(Z pripravovaného rukopisu Naja, naja a ja)
Šiestak Maťo žije v dedine, ktorá je maličká a veterná. Rád pozoruje lode plávajúce cez gabčíkovskú plavebnú komoru a tajne obdivuje svoju novú spolužiačku, ktorá k nim prišla do triedy z veľkého sveta – rovno z Prahy. Svet, v ktorom Maťo dospieva, je poznačený dvoma rokmi covidu a najnovšími udalosťami východne od našich hraníc. To, že sa Maťove všedné dni odohrávajú v malej dedinke, neznamená, že jeho sny a túžby sú malé a zanedbateľné.
Ramzes sa pohojdáva na stoličke a díva sa na Albína Osu, ktorý stojí hrdinsky pred tabuľou, väčšinou mlčí a občas vypustí nejakú haluz, ktorú si práve vymyslel. Trochu ma znervózňuje, že sa Ramzes pohojdáva. A on sa pohojdáva naozaj často. Učitelia by to podľa mňa nemali robiť. Keby bol Ramzes telocvikár, nepoviem, ale je to starý štyridsaťročný dedko.
„Pozri sa, Albín, máš tu už dve päťky. Pýtam sa ťa na kultúru v starom Grécku. Tak mi aspoň povedz, na ktorých predmetoch sa stretávaš s geniálnymi objavmi starých Grékov.“ Osa hľadí a vyzerá, že tej vete nerozumie.
„Tak konkrétne: s ktorým objavom jedného významného starého Gréka si sa v matematike stretol? Žil šesťsto rokov pred naším letopočtom, ak ti to pomôže…“
Osa sa nechytá.
„O Pytagorovi si ešte nepočul? Tak mi aspoň povedz, pred koľkými rokmi ten Pytagoras žil, keď sa narodil šesť storočí pred Kristom?“
„Povedali ste predtým, že pred naším letopočtom…“ bránil sa Osa dokonca celou vetou. Smejeme sa a je nám veselo. Ešte keby sa tak Ramzes prevalil na stoličke dozadu, nemalo by to chybu.
„Tak koľko je to rokov? Keď vypočítaš, koľko rokov ubehlo od Pytagorovho narodenia, dám ti štvorku. Narodil sa v roku 570 pred naším letopočtom a teraz máme rok 2022. Rátaj!“
Osa si zobral kriedu, aby ukázal, že má snahu, ale nevydalo. Zato sa výdatne hlási Roman z prvej lavice a kazí zábavu. Vyskakuje, rukou trepe, čakám, že Ramzesovi vyrazí notes z ruky. Ramzes sa len pohojdáva. Roman to už nevydrží a vykríkne:
„Stačí, keď si k roku 2022 prirátame tých 570 rokov, ktoré boli pred letopočtom! Takže je to 2592 rokov!“
„Nemáš pravdu,“ povie Ramzes.
„Akože nemám?“
„Lebo dnes je len 22. február 2022. Takže nemôžeš rátať celý rok,“ povie dejepisár, ale napíše Romanovi do notesa plusku a Albína pošle do lavice. Potom sa už konečne prestane pohojdávať, vstane a napíše na tabuľu: GRÉCKO-PERZSKÉ VOJNY 492-480.
„Tak, kto mal dnes za úlohu naštudovať si dnešnú látku a vysvetliť ju?“
Hlási sa Nela. Vyjde pred lavice a začne vysvetľovať. Vieme, že Ramzes nám to podstatné povie ešte raz a napíše na tabuľu nejakú peknú myšlienku. Vždy to takto robí. A my si potom doma urobíme poznámky z učebnice. Nela dorozprávala a Ramzes napísal na tabuľu: HRDINSTVO MALÝCH GRÉCKYCH ŠTÁTOV PROTI OBROVSKEJ DOBYVAČNEJ PERZII.
„Pán učiteľ, to bojovali proti sebe celých dvanásť rokov?“ vykríkol ktosi zozadu.
„Stále nebojovali. Perzská invázia mala prestávky, počas nich sa však na boj pripravovali obe strany. Ale viete, čo bolo najsmutnejšie? Že Grékov pri Termopylách zradil ich vlastný.“
„Ako sa volal?“
„Ty si chceš pamätať meno zradcu? Bol to Efialtes, ale nemusíte sa ho naučiť, nezaslúži si.“
V triede zostalo ticho. Mal som pocit, že Ramzes nám to povedal takým zvláštnym dospeláckym spôsobom. Cítil som sa dôležito a zrazu som bol rád, že nežijem v dobe, keď si hneď len tak pre nič za nič ktosi napadne nejaký iný malý štát len preto, lebo sa mu zachce. Potešilo ma, že Gréci to napokon pri Salamíne Peržanom natreli. Predsa len existuje nejaká historická spravodlivosť.
Ďuri Kováč líže prach
Jana sa rozhodla, že dnes budeme bežať po hrádzi ďalej ako minule, a ani jej nenapadlo spýtať sa ma. Ja som zasa nechcel vyzerať ako neschopák, a tak iba zatínam zuby a dýcham, lebo našťastie už bežíme naspäť, zapadajúce slnko za chrbtom a pred nami obrysy našej dedinky. Je síce ďaleko, ale aj to poteší.
Konečne zliezame z hrádze dolu. Obloha tmavne, ale je ešte vidno.
„Musíme sa vydýchať a postupne sa dostať do normálu,“ vraví Jana a začína krúžiť rukami. Krúžim teda aj ja a tajne jej závidím, aká je čerstvá. Fakt musím na sebe zapracovať. Ale lepším sa, už mám v kôlni náš rotoped. Preniesli sme ho s ockom včera napriek matkiným protestom. Vraj kam bude odteraz vešať svoju vetrovku. Aj tak iba zavadzal v predsieni, stále sme ho museli obchádzať a pokiaľ si pamätám, už vyše roka na ňom nikto nebicykloval. S tou maminou vetrovkou vyzeral od dverí ako obrovský netopier. Je fajn, že sme ho s ockom odniesli do kôlne.
„A teraz v miernom tempe dobehneme domov,“ obráti sa na mňa Jana a vyrazí. Kým som sa spamätal, už bola pri starom družstve. Zrazu sa od brány odlepila akási postava a ide rovno k Jane. Mňa porazí! Veď to je Ďuri Kováč, dedinský frajer a bitkár. Je odo mňa starší, chodí do deviatky a tak sa mi zdá, že ktorúsi triedu dokonca opakoval.
„V miernom tempe až domov?“ schytil ju za rukáv. „Aj prestávku treba,“ povedal hnusným uslintaným hlasom a schmatol ju za druhú ruku.
„Daj tie ruky preč,“ povedala mu Jana a ja som v nej zasa spoznával presne takú naju naju, ako keď k nám vošla do triedy a sfúkla debila Osu.
„Ale, maličká,“ uchechtol sa Ďuri a naklonil sa k nej. Čakal som, že ho naja uštipne alebo čo, ale zahanbil som sa. Rýchlo som vykročil z tieňa a išiel som jej na pomoc. Ale ona nečakala a zrazu sa pred mojimi očami odohral krátky film bez toho, aby som mohol vôbec do akcie zasiahnuť. Jana schmatla Ďuriho ruku, vyvrátila mu ju, prihrbila sa, nadhodila si ho a pleskla ho o zem ako vrece. Zvíril sa okolo neho prach a normálne mi vyschlo v krku. Neveril som vlastným očiam. Ďuri na zemi pozeral s hrôzou na Janu a nedokázal vydať zo seba ani hlások. Kým sa pozbieral, boli sme s Janou už dvadsať metrov za ním. Ešte jedna ulička a stáli sme pri bráničke.
„Nezízaj. Mám kurz sebaobrany. V mojej pražskej triede ho má polovica báb. Dobré nie?“ zasmiala sa Jana, kývla mi a zatvorila bráničku.
Ponáhľam sa za našimi. Budú pozerať, aká frajerka je Jana od susedov. No naši vyzerajú akísi pokrčení.
„Stalo sa niečo?“ pregĺgam.
„Stalo, Maťko. Rusi napadli Ukrajinu.“
„Čože? Akože napadli?“
„No tak… vojensky. Ostreľujú mestá…“
„Ale veď sú tam ľudia!“ hovorím a nechápem.
„Veď to, Maťko. Sú tam ľudia,“ obracia sa na mňa mama a má červené oči. Určite plakala.
Idem k sebe do izby, lebo mamine červené oči sú nákazlivé. Chlapom sa vraj nepatrí plakať.
Nedávno sme sa učili o grécko-perzských vojnách. Bolo to strašne dávno, až som si na chvíľu myslel, že to ani nebolo, že si to historici iba vymysleli. A teraz sa zrazu za našimi hranicami strieľa. Veď Ukrajina nie je ďaleko. Keby som sa narodil tam, môj otec by musel bojovať.
Nedokážem zaspať. A keď sa ráno zobudím, pamätám si svoj sen. Nad našou dedinou letí obrovské lietadlo a v ňom sedí Ďuri Kováč a smeje sa. Púšťa na náš dom akúsi bombu, no je to len melón. Všetko je od neho lepkavé a všade je plno múch…
Včera napadlo Rusko Ukrajinu
V našej triede je zrazu iná atmosféra. Všetci chcú čosi povedať, ale v skutočnosti nik nevie, čo presne povedať chce.
„A Rusko veru dobre robí!“ vykríkol Albín Osa. „Náš ujo tvrdí, že na Ukrajine žije veľa Rusov, tak by to územie malo patriť Rusku!“
„Ty si somár, Albín, veď aj tu u nás žijú Maďari a Slováci. A to sa teraz budeme hádať a vyhlasovať si vojnu? Ti hrabe?“
Albín Osa na to nedokázal odpovedať, tak si radšej vybral bagetu a zahryzol do nej. Nechápem, ako ktosi taký chudý ako Albín Osa môže šrotiť jednu bagetu za druhou. Patrik povedal, že možno má pásomnicu. Vraj sa pýtal mamy, ktorá je lekárnička. Zle mi je, už len keď si na to pomyslím, ako sa v Albínovi tá pásomnica rozťahuje a užiera mu z bagiet.
Keď do triedy vstúpil Ramzes, nastalo také zvláštne ticho. Potom sa prihlásila Nela.
„Áno, Nela? Chceš odpovedať?“
„Nie, pán učiteľ, ale včera v správach hovorili, že Rusko začalo ostreľovať ukrajinské mestá. Chcem sa spýtať: ako je možné, že jeden štát zrazu napadne svojho suseda z ničoho nič?“
„Sadni si, Nela,“ povie Ramzes a dlho len tak ticho stojí. „Viete,“ ozve sa, „je to smutné… Áno, Rusko to urobilo, ale nepýtajte sa ma, ako je to možné. Nedokážem vám odpovedať. Som obyčajný človek ako vy a nám obyčajným sú takéto strašné veci niekedy nepochopiteľné.“
„A to si len tak môžu začať ostreľovať?“
„Dávate mi ťažké otázky, deti. Nie, nemôžu…“
„Minule ste napísali na tabuľu, že Perzia bola dobyvačná a malé grécke štáty boli hrdinské. Veď aj Ukrajina je omnoho menšia ako Rusko!“
„Je…“
„Ale môj strýko povedal, že to je len taká špeciálna operácia, že to nie je vojna!“ vykríkol zasa Albín Osa, ktorý stále držal v ruke bagetu, občas sa zohol a odhryzol si z nej. Ramzes sa pozrel na Albínovu chudú tvár a tak akosi smutne sa usmial. Akoby ho ľutoval. Tu sa zrazu načiahla naja naja, vytrhla Albínovi bagetu z ruky a poriadne si z nej dvakrát odhryzla.
„Ona mi zobrala bagetu a vyhryzla mi z nej šunku! To je moja bageta! Moja!“
Jana sa Albínovi obrátila chrbtom, rýchlo prežúvala, ešte raz si odhryzla, podala Albínovi zvyšok a povedala:
„Prečo si myslíš, že je tvoja? Teraz bola moja. Stačilo ti ju len zobrať. A aby si vedel: toto bola len taká malá špeciálna operácia.“
„To sa povie! To sa povie!“ vykrikoval Albín.
„Čo sa ti nepáči? Mal si sa brániť!“ dodala Jana a prehltla poslednú sústo.
Albín sa pozrel medzi dve prázdne polovice bagety a keby mohol, asi by Janu zbil. Neodvážil sa však.
„Králiková, to nebolo veľmi kamarátske,“ povedal Ramzes, sadol si za katedru a začal zapisovať do triednej knihy.
Jana sa nezdá. Cez veľkú prestávku som si všimol, že ju zďaleka obchádza aj Ďuro Kováč, ktorého včera hodila do prachu cesty a ktorý má triedu na konci chodby.
No viem, u koho Jana zabodovala. U Ramzesa. Myslím, že z dejepisu Jana neprepadne, aj keby naozaj chcela.
Marta Hlušíková, prozaička a poetka, autorka s blízkym vzťahom k literatúre pre deti, porotkyňa literárnych súťaží, prekladateľka z češtiny, spoluautorka desiatok zborníkov, držiteľka viacerých ocenení Literárneho fondu a Slovenskej sekcie IBBY. Z jej poviedkových kníh je najnovšou kniha Žena našívajúca záplaty. Z kníh pre deti sú to publikácie Modré srdce s kečupovým fľakom a voľné pokračovanie Kam zmizol môj brat? Pre menšieho čitateľa vyšla knižka O Šoškovi, ktorý bral všetko doslova.
Momentálne pripravuje knihu pre deti Naja, naja a ja, z ktorej je aj tento úryvok.
