„Knihou letíte ľahko a predsa vám z nej víri v hlave.”

V mojom prvom rozhovore ako s novou koordinátorkou ceny Anasoft litera som uviedla, že v súčasnosti v slovenských médiách neexistuje rubrikový priestor pre propagáciu výlučne domácej umelecky hodnotnej literatúry. O pár mesiacov sa však ozvali z portálu Knihynadosah, že ich to inšpirovalo k založeniu sekcie Poruke, a že ako ich motivácia mám napísať prvá o knihe hodnej spropagovania, najlepšie v predvianočnom čase. Na moje prekvapenie, mala som veľký problém s výberom aj dlho predlho po Vianociach. Žeby tých kníh bolo veľa? Určite nie. Naopak. Ale. Mala som si zvoliť nejakú z desiatky Anasoft litera 2018 alebo z predchádzajúcich ročníkov? Či skôr niečo aktuálne, čo si myslím, že bude v najbližšej desiatke? A prečo vlastne ma tá Anasoft litera tak z(a)väzuje?

Uvedomila som si, že neviem ukázať na knihu: „táto”, každá má svoje „ale“. Ale tak, z 13 ročníkov ceny by som si vybrala Ballovu Veľkú lásku a (už) z minulého ročníka Čierny zošit Richarda Pupalu. Môj výber však nekorešponduje s víťaznými titulmi, dokonca Čierny zošit sa nedostal ani do finálovej päťky, ktorú som paradoxne zaviedla ja. No poďme k tej, ktorú som vybrala s prizmou novinky… Vlastne ešte nie. Na stole mám Zlú štvrť Mareka Vadasa so záložkou na 50. strane… A dlho ju mám na 50. strane… Balla Je mŕtvy ešte na poličke, čaká, to najlepšie si nechávam na koniec? Vynikajúcou knihou Matky a kamionisti Ivany Dobrakovovej túto rubriku predsa len nezačnem… Objavy roka, Médesiho Jedenie a Janáčovu Milo nemilo som neospravedlniteľne prehliadla, ale už sa neviem dočkať ako to napravím, a potom o tom aj ja napíšem.

Na moje prekvapenie ma príjemne stihol prekvapiť Strih vetra Dušana Dušeka. Ako som túto knihu zhodnotila raz v rozhovore v električke (najväčší potenciál na propagáciu literatúry má práve MHD, tak hrdo držte dobré knihy tak, aby bolo vidno ich názov): „Miestami super – miestami Dušek”. Strih vetra je doslova precíznym literárnym strihom krátkych (no nie vždy, a to je aj škoda) prozaických útvarov, zastrihnutých až do živej pointy v skratkovitej retrospektíve dlhého života, kde Dušekova poetickosť a miestami patetickosť zrazu krásne korešpondujú s témou knihy – starobou a stratou pamäte. Nechcete pri nej uvažovať, kde je hranica medzi literárnym majstrovstvom a náhodou. Užívate si krásne vety, ako napr. „Prvé sa do školy ponáhľajú dlhé tiene detí.“ Miera detinskosti v kontraste so sofistikovanosťou tohto autora je funkčná. Knihou letíte ľahko a predsa vám z nej víri v hlave. Je to jeden z titulov, ktorý viete čítať všade, no mali by ste minimálne dvakrát. Až vtedy sa vám otvorí celá a pocítite skryté vánky i víchrice jej úprimnosti a citlivosti. Celistvosť sa vám odkryje po poslednom texte s rovnomenným názvom Strih vetra. Ofúkne vás! Dušekovo písanie nemá rád každý, áno, veľa sa opakuje, ale v tejto knihe som mu to odpustila. Je prirodzenejší, uveriteľnejší, menej štylizovaný a svieži ako vietor. No a či bude Strih vetra v desiatke Anasoft litera 2019? Uvidíme. Anasoft litera bola vždy takým mojím kompasom, čo si minimálne treba prečítať z našej prózy za uplynulý rok, preto sa na ňu v takýchto radách aj sama rada viažem.