Skoro presne v čase, keď vtedy ešte len začínajúci český pesničkár Jaromír Nohavica začal hrávať pieseň Na dvore divadla, kde okrem iného spieval „herec, který má / pět let do penze / a Shakespeare dostává / nové dimenze“, svoju hereckú dráhu v Bábkovom divadle v Košiciach začínal Ivan Sogel, pre ktorého zároveň platí, že je už viac než tridsaťpäť rokov aj umeleckým riaditeľom a jednoznačne i nositeľom celkovej profesionálnej vízie tejto medzinárodne rešpektovanej divadelnej inštitúcie.
Pieseň a divadlo nestarne, čo sa nedá povedať o ich interpretoch. Pre Sogela – ročník 1953 – už neplatí ani tých pět let do penze, aj samotné herectvo už nechal mladším, i keď ho ešte stále môžete v plnej vitalite stretnúť na dvore divadle, čo je priestor, ktorý je pre košickú bábkovú scénu absolútne príznačný. So zrelosťou veku však Ivan Sogel ako umelec dostal nové dimenze a po sporadickej a všelikde roztrúsenej básnickej tvorbe (prvé verše publikoval už v 70. rokoch 20. storočia), pre ktorú divadlo nenechávalo dostatok času a priestoru, vydal v roku 2022 svoju debutovú zbierku poézie O morskej reči.
Nachádza sa v nej tridsaťdeväť spravidla kratších, výrazovo úsporných básní, akoby autor ako biblický Mojžiš nechcel zavŕšiť svoje štyridsaťročné putovanie po púšti, akoby naznačoval, že to ešte nie je všetko, že ešte nie je na konci svojej cesty. Stojí na prahu zasľúbenej, no ešte v hmle zahalenej zeme a veršami sa snaží dať odpoveď na to, či cesta človeka je púť s jasným cieľom, alebo bezcieľne potulovanie sa. Definitívne stanovisko – odpoveď na ono hľadanie zmyslu – (azda) necháva v tej pomyselnej, nenapísanej štyridsiatej básni.
V kontexte autorovej biografie upúta pozornosť hneď jedna z posledných básní O starej herečke, kde všetky strofy začínajú rovnakým básnickým zvolaním už roky si ako bez duše / už roky sa… Lyrický subjekt sa prihovára starej herečke – azda i starnúcej hereckej (hercovej) duši a, ako to už býva, najskôr i sám sebe. Konfrontuje ju s nevšímavými ľuďmi, s nezodpovedanými otázkami, s jej nenaplnenými túžbami a najviac s neúprosnou pravdou: „… opakuješ si texty / hoci v predstaveniach už dávno / nehráš a v divadle nikomu nechýbaš…“ V závere je rovnako nekompromisný: „… ako udržíš pevné a stále kotvy? / svoju povahu nedokážeš zmeniť / tvoja duša radšej vo vetre kotví“ (s. 63).
Ivan Sogel síce píše voľným veršom, no práve preto vynikajú posledné verše rozhodujúcej väčšiny básní, kde záverečnú pointu zvukovo zvýrazňuje inde sa nevyskytujúcim rýmom a spravidla i slovnou hrou, napríklad ako v básni O vzťahoch: „… ruky neskrývaj / hovorím / na stôl ich polož / inak prídeme o všetko / ešte aj o lož“ (s. 68).
Už prvá báseň Zmeravenie prekvapujúco naznačuje inšpirácie temnou a negatívnou symbolistickou poetikou Stéphana Mallarmého[1]: „… alebo zádumčivý nejasný neodhadnuteľný / ako si neklamať ako nájsť odpoveď / na dotieravé mraky a nejednoznačnosť / takmer nečujných ozvien v kmeni / všetko sa nedá vysvetliť ani pochopiť…“ (s. 7). Kde pozitívne kategórie (to, čo je) nepostačujú, ostávajú len negatívne kategórie (to, čo nie je) pre zachytenie pravdy. Sogel nevyužíva len gramatickú negativitu (zápor, predpona ne-), ale aj sémantickú (mraky ako neprítomnosť slnka, ozvena ako neprítomnosť hlasu, nájsť chýbajúce). Samotný názov básne je takisto príkladom negatívnosti, keď zmeravenie odkazuje na neprítomnosť/neschopnosť pohybu. Podobné príklady nájdeme aj na iných stranách: „… nečujne odchlipovala / z jeho samoty / už ju nikto / neprivolával ani nevzýval…“ (Zrodenie, s. 8), prípadne v priestore celej básne: „… nikdy si nesadaj / chrbtom ku mne / nikdy sa neutvrdzuj / v zamrznutej kryhe / nikdy nemáčaj svoj / tieň v dúhe / nikdy nehovor vetru aby / utíšil hnev / nikdy sa neposúvaj / k zvieracím stopám“ (O nepochopení, prvá strofa, s. 60) alebo „… akým tieňom prehovoríš o sebe (…) zbytočné obrázky zbytočné otázky / iba láska bez nás iba my bez lásky (O neláske, s. 69). Prvky mallarméovskej temnej lyriky aj keď sú neprehliadnuteľné, nie sú v zbierke rovnomerne zastúpené, dalo by sa hovoriť o určitej rozptýlenosti a príležitostnej koncentrácii, čo pravdepodobne súvisí s dlhým časovým obdobím, v ktorom vznikala táto debutová básnická zbierka.
Nielen viac či menej zastreté ilustrácie výtvarníka Helmuta Bistiku napovedávajú, že Sogelove verše – predovšetkým v prvej časti – sú kladené do intímnych polôh, a to vo vzťahu muža k žene vo chvíľach samých osebe, ako naznačila už úvodná báseň: „… všetko ustrnie aspoň načas / zastaví sa chvíľa“ (s. 7). Spomínaná prvá časť zbierky je rámcovaná básňami Zmeravenie a Akropola, akoby chcel autor všetky variácie a realizácie tohto vzťahu par excellence zovrieť do obruče večnosti a dať mu nádych nadčasovosti. Akoby spoza hmly sme svedkami vskutku večného hľadania komplementarity medzi ženou a mužom cez rôzne variácie lásky.[2] Napríklad vyzrievanie vo vzťahu (ešte len filia – priateľská láska) je podané cez metaforu schodiska ako miesta vzájomných zranení, ale i odpustenia: „…zazdá sa ti schodisko / zvlnené tiažou / nemých svedkov / náletov z napnutých / strún nervov / už všetko dohasína / dotlel popol / odplávali mračná / doznela kvílivá hudba / vieš že láska je vďačná…“ (Horiace nebo, s. 10). Silne prítomný je eros – telesná láska: „… všetko je už naklonené / k rovnováhe tiel…“ (O horiacom nebi, s. 11). Niekedy však ľudskú dôstojnosť až materialisticky redukuje len na fyzickú stránku človeka („… na rozostlanú posteľ pozorne / kladieš telo…“, Taká láska, s. 26), čo však na inom mieste problematizuje, keď naznačuje hranice (len) telesného prežívania lásky – erosu: „… až ste znezrady obaja celí mokrí / pre teba je to ako zjavenie / a preňho iba ďalšia výhra v pokri“ (O odlišnosti, s. 58). Na viacerých miestach je (však možno zbytočne) explicitne spomenutá nahota, ešte viac to prekáža pri samotnom slove láska, ktorého každé jedno výslovné spomenutie treba citlivo odvážiť na zlatníckych váhach. Vo všeobecnosti sú Sogelove verše istejšie v obsahu, miestami chýba cizelovanie výrazu. Intimita je krehká, chce to cit, autorovi to na viacerých miestach zaškrípe prílišnou dopovedanosťou („… voda horí / nebo tiká // ach tá láska / ach tá erotika“, Taká láska, s. 27; „… ako ty / láska“, Zrodenie, s. 9; „… čo prichádza pomaly a nežne / je láska…“, O nádeji, s. 45). Prvý dojem – posilnený aj ilustráciami – naznačuje celkovú prevahu viac či menej zakrytého zobrazovania erotickej lásky. Svoje miesto však má aj obetavá láska, ktorá sa celá darúva druhému, teda láska ako agapé: „… nastavil si nehu oproti jej krokom / a povedal jej chyť sa ma / tu sú moje dlane“ (O zázračnej chvíli, s. 38). Je príznačné, že s touto nesebeckou, vyzretou láskou sa výraznejšie stretávame až v druhej (nie však záverečnej) časti Sogelovej knihy: „… chcem nájsť riešenie pre náš dážď / odbremeniť sa od všetkých lží / aby si už nikdy nebola smutná…“ (O romantike, s. 43).
Azda práve intímny charakter básnickej zbierky autorovi nedovolil dostať sa k najvyššej forme lásky – k tvorivej a plodnej láske caritas, ktorá prekračuje spojenie muža a ženy a darúva sa (možno len tej najbližšej) spoločnosti cez porozumenie tomu, že rast vzájomnej lásky je podmienený neuzatvorením sa pred potrebami druhých. Ak si dvaja chcú nechať svoju lásku len pre seba, takáto láska nemá budúcnosť, poprie svoju podstatu a nevyhnutne zdegeneruje. Na druhej strane lyrický subjekt na mnohých miestach tematizuje aj to, že k láske vo všetkých jej podobách patrí i bolesť. V tomto je Sogelova básnická zbierka vzácne vyvážená, neklame milosrdnými lžami. Ponúka život, aký je, na čo odkazuje i titulná báseň O morskej reči, ktorá čitateľov cez obraz prílivu a odlivu vyzýva „aby pochopili večný kolobeh / ničivej sily a vášnivej lásky / aby sa naučili počúvať / odriekavú morskú reč“ (s. 65 – 66). Bolesť a sklamanie zo vzťahov je zvlášť prítomné v závere zbierky, čo podmieňuje aj jej celkové vyznenie. V tomto smere sú veľmi príznačné názvy posledných básní: O vzťahoch – O neláske – O vytriezvení – O vernosti. Kto by čakal (hoc i aspoň trochu) šťastný koniec, ostane sklamaný. Je to prinajlepšom skepsa. V kontexte predošlých básní až tragická skepsa.
V druhej časti knihy sa všetky názvy básní začínajú predložkou „O…“. Nechajme teraz bokom, že autor tým zásadne zužuje netextové priestory diela určené na realizáciu sa čitateľa, čo je spravidla na škodu veci. Kto sa aspoň trochu obtrel o klasickú kultúru a vzdelanosť, začuje tam ozvenu všetkých tých latinských diel z rímskej antiky a raného stredoveku, ktoré sa v origináli začínali na „De…“ Lyrický subjekt nedozrel k tomu, aby sa zmohol na veľké De profundis, v tom je príliš pevne ukotvený v zemi. Skôr zaujíma postoj starého materialistického filozofa, ktorý rekapituluje a definuje to pozemské. V tomto je Sogelova básnická zbierka ako debut bezpochyby špecifická. Ak je filozofom, potom sa v závere zaraďuje ku skeptikom (ak nie rovno k nihilistom), pretože mu chýba pohľad na vertikálny horizont.
Túži po (pozemskej) večnosti, po zmeravení, po ustrnutí chvíle. Od začiatku až po koniec. Pripomeňme si, že prvá časť začína zmeravením a zastavením sa chvíle, končí nehybnou Akropolou. Hneď úvodný verš druhej časti nadväzuje: „… pocítil si, ako sa chvíľa zastavila (O zázračnej chvíli, s. 37). Medzitým si lyrický subjekt vyskúšal lásku vo všetkých jej podobách. Hľadal, pýtal sa, nachádzal, odpovedal. Bytostne prežíval. Túžil po láske, po pokoji, po stálosti… Nakoniec dva cykly svojich básní uzatvára veršami: „… už necítiš smäd / si nasýtený svetlom najbližších / ich každodenná náklonnosť / je stíšenou hudbou / o ktorej sa ti sníva / ako o letnom daždi / po ničom tak netúžiš / len nech to tak zostane navždy“ (O vernosti, s. 72). Len nech to tak zostane navždy. Našiel, čo hľadal?
V úvode sme nie náhodou spomínali Shakespeara, najväčšieho básnika divadla. Do procesie jeho učeníkov sa zaradil aj Ivan Sogel, tiež básnik (z) divadla. Jeho zbierka O morskej reči má cez záverečnú pointu atribúty shakespearovskej tragédie. Ba možno až antickej tragédie človeka. Vyššie citované verše z poslednej básne O vernosti totiž po všetkých prežitých a opísaných skúsenostiach s ľudskou láskou patria – mačke a psovi (sic!): „… prejavujú neskrývanú radosť / nad prítomnosťou / tvojho tieňa / ako oáza v púšti / bez štipky závisti a zlých / úmyslov ti venujú / bezvýhradne / svoje bezcieľne túlanie“ (s. 71 – 72).
Tu končí všetok humor. Toto je samota romantického hrdinu v antickej tragédii.
Aj Milan Rúfus však napísal verše o vernosti: „Len vernosť / človeka na svedka povýši /…/ Len vernosť údelu. / Aj more premostí.“[3] Len vernosťou sa dá porozumieť morskej reči.
Nádej je určite ukrytá v štyridsiatej básni. Inak by to všetko krásne nedávalo zmysel.
Ivan Sogel: O morskej reči
Pectus, 2022
______
[1] Pozri Friedrich, Hugo: Struktura moderní lyriky. Brno: Host, 2005, s. 107 a i. V inom kontexte aj Marcinčin, Matúš: Predo mnou v piesku znamenie Ryby : K vplyvu poetiky Stéphana Mallarmého na vrcholnú zbierku básní Karola Strmeňa. In: Jazyk a kultúra, roč. VI., 2015, č. 21 – 22, s. 39 – 47.
[2] K terminológii bližšie pozri Marcinčin, Matúš: Jazyk lásky ako kategória prekladu. In: Jazyk a kultúra, roč. VII., 2016, č. 27 – 28, s. 59 – 67.
[3] In Rúfus, Milan: Vernosť. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2007, s. 5.
Matúš Marcinčin (1985) je v prvom rade šťastný manžel a hrdý otec jedného syna a troch dcér. V Prešove vyštudoval učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry v kombinácii s občianskou náukou, neskôr v Košiciach literárnu vedu. Je dedinským učiteľom.
