Komiksové sny. O prírode, mytológii a rozprávke.

Prameň za prameňom

40 kopýt a 40 krokov

rozhovor Thomasa Orrowa s Evou Máriou Ondovou

Narodili ste sa v piatok trinásteho. Zanechalo to vo vašom živote nejakú stopu, hoci v podobe notoricky známej poverčivosti?

Myslím, že je to skôr naopak. Hoci aj čierne mačky som mala vždy rada. Nech si kráčajú smerom, ktorý sa im páči. A samotný piatok trinásteho by som zaradila do kategórie „urbánnych mýtov”.

Obľubujete prírodu a zvieratá. Akoby tu bolo žriedlo vašej osobitej výtvarnej poetiky. Je príroda vašou najväčšou inšpiráciou?

Nechodievam do prírody tak často, akoby som chcela. Inšpiráciu potom možno skôr čerpám z predstáv o prírode. Aj urbánne prostredie má svoju poetiku, no mňa vždy viac priťahovala predstava miest, kde človek nemá „hlavné slovo“. Samozrejme, mám rada aj mestá – najviac tie so starobylými kľukatými malými uličkami, kde sa môžete tak trochu stratiť…

Väčšina naratívnych tvorcov je už od detstva fascinovaná komiksom. Vznikali vaše prvé komiksové príbehy tiež v tomto období?

V tomto som výnimka. Od detstva som milovala hrané i animované filmy a taktiež knihy. Ku komiksu som sa dostala až na strednej škole. A tiež iba akosi nepriamo. Najprv som sa chcela venovať animovanému filmu v školskom krúžku, kde nakoniec z môjho príbehu vznikol komiks. Avšak pri animácii som sa naučila mnoho o rozprávaní príbehu obrazom, čo je pri tvorbe komiksu na nezaplatenie.

Aký vplyv malo na vašu komiksovú tvorbu štúdium maľby na košickej Fakulte umení?

Najväčší vplyv malo toto obdobie na môj výtvarný prejav. Komiksy som robila skôr mimo štúdium. Viac som sa za tie štyri roky zžila s maľbou a je to pre mňa prirodzený výtvarný prejav. Predtým som komiksy viac kreslila, potom sa pre mňa strana komiksu stala viac akoby samotným plátnom, než niekoľkými okienkami na jednom formáte.

Bratislavská Vysoká škola výtvarných umení vám zaiste ponúkla nové výzvy…

Áno, v priebehu môjho dvojročného štúdia ich bolo niekoľko a týkali sa hlavne výtvarných techník, ktoré som mala absolvovať. Na VŠVU som nastúpila do ateliéru grafiky a tento odrazu iný princíp tvorby bol pre mňa výzvou. Chvíľu som s tým bojovala, ale nakoniec som si našla vlastnú cestu. Moja cesta bola vždy tak trochu „maliarska”, venovala som sa najmä figurálnym námetom. Prvý rok na VŠVU som ich úplne obišla, tvorila som viac „pocitovo“ či intuitívne. Musím však povedať, že sa mi dostalo veľa priestoru na experimentovanie, ktoré mi predtým chýbalo.

Ako a kedy ste získali vzťah k slovenskej literárnej klasike? Je zrejmé, že vás priťahuje najmä slovanská mytológia, rozprávky, balady…

Bolo to až na vysokej škole. Hoci odmalička som poznala rozprávky a k literatúre som sa dostala aj prostredníctvom povinného čítania či na hodinách slovenského jazyka. Avšak v takom veku sú pre žiaka tieto literárne ukážky mnohokrát nie veľmi zaujímavé, niekedy dokonca vôbec… Dalo by sa povedať, že tento svet ešte len začínam objavovať, napríklad pri hľadaní literárneho materiálu pre svoje nové projekty.

Vo vašich prácach vidíme svet plný imaginácií a hrdinky svojich príbehov „vnímate“ veľmi senzitívne. Je vlastne príbeh, ktorý rozprávame o nás samých?

Do istej miery sa vždy niečo z autora ocitne aj v jeho diele. Ale hľadať zakaždým paralely medzi príbehom a autorom môže byť zavádzajúce.

Váš „komiksový život“ určite ovplyvnili aj rôzni iní výtvarníci. Môžete spomenúť tých, ktorí vás inšpirovali napríklad svojím posolstvom?

Spomedzi mnohých úžasných výtvarníkov, ktorých prácu obdivujem, mám najradšej trojicu autorov, z ktorých každý mi ukázal inú „tvár“ komiksu. Prvým z nich je Craig Thompson, s príjemnou kresbou a úžasnou úprimnosťou v rozprávaní. Jeho autobiografický komiks Pod dekou mi v podstate otvoril cestu k menej mainstreamovým počinom, ktoré som dovtedy vôbec nepoznala. Veľmi obdivujem aj prácu Mikea Mignolu. Jeho Hellboy v perfektnej štylizácii je skvelým atmosferickým komiksom. Je to autor, ktorý sa tiež venuje mytológii. Hellboy je mytológiou dosť prešpikovaný a Mignola s ňou veľmi obratne narába. Nakoniec spomeniem môjho najobľúbenejšieho autora a tým je Dave McKean. Obdivujem jeho prístup k tvorbe. Nikdy neostáva pri tom istom, vždy hľadá správny spôsob ako niečo zobraziť. Aj preto je jeho tvorba nesmierne pestrá.

Čo iné okrem prírody, literatúry či výtvarného umenia sa ešte odzrkadľuje vo vašej tvorbe?

Internet. Chvíle prokrastinácie, keď na vás „volá“ 1000 + 1 zaujímavých článkov o archeologických objavoch, ktoré mali byť pred svetom utajené, top päť destinácií v roku 2017, článok o pestovaní kvetov či drogových karteloch v Kolumbii… Často ma inšpiruje nejaký zaujímavý detail, ktorý vie podnietiť moju fantáziu. Obrovskou inšpiráciou sú pre mňa aj ľudia, náhodní okoloidúci, ale aj tí, ktorých dlho poznáte.

O akých ďalších témach snívate? Čo by ste chceli najbližšie spracovať do podoby ilustrácie či komiksu?

Zatiaľ ostávam pri témach z mytológie a rozprávok. Zďaleka som ich nevyčerpala a ešte stále sa nimi dokážem nadchnúť. V najbližšej dobe sa pustím do vizuálneho spracovania básne Jána Botta, ktorá ma oslovila už dávnejšie. No mojím najväčším snom je rozsiahlejší komiks, keďže som sa doposiaľ venovala skôr kratším príbehom. Bude to určite výzva. V tejto chvíli mám už námet, ktorý ale ešte nechcem prezrádzať.

https://knihynadosah.sk/wp-content/uploads/2017/11/kresleny_portret-e1510173156607-300×286.png

Eva Mária Ondová (*1992) je absolventka Ateliéru súčasného obrazu na Fakulte umení TU v Košiciach a Ateliéru voľnej a farebnej grafiky na VŠVU v Bratislave. Ondová je jednou z najvýraznejších predstaviteliek súčasného slovenského komiksu, patrí do československej komiksovej generácie 02. Jej práce poznáme z e-zinu Bubliny 1 – 4 (2011 – 2014), komiksovej e-publikácie Nezvestná podľa poviedky Laca Orosza (2015), komiksových zborníkov Komiksfest (2015), AARGH! 16 (2017), Pomimo 3, 4 (2016, 2017) a ENTER No. 28 (2016/17).