Nedávno som sa virtuálne prehŕňala v mojich starších textoch pre deti. Natrafila som na jeden s názvom Prečo Pravda lieta po svete. Vyšiel v Zorničke pred vyše dvadsiatimi rokmi. Text sa začína slovami: Niežeby chcela lietať, ona musí. Detský čitateľ v texte sleduje, ako si Pravda sadne na plece obchodníkovi, učiteľke či žiakovi Jožkovi Jahodovi, ktorý na otázku, prečo nemá úlohu, hovorí: Akosi sa mi ju nechcelo robiť. A učiteľka, ktorej Pravda skočila práve do vlasov, mu odpovie: Máš pravdu, Jožko, včera bolo aj tak nemožné spavé počasie. Zatiaľ toľko k textu, o ktorom rozmýšľam. Dávam bokom konštatovanie, že Jožkov v poslednom dvadsaťročí ubudlo a vyrástli Alexovia, Patrikovia, Tobiasovia a iní. Zaujíma ma čosi iné. Tá úvodná veta: Niežeby chcela lietať, ona musí. Naozaj musí?
Pravdou sa často oháňame, dušujeme sa, že hovoríme len a len pravdu, prikyvujeme hlavou, že áno, pravda by mala byť dôležitá v súdnictve, politike, medziľudských vzťahoch… Cítite to „mala by“? Priorita pravdy sa stáva iba zbožným želaním nás všetkých. A možno iba niektorých. Tušíme, že to s tou pravdou nebude také jednoduché. Teda, aby sme boli presní: pravda existuje, no v modifikovanej podobe. Napríklad sa tvári ako pravda, a pritom sa dobre vie, že je to polopravda. Takáto polopravda je oveľa nebezpečnejšia ako pravda či nepravda. Kalkuluje totiž s obmedzeným rozumovým potenciálom ľudí. Lebo či chceme alebo nechceme, rozumu nám Pán Boh nenadelil každému rovnako. Trochu sa s nami pohral a sleduje, ako s týmto darom/nedarom naložíme. Do sveta však dokážeme mocne kričať, že máme menej peňazí ako sused, že sme tuční (to kričíme už tichším hlasom), že sa nám nepáči toto a ono. Nikto však ešte nikdy nezakričal, že rozumu má menej ako toť Jožko Mrkvička. Lebo kričať, najlepšie na sociálnych sieťach, sa nosí. Sme odborníci na život, absolventi jeho vysokej školy, rozumieme sa všetkému, no fakt všetkému. Sme jednoducho frajeri, ktorí strčia do vrecka virológov, celú svetovú zdravotnícku organizáciu, vieme toho o zemeguli viac ako tvrdia učebnice, o čiarach na oblohe si myslíme svoje a v komorách si odkladáme aspoň deci Sava na horšie časy. Jednoducho – sme absolventi vysokej školy života a hrdo sa k nej hlásime. Ak by Noe staval archu na záchranu rozumných, možno by sme zaplnili jedno poschodie. Tak dobre, kajutu.
Babka mi kedysi povedala, že plný klas vždy skláňa hlavu k zemi. Vtedy som to ešte nechápala, bola som malá. Teraz som už príliš stará, aby som s tým niečo zmysluplné urobila. Už si len takto vypisujem a rozmýšľam, aké dôležité je ukázať deťom v knihách pravdu. Aby ju dokázali rozoznať od polopravdy. Lebo dieťa je špongia, nasáva zo svojho okolia poučenia, ktoré sa naň lepia a už zostanú. Keď som mala asi päť rokov, povedal mi ujo, že zo stola sa nesmie nič oblizovať. Možno som to robila, naozaj si nepamätám. Odvtedy som žiaden stôl neoblizla, aj keby na ňom bol puding.
Zasa mi nedá a vraciam sa k svojmu dávnemu textu. Zakončila som ho totiž takto: A tak si Pravda ďalej lietala po našom meste a ľudia len šomrali a šomrali, lebo stále hovoriť pravdu by nakoniec zabilo aj slona. Raz sa poriadne napajedili a Pravdu vyhnali z mesta. Hneď bolo všetko jednoduchšie a život pokojnejší. Odvtedy Pravda lieta po svete a hľadá, kde by sa usadila. Nebýva práve teraz náhodou u vás?
Záver, ktorý sa tvári rozprávkovo, a pritom nás kope do členka kdesi pod stolom.
Takže teraz už viem, prečo Pravda musí lietať – vyháňame ju. Tak nám treba.
Marta Hlušíková, prozaička a poetka, autorka s blízkym vzťahom k literatúre pre deti, porotkyňa literárnych súťaží, prekladateľka z češtiny, spoluautorka desiatok zborníkov, držiteľka viacerých ocenení Literárneho fondu a Slovenskej sekcie IBBY. Z jej próz je najnovším výber poviedok v češtine Vykřičník v trávě (Jas). Z kníh pre deti je to trilógia Modré srdce s kečupovým fľakom, Kam zmizol môj brat?, Nenápadní sú vždy naj (Slovart), Naja naja a ja (Perfekt), 77 nezvyčajných dní (AlleGro) a Leto s Marge (Slovart).
