Mária Jakúbeková: Maska

(úryvok z pripravovanej knihy)

 „Nora, Nora, nájdi ma,“ kričala ryšavka spoza spráchnivelej truhlice, nenápadná ako lietadlo v járku. Vedľa nej sa váľali staré kože, na ktorých sa hmýrili pavúky v pravidelných geometrických útvaroch, akoby morseovkou signalizovali hroziace nebezpečenstvo. Odprisahala by, že ich na dve sekundy videla zoradené vo formácii SOS ako dobre zohraté mažoretky.

„Už ťa nehľadám,“ odvetila parťáčka otrávene. Jej smerom hodila prázdnu plechovku, z ktorej poslednú pol hodinu usrkávala šmolkovú malinovku. Upokojovalo ju zistenie, že pri výrobe nápoja nepadol za obeť ani jeden šmolko. Aspoň to písali na obale.

Dve desaťročné dievčatá si letné prázdniny krátili schovávačkou v stodole za schátralým kaštieľom, kam nesmeli chodiť. Zákaz vychádzania bol síce po rozplynutí sa hmly zrušený, no v tetinom dome platilo viac pravidel ako v niekdajšom Pentagone.

Noru už nebavilo hrať sa na hlúpu a tváriť sa, že nevie, kam sa Thursday skryla. Každý deň robiť to isté… Pripomínalo jej to mýtus o Sizyfovi, ktorý dookola tlačil balvan do kopca, no nikdy ho nevytlačil až na vrchol.

Pristúpila k truhlici, prekrížila si ruky a spustila svoj každodenný monológ. „Mňa to tu už nebaví, stále sa hráme len na schovávačku, a ty sa stále skrývaš na tých istých miestach. Prečo musíme prázdninovať v tejto diere? Vážne sa tu nedá robiť nič iné?“

„A na čo by si sa chcela hrať ty?“ spýtalo sa druhé dievča vystrašene. Vedelo, že keď sa Nora začne nudiť, vykašle sa na slnko, aj na ňu, aj na celé prázdniny a odíde domov čítať si nejakú hrubú knihu o politike alebo o filozofii a Thursday bude na letné hry sama.

Predstava, že v tejto zaprdenej diere strávi zvyšok leta bez Nory, bola priam desivá. Znamenala by ďalšie nudné, nezapamätateľné leto. Nudnejšie ako Norine knihy plné úvah a cudzích slov, ktorým Thursday nerozumela.

„Nechcem sa hrať na nič,“ odsekla naštvane. „Chcem robiť niečo normálne. Dospelácke,“

„Už viem, čo budeme robiť,“ usmiala sa Thursday. „Keď si ma minule prestala hľadať a nechala si ma tu ukrytú až do večera, hrabala som sa v tejto truhlici… a aha, čo som našla,“ otvorila truhlicu, akoby veko nevážilo desať kíl, ale desať deka, a začala sa v nej prehrabávať. Nore ani náznakom nevyčítala, že ju tu naposledy nechala tak dlho. Bola taká vďačná za to, že s ňou môže tráviť leto, že by jej odpustila aj rituálnu vraždu, aj keď pojmu rituálna vlastne celkom nerozumela.

Prekutrala sa takmer na spodok truhlice – trčali jej z nej len nohy. Keď z nej konečne vyliezla, v ruke niečo držala a víťazoslávne sa usmievala od ucha k uchu.

Norin znechutený výraz jej však úsmev z tváre zotrel: „Fuj, si celá od prachu, pavučín,“ začala menovať, „a fuj! Toto sú určite HO-VIEN-KA!“ Nora ukazovala na ryšavkino tričko. „HO-VIEN-KA!“

Thursday sa pravdepodobne obtrela o pavučinu plnú malých exkrementov. Celé leto sa o čosi obtierala. Tričko, ktoré si ráno obliekla, bolo do večera špinavé. Ale hovienka? To bolo príliš aj na jej pomery.

Ryšavka vykríkla, svoj objav odhodila do sena, ktoré bolo rozťahané po celej stodole a s plačom sa rozbehla domov.

Nora sa potmehúdsky usmiala. Bola spokojná, že sa tej otravnej krpane konečne zbavila. Hrala sa s ňou celý mesiac, ďalší už nevydrží. Prečo to v škole vôbec dovolia? Prečo musia letné prázdniny trvať tak dlho?

Tiež mala chuť otočiť sa na päte a zo stodoly odísť, no niečo ju na poslednú chvíľu zadržalo. Odhodená vec čiernej farby, na okrajoch lesknúca sa do fialova, vyzerala ako nová – a živá.

Nora urobila krok smerom k nej. Predmet s výrezmi, ktoré pripomínali oči, ju k sebe doslova ťahal. Keď sa naň zahľadela, uvedomila si, že sa pozerá na karnevalovú masku. Odprisahala by, že počula, ako šepká jej meno.

Ako na povel sa k nej začala približovať, pomaly a opatrne. Volanie silnelo. Je to možné? Môže jej chcieť maska niečo povedať?

Norine prsty sa za ňou načahovali, boli od nej vzdialené tri centimetre, už-už sa jej takmer dotkla, keď sa zrazu rozleteli dvere.

Do stodoly vtrhol Baltazar s tým svojím typicky samoľúbym úsmevom a drzými očami: „Mám vás!“

Vnútorné spojenie medzi maskou a ňou sa prerušilo. V duchu zahrešila.

„Čo tu toľko robíte?“ Bledý chlapec pohľadom skúmavo skenoval stodolu. „Kde je Thursday?“

„Zašpinila sa. Musela sa ísť domov umyť.“

„Od čoho sa zašpinila?“

„Nebuď zvedavý, budeš skoro starý,“ prižmúrila oči ako vždy, keď sa s niekým púšťala do hádky.

„To je v pohode,“ vyhlásil. „Chcem byť starý! Už ma nebaví byť decko. Nikam nemôžem ísť, musím byť skoro doma a na všetko si musím pýtať povolenie,“ vymenoval ítečkár v tele dvanásťročného chalaniska zoznam všetkého, čo stojí za prd, keď je človek dieťaťom. Grotesktné, pomyslel si. Keby mal menovať, čo všetko bude stáť  za prd v dospelosti, v stodole by pobudli do Vianoc.

„Mne to hovor…“ súhlasila Nora s podobne otráveným výrazom.

„Čo je toto?“ spýtal sa, hľadiac na masku.

„To našla Thursday. Vyzerá to ako benátska maska,“ nahodila svoj premúdrelý výraz.

„Prečo myslíš, že je benátska?“ uškrnul sa, čo malo za následok, že sa okamžite začervenala.

„Lebo v Benátkach nosia karnevalové masky,“ bránila sa, aj keď vedela, že je to zbytočné. Nachytal ju na hruškách.

„Ale tie sú kadečím vyzdobené. Trčia z nich samé pierka, kvety a tak,“ vysvetľoval. „Táto je príliš obyčajná.“

Jozef vedel, že postava Baltazara je egocentrická, narcistická a manipulatívna. Balti mal radosť vždy, keď sa ukázalo, že niečím prevyšuje rovesníkov. Zvlášť bifľošky, čo by sa celé leto najradšej váľali v knihách. Jožo sa preto role malého Baltazara ujal ukážkovo. Sám vykazoval príznaky solídneho stupňa egocentrizmu reznutého narcistickou poruchou, a, ako tvrdili všetci okolo neho, bol tiež strategicky uvedomelý manipulátor.

Nora prevrátila očami. „Hotový znalec,“ podotkla a urobila grimasu. Ešte to jej chýbalo – konkurencia. Je o dva roky starší, tak sa mu machruje. A na rozdiel od nej možno v Benátkach skutočne bol.

„Čudné,“ pokračoval v úvahách, obzerajúc si masku. Niečo sa mu na nej nezdalo. „Nie je nejaká… hlučná?“

Nora spozornela. Jeho otázka ju prekvapila. „Aj ty ju počuješ?“

„Jasné. Volá moje meno.“

„Hrabe ti?“ zarazila sa. „Volá moje meno!“

Pozreli sa na seba ako dvaja mušketieri pripravení tasiť kordy. Predsa nemôžu počuť dve rozdielne volania… alebo áno?

„Teda volala, kým si ju nevyrušil,“ opravila svoju výpoveď, akoby od presnosti jej vyjadrenia závisel zvyšok prázdnin, „teraz je ticho.“

„Nie je, volá ma,“ hádal sa Baltazar ďalej a zhypnotizovane pristupoval k maske, ktorá sa leskla na slnku predierajúcom sa cez škáru v stene.

Zohol sa, masku zdvihol a okamžite pocítil úľavu. Mal pocit, akoby našiel niečo, čo kedysi stratil a dlho to nemohol nájsť. Niečo, čo bolo odjakživa jeho súčasťou.

„Ja som ju videla prvá!“ hádala sa Nora a do tváre sa jej nahrnulo teplo.

„Vystriedame sa,“ chlácholil chlapec súputníčku. „Chcem si ju len vyskúšať, nechcem si ju nechať.“

„Prečo by si ju nechcel?“ zaškľabila sa, ako vždy, keď niekomu neverila.

„Nečítala si tú knihu, čo som vtedy šlohol bráchovi? Čo ak je to morteliveal?“

Pozreli sa na seba. Nora vedela, že Baltazar môže mať pravdu. V tej maske rozhodne niečo žilo. A ktovie, či to bolo dobré alebo zlé.

„Tak si ju vyskúšaj, chcem si ju stihnúť nasadiť aj ja! O chvíľu musím ísť domov,“ tlačila na chlapca od susedov. Bola zvedavá, čo sa stane, keď si ju nasadí.

Baltazar nelenil a masku si priložil na tvár. V momente, ako sa maska dotkla jeho pokožky, Nora nadobudla dojem, že Baltazara niečo posadlo. Tvár mu potemnela a telo skamenelo. Pozrel sa jej pevne do očí a hlasom Dartha Vadera predniesol niečo, o čom Nora s istotou vedela, že je proroctvo.

…

„Nič si nepočula?“ spýtala sa Nora sesternice na druhý deň pri raňajkách, zatiaľ čo si teta Agnes odbehla do záhradky natrhať čerstvú pažítku.

„Čo som mala počuť?“

„Neopakovala tá maska tvoje meno?“

„Nič som nepočula,“ pokrútila hlavou. Jej pohľad sa presunul z Nory na chutnú omeletu s extra dávkou syra. Hotové kulinárske orgie, potešila sa.

„Baltazar si myslí, že je to morteliveal.“

„Morteliveal?“

„Áno, ako prsteň z Pána prsteňov. Magický predmet, ktorý ťa posadne a ty ho musíš vlastniť. Jeho nosením sa postupne meníš na zlú.“ Nora použila temný tón, aby Thursday vystrašila.

„To si nemyslím,“ pokrútila ryšavka hlavou, ignorujúc sesternicine pokusy nahnať jej strach a strčila si do úst veľké sústo omelety.

„Prečo nie?“

„Morteliveal má vplyv na každého, kto sa ho dotkne, nie? Tak to bolo aj s horcruxmi v Harrym Potterovi,“ uvažovala s plnými ústami. „A na mňa vplyv nemá. Tú masku som držala v rukách viackrát ako ty a Baltazar. A nikdy som nič necítila, nikdy ma nevolala.“

„Možno máš len lepšiu imunitu. Na Harryho napríklad pôsobil horcrux menej ako na Rona.“

„To preto, že aj Harry bol horcrux,“ víťazoslávne nadvihla obočie. Len-len, že Nore nevyplazila jazyk.

Nora jej námietku ignorovala. „Priložila si si ju na tvár?“

„Jasné. Hrala som sa na kontesu de Bevolière.“

„Na koho?“

„Na moje alter ego,“ usmiala sa Thursday. „Ako znelo to proroctvo? Mysli!“

Nore akoby tesne po zobudení v hlave vybuchla rozbuška. Proroctvo bolo nenávratne fuč. Cez noc sa jej z hlavy vyparilo, akoby spomienku z jej mozgu vytiahli násilím.

„Čo? Nechceš mi to povedať?“

„Nie že by som nechcela,“ zostala Nora zarazene pozerať do namosúrenej tváre malej Thursday, „len si… prosto… neviem si spomenúť,“ šúchala si oči, akoby odpoveď bola napísaná na vnútornej strane jej viečok.

„Ty si odvčera zabudla proroctvo?“

Znelo to neuveriteľne. Nora sa snažila rozpamätať, no posledné, na čo si s určitosťou vedela spomenúť, bol obraz, ako si Baltazar prikladá masku k tvári. A zrazu tma.

„Musíš si spomenúť. Predsa Baltazar nevie, čo ti hovoril. Bol vtedy posadnutý,“ zbytočne pripomínala Thursday svojej už aj tak dosť zmätenej sesternici. „Okrem teba ho nikto iný nepočul. Tak si spomeň! Si jediný človek na svete, ktorý ho počul,“ zašepkala, aby ich teta spoza okna nepočula.

Ani jedno z dievčat nevedelo vysvetliť, prečo Agnes o záhadnej maske nepovedali. Mali pocit, že o takomto artefakte by nemali hovoriť s hocikým. Zvlášť nie s bývalou starostkou.

„A čo keby sme sa dnes do stodoly vrátili?“ navrhla Nora. „Nasadila by som si masku, zopakovala pred tebou proroctvo a ty by si si ho hneď zapísala. Ak je začarované nejakým zabúdacím zaklínadlom, budeme ho mať zapísané, a vždy keď na jeho znenie zabudneme, budeme si ho môcť pripomenúť.“

Thursday musela uznať, že knihy, ktorým Nora obetovala toľko času, boli skutočne na niečo dobré. No bol tu jeden zádrheľ. „Čo ak ho zabudneme aj po prečítaní? Aj po ďalšom… aj po každom? Nefunguje to tak?“

To bol vrchol! Najskôr ju tromfne Baltazar, ktorý sa bohvie prečo vyzná v benátskych maskách, a teraz malá Pipilota?

…

Ukážka pochádza z pripravovanej prózy Outsideri, ktorej napísanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia (FPU) formou štipendia.