Dovolenka v Chorvátsku, na ktorú išiel so mnou a s mojimi rodičmi, bola pre mňa potvrdením toho, kým som. Už som si nemohol ďalej nahovárať, že sa mi páči ceckatá spolužiačka Marika, moje telo dávalo príliš jasne najavo, po čom túži. Celé dni ho mať len pre seba, v malých obtiahnutých plavkách… Hodiny na pláži som preležal na bruchu, bál som sa pohnúť, aby ma rodičia alebo on neodhalili. A on aj odhalil… ale vždy ukázal na nejaké baby, ktoré vzrušovali jeho a očakával, že objekt našich túžob je totožný. Alebo si to nemyslel? Na priváte, kde sme s rodičmi bývali, sme my dvaja mali spoločnú izbu a ja som počas tých horúcich lepkavých nocí takmer nedokázal zažmúriť oči. Každý krát keď sa otočil na posteli, som dúfal, že mu nedá spať to isté ako mne, predstavoval som si, že mu v hlave beží rovnaký film: my dvaja v Jadrane, špliechame sa, súťažíme, kto bude prvý pri bójke, vzájomne zápolíme, ako to adolescentní mládenci robia – ako sme to aj my počas dňa robili. Ale v mojich predstavách sa pri bójke naše pery stretli, moje boky sa pritlačili k jeho, cítil som ho na sebe a –.
To bolo všetko, ďalej moja predstavivosť nesiahala, dokonca som si možno predstavoval „detskú“ pusu, žiadne jazyky, neviem. Vysedávali sme spolu na skalách obďaleč pláže a tajne fajčili, zadky a stehná sa nám pritom dotýkali, podchvíľou ma objal okolo pliec a mne ani nebolo treba veľmi viac. A predsa: túžil som po tom, aby to cítil rovnako. Aby sa aj nevedel dočkať, kedy sa rozbehneme do prítmia izby so zavretými žalúziami, možno kým budú naši chytať obedný bronz, mohli by sme… Mohli by sme sa na seba tlačiť, dávať si detské bozky a lízať si z kože morskú soľ. Možno by sme si dokonca mohli dať dole mokré plavky, dotýkať sa jeden druhého aj tam… A znova – nič viac som si nepredstavoval. Bola to infantilná erotická fantázia, alebo možno skôr fantázia o ľudskom zblížení. Lenže: stále hovoril o nejakých babách. Ja som to síce robil tiež, ale u mňa to bolo maskovanie. Vedel som, že je nepravdepodobné, že sa mu páčim tak, ako sa on páči mne, ale aj tak som v kútiku srdca dúfal. Možno ma okolo pliec nechytá čisto kamarátsky, hovoril som si. Miatla ma kontaktná forma nášho tínedžerského kamarádšaftu alebo mi – asi najskôr podvedome – niečo naznačoval? Prirodzene, nemal som odvahu akýmkoľvek spôsobom tú tému načať. Keby som bol býval odvážnejší – oprava, keby som bol odvážnejší – jednoducho by som mu vyznal vlastné city, riskol by som to. Ale čas a miesto môjho prebudenia bolo špecifické, špecificky neprajné iným druhom lásky, než zdieľali naši rodičia. Jeden večer, keď nás miestne Chorvátky učili piť Istru Bitter, som ho musel niesť naspäť na privát. Ledva stál na nohách. Keď som ho ukladal do postele, stiahol ma so sebou a pobozkal ma, dal mi bozk na ústa, ktorý síce nezahŕňal jazyk, ale nesporne to bol bozk.
Ten bozk bol pre mňa rozhodujúci. Na jednej strane zavŕšil proces môjho vnútorného odomykania – a otvoril ma dokorán –, mal som pocit, že doslova cítim, ako sa niečo v mojom vnútri pohlo a preskupilo, zapadlo na miesto, ktoré mu bolo určené. Akoby sa ma dotkla čarovná zlatá rybka alebo mýtický poloboh s vlastnosťami, ktoré sú obyčajným smrteľníkom nedostupné a ich dotyk umožnil mojej duši usalašiť sa na mieste, ktoré bolo pre ňu dávno určené. Mal som pocit, že začnem svetielkovať ako malá raja, ktorú deti predvádzali v kýbli na pláži, keď sa vrátili z rybačky s otcom. Na druhej strane sa tým bozkom niečo zavrelo. Totiž, po noci, počas ktorej som ani na sekundu nezažmúril oko a kedy som ešte intenzívnejšie ako obyčajne vyhodnocoval každé jeho zamrvenie ako šancu, ako signál, ktorý nesmiem prepásť, svitlo ráno a on vstal a okrem strašnej opice, ktorú priznal, nepovedal nič. Čakal som do večera, či sa k udalosti, ktorá bola pre mňa zásadná, nejako nevráti, ale nie. Ani zmienka, ani náznak, že by to pre neho čokoľvek znamenalo. Pamätal si to vôbec? A ak áno, ľutoval to, hanbil sa za seba, chcel na to zabudnúť?
Text je úryvok z pripravovanej knihy „Deň noc voda“. Napísanie románu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.
Foto: Marika Majorová
Mária Modrovich je autorkou štyroch prozaických kníh, Lu & Mira, Tichý režim, Flešbek a Rozhovor s členkou kultu. Flešbek sa ocitol vo finálovej päťke ocenenia Anasoft litera 2018.
