Ak chlapec vyrastá bez otca, nepozná vôňu pitralonu alebo inej chlapskej vody po holení. Nepozná ani smrad chlapských ponožiek. Takýto chlapec pobehuje po vysprejovanom byte ako pyšná princezná s konvičkou na polievanie kvetov. Má iba jednu nosnú dierku. Druhá je zakrpatená alebo sa nevyvinula ani do zakrpatenej podoby. Pri dýchaní takto spotvoreným nosom sa mu, samozrejme, okysličuje iba polovica mozgu. Následky sú v niektorých prípadoch nenápadné, v každom prípade však trvalé.
Ak sa chlapec, ktorý vyrastá bez otca, vyberie na balkón, aby sa pevne chytil zábradlia a zalomcoval ním ako kapitán kormidlom, zrazí sa s visiacou podprsenkou. Visiaca podprsenka visí na balkónovej šnúre ako visiaci zámok od trinástej komôrky. Tomáš opatrne stlačí prstami drevený štipec a skladá maminu podprsenku zo šnúry. Do jedného košíka vloží bradu a do druhého zaborí jednodierkový nos. Potom si druhým košíkom prekryje jedno oko. Vyberie bradu z prvého košíka a prekryje si ním druhé oko. Striedavo zakrýva a odkrýva druhým a prvým košíkom prvé a druhé oko. Svet, ktorý sa zobrazuje pred Tomášovými očami je zmätený. Nevie, ako sa má správať, nedokáže tak rýchlo reagovať na zmeny, ktoré od sveta očakávajú Tomášove oči. Svet začína mať tejto divnej hry plné zuby. Veľmi rýchlo mu dochádza trpezlivosť, je už starý a unavený, vyletí mu ruka. Svet nezrazí chlapca päsťou k zemi, nevylepí mu ani facku, iba mu prstom ako ceruzkou vypichne oko.
Jednooký Tomáš sa teraz pozerá na svet ako do čiernej diery. Vystiera ruky z balkóna, v každej dlani jeden košík, akoby chytal dažďovú vodu. Potom si prikladá košíky k ústam ako smädný mních dvanástku. „Toto je už ale fakt husté“, zašomre svet, „nože padaj dovnútra.“ Tomáš sa nedá vyrušovať. V triede asi nenosí podprsenku žiadna, uvažuje chlapec, ktorý vyrastá bez otca. Možno Kata. Vlastne Kristína. Štyrikrát už prepadla, podprsenku by si zaslúžila. Vlastne nezaslúžila, pretože Kristína sa neumýva. Neumýva sa a ani sa neučí.
„Okamžite s tým prestaň!“ reve svet za balkónom na Tomáša, no ten ho ignoruje a dáva mu jasne najavo, že preň nie je žiadnou autoritou. Svetu bez autority už okrem trpezlivosti zjavne dochádzajú aj sily. Vypadáva mu jeden motor za druhým, jednooký chlapec cíti čoraz väčšiu prevahu. Zvnútra bytu však náhle buchnú vchodové dvere. Vystrašený Tomáš si strháva masku supermana, podprsenka sa opäť hompáľa na šnúre. „Čo tu robíš, Tomáško?“ pýta sa mama. „Nič,“ odpovedá Tomáš. Za balkónovými dverami si svet fúka privreté prsty.
Publikované: 15/11/2017
Ján Mičuch sa venuje písaniu poviedok, básní, rozhlasových hier, pásiem a kabaretov.
