Text ako zrkadlo medziľudských a medzinárodných vzťahov.
Balkán znamená podľa jedného z výkladov po turecky „med“ a „krv“. Podľa iných pochádza z perzského výrazu „bálá chána“, čo označuje veľký dom. Podľa ďalšej teórie zas končí široko pojatý región Balkánu tam, kde siaha Karpatský oblúk – Balkán teda zahŕňa aj Slovensko. Balkán Miroslavy Kuľkovej je originálny. Reportážny, výstižný, poznačený svojskou skúsenosťou, ponorený do určitej ťaživej atmosféry a mikropríbehov. Je to veľký dom, ale aj hotel. V hoteli Balkán spávala v tomto regióne pri svojich výskumných cestách ona, a zároveň bol miestom, príchodov a odchodov, spolunažívania, sťahovania sa, únikov a útočísk, priateľstiev, izolácie, radosti i žitej traumy… V prvom rade to však bolo miesto, kde sa človek nachádza len dočasne. Galéria hostí. Ako to býva v ľudskom živote aj na (historickej) politickej mape.
Prozaička a politologička Miroslava Kuľková zaujala na konci minulého roka debutom Hotel Balkán (KK Bagala) pozostávajúcim zo siedmych poviedok z Bosny a Hercegoviny, Srbska, Albánska, Macedónska, Kosova, Chorvátska a Čiernej Hory. Vďaka svojmu výskumu opätovného nastavovania medzinárodných vzťahov po vojnovom konflikte sa jej nahromadil bohatý materiál a poznanie, že medzinárodné vzťahy sa často podobajú medziľudským. Sprevádza ich spoločný priestor, spolužitie, konflikt, často násilie, dominancia, ústupčivosť, apatia, hľadanie uzmierenia, recidíva spomienok. Autorka sa v ktoromsi rozhovore vyjadrila, že ju fascinuje tenká čiara oddeľujúca reportáž od beletrie. Jej debut, napísaný neštandardne pútavo a precízne, osciluje medzi týmito polohami. Jedna prestupuje druhú.
Texty sú písané ako črty, akoby sa nám otváralo okno do životného výseku postáv v jednotlivých krajinách. Začínajú sa in medias res, končia sa často náhle, až sa chce premýšľať o pokračovaní osudov postáv. Knihu tvoria v podstate dva motívy: príbehy miestnych (často utláčaných) žien a reflexia vojny, spoločnosti, skúsenosti s politikmi. Rozprávačom prvej poviedky Vrany Sarajeva je postava s autobiografickými črtami, ktorá sa vydáva na Balkán za rozhovormi s predstaviteľmi politiky a neziskových organizácií. Vďaka tomu môžu texty evokovať reportáž či interview, ponúkajú sondu do vedenia rozhovoru: „Aby zahnala rozpaky, vytiahne z repertoára spomienku, ktorá má u cudzincov vždy úspech. V ktorýsi deň bombardovania kráčala po ulici z obchodu, kam ju po mlieko poslala mama. Slnko už zapadlo, ale obloha bola ešte ružová. Na ulici stála suseda a so záujmom pozerala do neba. – Vidíš tú žiarivú bodku? Nahráva všetko, čo robíme. Teodora zastala pri nej a nechápavo pozerala na hviezdu. – Teta, ale to je Venuša. – Áno. Venuša nás špehuje… Cudzinka sa zasmeje, na chvíľu je atmosféra skoro priateľská. Mladá žena sa však príliš sústredí na svoje otázky, nevníma Teodorinu náladu. Prudko otočí rozhovor k svojej téme. Teodora si povzdychne a spomenie si na svoj americký profesionálny tréning. Už je len meravým okom nad mikroskopom a mechanickými ústami plnými odborných termínov.“ (s. 42), vrátane opisu zarážajúcich, nebezpečných i vtipných stretnutí s miestnymi politikmi: „Tučný mladý politik sa zaujíma o rôzne konšpiračné teórie a neustále naznačuje veľké sprisahanie proti Albánsku. Po chvíli je cudzinke jasné, že tento muž nič poriadne nevie.“(s. 65).
Táto perspektíva sa však otočí. Ich-forma sa preleje do er-formy a sympatická športujúca rozprávačka – vedkyňa sa ocitá v pozícii cudzinky, ktorá sa „sťahuje do úzadia“, niekde sa len mihne, stretne sa s postavou v hoteli, vedie krátky rozhovor v lietadle, miestami vyruší ľudí z ich príbehov. Raz ju pri behu v parku Tašmajdan dokonca pozoruje vlastná interviewovaná postava. Ich-forma sa vracia iba v poviedke Záhrebskými kľúčovými dierkami: „Krajina môjho detstva asi nikdy tak celkom neexistovala. Chorvátski zmrzlinári, ktorí mi pred rokmi naberali sladoled… možno pod bielymi tričkami schovávali nacionalistické tetovania, možno rany po guľkách, možno smútok za zjednotenou Juhosláviou…“ (s. 126).
V príbehoch vystupujú odmeraní a vyhýbaví politici a političky, dokonca predátorskí štátnici, ktorí majú viac záujem o mladú reportérku než o rozhovor, ponúkajú jej súkromné stretnutia vo vile. Ženské postavy Amra, Itema, Oana či Jovana prežívajú násilné či frustrujúce vzťahy („Milov dotyk v nej prebúdzal nepokoj a nevoľnosť. Trpela ho ako odber krvi.“, s. 140) a úzkosť („Na začiatku Oaninej cesty bol pocit, akoby ju tlačil byt. Pamätá si, ako sa raz vrátila z práce a všetko bolo zrazu menšie… neprekvapilo by ju, keby v rohu začali rásť kvaple ako v jaskyni.“, s. 101). Spolu s opismi žiadostivých mužov dobíjajúcich sa do cudzinkinej hotelovej izby či obťažujúcich narátorku na ulici („Jej samota bola ako javiskové osvetlenie, pod ktorým bola celkom nahá.“, s. 60) sa tu všetky príbehy navzájom prepájajú, vytvárajú jeden celok. Utláčané postavenie žien vykresľuje najmä poviedka Albánske ženy sa rodia cudzie, uvedená príslovím „aj trámy domu plačú, keď sa narodí dievča“ (s. 63). Autorka plasticky opisuje neschopnosť dohovoriť sa v tejto krajine: „Ruky vytvárali slová, interpunkciu mimika tváre.“ (s. 61) či fenomén albánskych zasľúbených panien: „Žena mohla pred starejšími zo svojej dediny slávnostne vyhlásiť, že bude do konca života dodržiavať celibát a stane sa mužom. Odvtedy sa obliekala ako muž, bola ostrihaná ako muž, prijala mužské meno, mohla ísť do krčmy, fajčiť, spievať na verejnosti, a tak zachrániť majetok pre svoju rodinu.“ (s. 63), za ktorými sa cudzinka vyberie sama do pobrežného mesta. V poviedke Belehrad v tme je hlavnou postavou belehradská rodáčka pôsobiaca v USA, ktorej sa po návrate fotograficky vracajú spomienky na vojnu: „Kráčala vedľa sídla televízie, ktorú akurát zasiahli bomby. Ľudia sa oprášili a pokračovali ďalej. Napriek mŕtvym bol v uliciach čulý ruch.“ (s. 40). Striedajú sa tu časové roviny i miesta, vojna je opisovaná bolestivo: „dva mesiace po skončení chirurgického vyrezávania vojenských cieľov z mapy Srbska“ (s. 41), až sa ľudia sami premieňajú na pomník: „Biele vlasy, pehy z pušného prachu, jazvy. Všetko môže byť pamätníkom.“ (s. 121). Prvú a poslednú poviedku spája motív vrán objavujúci sa aj v ilustráciách.
Miestami sa precízne vykreslený reálny svet („Teodorinu obednú pauzu tradične vypĺňa šalát a písanie príspevku na konferenciu. Kúsok jedla – veta. Digitálne tango.“, s. 41) prelína so snami a mýtmi, keď rozprávačke nedá zaspať baba roga sediaca po nociach na jej hrudi.
Kniha tvorí mozaiku rôznych charakterov s rozmanitým prežívaním, priateľských i nebezpečných situácií, originálnych prirovnaní. Až je škoda, že autorka svoju znalosť regiónu nerozvinula viac. Schémy medziľudských vzťahov potom môžu pôsobiť trochu stereotypne. Opakuje sa bezvýchodiskovosť, občas až na úkor prostredia, napríklad poviedka Ochridské perly akoby sa Macedónska ako krajiny ani netýkala. Nie je to Balkán „kajfu“, chýba mu pohoda, srdečnosť, ale aj história, múdrosť a lyrika, ako napríklad v textoch Iva Andrića. Na strane druhej sa však Kuľková tieto prvky Balkánu ani vystihnúť nesnaží. Jej optika je iná. A zakaždým čitateľa prekvapí novým detailom. Sila knihy spočíva v stručnosti a údernosti: v príbehoch niet slov navyše. Dopĺňajú ich skvelé tematické ilustrácie Marca Rapanta, kresba na obálke vytvára z niekoľkých exemplárov jeden obraz – akoby každá kniha bola originálom.
A taký originálny je aj autorkin debut. Pozoruhodný prínos do umeleckej reportáže. Nech jej tenká čiara medzi skutočnosťou a beletriou rezonuje v literatúre aj naďalej.
Miroslava Kuľková: Hotel Balkán
KK Bagala, 2023
Katarína Džunková študovala medzinárodné teritoriálne štúdiá, porovnávaciu jazykovedu, indológiu so zameraním na sanskrt a slovanské filológie na Karlovej univerzite v Prahe. Doktorandské štúdium z historickej a porovnávacej jazykovedy absolvovala na Petrohradskej štátnej univerzite a v Inštitúte lingvistického výskumu Ruskej akadémie vied. Píše poéziu, esejistické texty pre rozhlas, prekladá z viacerých jazykov. V roku 2023 vyšiel jej preklad srbského básnika Rista Vasilevského – Srdce kruhu (F.A.C.E.) a prebásnenie staroegyptskej ľúbostnej poézie (Modrý Peter).
