pivnici, spal sotva dve hodiny, keď ho sluha zobudil, aby sa stihol pripraviť na proces. Mal päťdesiatpäť rokov a už sa nedokázal spravodlivosti oddávať s takou bezodnou vášňou, ako kedysi. Dokonca, s nevôľou si priznával, mu tej ženy bolo tak trochu aj ľúto. Vzal do ruky liturgickú knihu a náhodne ju otvoril. Hoci vedel spamäti, čo chcel povedať, zo skúsenosti vedel, že ľudia cítia k svätému písmu väčšiu úctu, ako k jeho interpretácii.
„Ex auctoritate sanctae Matris Ecclesiae et mandato Sacrae Inquisitionis,
súdime ťa, Anna Peniaková, za vinnú z jasného čarodejníctva, paktovania z duchovnými silami a ohavného zločinu. Nezostane bez trestu ten, kto vzýva duchov a koná proti zákonom Pánovým. Odovzdávame ťa svetskému ramenu na vykonanie rozsudku smrti obesením, odporúčajúc tvoju dušu milosrdenstvu Božiemu. Trest bude vykonaný zajtra. V noci budeš držaná v kaplnke pod kuratelou kňaza, aby si mohla oľutovať svoje hriechy. Tvoju rodinu budeme považovať v tejto veci za nevinnú. In nomine Patris, et Filii, et Spiritus Sancti. Amen.“
Po týchto slovách Anna zopla ruky na prsiach a s vďakou sa rozplakala. Po všetkom, čím si v posledných dňoch prešla, jej to znelo až nezaslúžene milosrdne. Sudca Mátyus vzal do rúk palicu, ktorá dovtedy nepovšimnutá ležala na stole pred knihami a vykonal baculum fractum – pred celým zhromaždením ju slávnostne rozlomil na dve časti. Týmto aktom symbolicky zlomil život odsúdenej a vyňal ju spod ochrany práva a cirkvi. Potom vzal zo stola horiacu sviečku a odniesol ju sediacej Anne. Tá ju prijala trasúcimi sa rukami, ako znak svojho posledného pokánia. Mátyus nad jej hlavou urobil rukou znamenie kríža a zašepkal: „In manus Dei anima tua.“
Bez ďalších slov sa k nej obrátil chrbtom a odišiel z miestnosti. Anna Peniaková, prvý človek, ktorý priniesol svedectvo o existencii ducha Marice Hlavajovej, tetky Marice, ako ju budú ľudia v Sihle v nasledujúcich storočiach nazývať, sa zaslzenými očami obzrela po zhromaždených. Spoznala, že už boli mnohí na jej strane. To ju naplnilo nádejou, že v okamihu smrti nebude sama.
Ján Babarík je dvojnásobným finalistom Bagalovej Poviedky, trojnásobným finalistom súťaže o detskú poviedku vydavateľstva Perfekt, víťazom Literárnej Senice Laca Novomeského (plus Cena LIC) a Benediktiho literárnej Prievidze. V súťaži Martinus Cena fantázie 2018 získal Cenu poroty, Cenu Béla za najlepší horor a Cenu Bibliotéky. Poviedky publikoval v Pravde, RAKu, rádiách Devín, Litera a Slovensko. Napísal knihy Pálenie mostov, Jumper, Triplovia, Posledný revenant, Zabiť sa je málo a Slovenská chrípka, ktorá zvíťazila v súťaži Kniha roka Košického kraja 2024 v kategórii beletria.
