Nikdy som ho neoslovil po mene. Vlastne nijako. To meno mi znelo čudne, domácku verziu som nepoznal ani si ju nedokázal predstaviť. A nič originálne vymyslieť. Ja som pre neho bol od začiatku Oliver a jediný z triedy, s ktorým sa bavil normálne. Až doposiaľ som nemal dôverného kamaráta, lepšie povedané žiadneho. Môj vzťah k nemu vykazoval znaky závislosti. Tadeáš to nemohol nevidieť či prinajmenšom nevytušiť.
Štíhly, vysoký, páčil sa spolužiačkam. Ale triedny kolektív mohol byť Tadeášovi ukradnutý; sú to tupci a sliepky, zhodnotil rovesníkov a rovesníčky a raz po škole ma pozval domov. Tadeášov otec bol herec. Pochádzal som z obyčajnej rodiny, pripadalo mi to zvláštne a mimoriadne zaujímavé.
Tadeáš býval s rodičmi a sestrou v centre mesta v storočnom secesnom dome. V Košiciach bolo veľa takých bytov, poznal som ich z nedeľných filmov pre pamätníkov. Doma nebol nikto, Tadeáš s tajomným úsmevom otvoril trezor a vybral z neho filmový kotúč. Pripravil premietacie plátno a zatemnil obidve okná vo veľkej obývačke. Natočil to otec, prezradil mi autora diela a zapol premietačku.
Polonahý vyšportovaný chlapec, iba o čosi starší od nás, pózoval. Na sebe mal rifle po akých som túžil. Tadeáš také mal. Chlapec si na rifliach začal rozopínať kovové gombíky. Pomaly a nemotorne, akoby mu kládli odpor. Napokon sa k nám otočil chrbtom a rovnako nenáhlivo, s cieľom čo najviac natiahnuť čas, sa zbavoval tesného denimu. Kamera niekoľko dlhých sekúnd obdivovala jeho zadok v bielej spodnej bielizni. Sedeli sme s Tadeášom na pohovke tesne vedľa seba, všimol som si stoporený úd. Uvoľni sa, vyzval ma. Zmätený som sa odtiahol. Tadeáš ma pozoroval. V jeho pohľade bolo niečo, čo sa dá slovami ťažko opísať. Nie, nedá sa povedať, že by jeho oči boli vyslovene smutné a neodrážali ani sklamanie z nenaplneného očakávania. Zdvihol som sa z pohovky, lebo to čo mi pustil sa mi nepáčilo. Niežeby som neonanoval, ale robieval som to tajne. Pred kúpaním alebo sprchovaním v kúpeľni, výnimočne v detskej izbe. A predstavoval som si pri tom niečo úplne iné. Ak moje gesto malo vyjadrovať odchod či aspoň znechutenie, bolo nepresvedčivé. Prepáč, povedal Tadeáš a vyšiel z izby.
Zanechal ma vo vrčiacom a blikajúcom pološere neschopného pohnúť sa. Chlapec onanoval, blížil sa k vrcholu. Do izby prenikol zvuk tečúcej vody zo sprchovej hlavice. Prepáč, potichu zdupľoval Tadeáš kdesi za mnou. Vstúpil do izby ako duch. Strhol som sa. Konečne som sa pohol. Tadeáš zastavil premietanie a film odložil do trezora. Podišiel k starobylému sekretáru, ktorý bol taký vyleštený, že vyzeral ako nový. Z jeho útrob vybral album s fotografiami. Sadol si na svoje miesto na pohovke a čakal. Bol si istý?
Keď som už opäť sedel vedľa neho, rozhovoril sa. Ukazoval mi fotografie z minuloročného filmového festivalu v Karlových Varoch. Bol tam s otcom. Mamu a sestru filmový svet vraj nezaujímal. U nás si každý žije svoj život, pousmial sa a podal mi fotografiu sestry. Napadlo mi, aké by to bolo, keby som mal súrodenca. Tadeášova sestra na fotke bola krásna. Opustili ma úvahy o súrodencovi, do mysle sa mi vkradla ako moja frajerka. Študovala medicínu v Prahe. Tiež sa chystám do Prahy, prezradil mi svoje plány Tadeáš. Chcem robiť filmy. A ty? Pozrel na mňa so záujmom. Zaskočil ma. Ešte neviem, odpovedal som úprimne. Prídeš na to, posmelil ma Tadeáš. Mal zvláštny dar: vedel vrátiť čas.
Čas plynul pokojne a pomaly.
***
Naše priamočiare a jednoduché rozprávanie (ako by ho nazval literárny kritik) na tomto mieste prerušíme a odbočíme k niektorým momentom Oliverovho detstva. Kľúčové slová: mŕtvy, buchty na pare, výzor, meno, telocvikár.
Oliver sa narodil. Pleskli ho po zadočku a on nič. Na svet sa mal prihlásiť plačom. Nevydal zo seba ani hláska. Zistilo sa, že nedýcha. Oživovali ho. Neúspešne. Primárom narýchlo zvolané konzílium Olivera vyhlásilo za mŕtveho.
Matka sa tú hroznú správu dozvedela vo chvíli, keď jej syn kdesi na úplne inom mieste nemocnice pohol kútikmi našpúlených ústočiek. Nešťastnici pichli injekciu na upokojenie a doktor sa odobral do najodľahlejšej miestnosti v suteréne spraviť s Oliverom poriadok. Keď vstúpil do márnice novorodeniatok Oliver si práve poriadne zívol a hneď nato grgol.
Oliverove najobľúbenejšie jedlo boli buchty na pare. V škôlke robievali väčšinou makové. Po obede nasledoval spánok; na rozdiel od iných detí ho Oliver miloval rovnako ako buchty. V postieľke si najprv poriadne zazíval, potom sladučko zaspinkal. Kútiky ústočiek sa mu rozšírili, ľahučko sa usmieval. Aký je chutnučký, milučký, zdravučký, chválili ho učiteľky pred mamou. Zdravučký znamenalo tučnučký.
Oliver utešene priberal a trochu aj rástol. A to v čase, keď sa na každého občana našej vlasti viedol kádrový posudok. V tom jeho bolo napísané, že je tichej a uzavretej povahy, v kolektíve obľúbený. Kolektívu sa stránil. Nezapadal výzorom ani menom. V čase, keď sa narodil, fičali Peter, Pavol, Martin, Vlado, Marián, Juraj, Ľubomír, Ivan, Karol, Milan, Mišo, Stano, Rudo, a tak podobne. Zaznamenal sa úbytok Jánov a Jozefov, možno aj Františkov. Prechodnou módnou vlnou boli René a Mário. Meno Oliver bolo skôr vzácne, a ktovie prečo smiešne. Telocvikár s nemeckým priezviskom, ktoré sa vyslovovalo ako kýbel, Olivera na hodinách šikanoval. Oliver tíško trpel. Až sa nakoniec celý vcucol do seba.
Ak Oliver celkom na začiatku svojej životnej dráhy vybabral s váženým lekárskym konzíliom, prečo by si, keď už má jedenásť, nedokázal poradiť s nenávideným telocvikárom? Na obed zjedol dve buchty plnené slivkovým lekvárom, dve makové a začal trénovať otcov podpis. Bol jednoduchší ako mamin. Doma mali písací stroj. Na piaty pokus jedným prstom naklepal text s názvom OSPRAVEDLNENIE Z TELESNEJ VÝCHOVY. Podpísal otcovým podpisom. Na prvýkrát. Po štvrtej vydarenej hodine telocviku, ktorú presedel v telocvični na lavičke, získal istotu. V pondelok, stredu a piatok si do školy už ani nenosil nachystané červené trenky, biele tielko a cvičky. Texty ospravedlnenky obmieňal, inovoval, fantázie mal nadostač. Napriek tomu to po šiestich týždňoch prasklo. Kiebelovi sa nepozdávalo slovo rehabylitácia.
Oliver si začal uvedomovať relativitu istôt a iluzórnosť perspektív. Časom sa mu podarilo pochopiť, že každý sme obeťou svojej povahy, väzňom vlastnej mysle, a s týmto konštatovaním sa vyrovnal. Vyštudoval metalurgiu, po škole sa venoval vede a pokúšal sa vymyslieť definíciu samoty.
***
Cesta Pendolínom z Košíc do Prahy trvá necelých osem hodín. Z vlaku som vystúpil krátko pred pol jedenástou večer. Noc som prečkal na Hlavním nádraží a prvým priamym ranným spojom som odcestoval do Karlových Varov.
Premiéra Tadeášovho filmu Nezapomenutelné odpoledne sa začínala o štrnástej hodine v kine Čas. V záhrade kaviarne oproti kinosále som posedával už od trinástej. Krátko po pol druhej, pred budovou, kde sa mala konať projekcia, rozprestreli červený koberec. Približne o pätnásť minút sa objavil Tadeáš v sprievode asi dvadsaťročného mladíka, ktorého som hneď spoznal. Tadeáš dokáže vrátiť čas. Mal oblečené biele ľanové nohavice a bledomodrú košeľu. Mládenec vedľa neho v značkovom oblečení pôsobil ako model. Jeho rifle dávno neboli nedostatkovou komoditou.
Tadeáš chlapcovi pokynul rukou a ten sa poslušne vzdialil. Rejžu som stratil z dohľadu. Práve si užíval svojich pätnásť minút slávy. Zaplatil som účet za kávu a minerálku a presunul som sa bližšie k epicentru jednej z najvýznamnejších udalostí festivalu.
Stál som iba pár metrov od Tadeášovho spoločníka. Len čo prestali cvakať spúšte fotoaparátov, Tadeáš vykročil k nám. Nastala moja chvíľa. Bolo pár minút pred štrnástou, najvyšší čas na akciu. Ahoj, zastal som pred Tadeášom. V pravej ruke držal ešte nezapálenú cigaretu, ľavou sa dotýkal zadku modela. Cigaretu si vložil medzi pery, tmavé okuliare posunul do čela. Jeho partner na mňa nepriateľsky gánil. Tadeášove oči premýšľali. Oliver! Tadeáš sa pousmial, model sa upokojil. Máš lístok? Prvé slová po vyše troch desaťročiach, čo sme sa nevideli. Nestál som o voľnú vstupenku, potreboval som autogram. Bez zbytočných rečí som Tadeášovi podstrčil čistú A 4-ku zasunutú v tvrdých doskách a ukazovákom som namieril na miesto, kde sa mi mal podpísať.
Hoci po maturite sa naše cesty rozišli, vedel som o ňom všetko. Teda všetko podstatné. Informácie som čerpal zo serióznych aj bulvárnych médií. Z prvých som sa dozvedel zopár klamstiev o Tadeášovych filmoch, z druhých niekoľko dôležitých právd o jeho súkromí a majetkových pomeroch. Mojim novým susedom sa stal goldene stimme aus Prag. Tadeáš mi daroval vilu vo vychytenej pražskej štvrti a k tomu pätnásť miliónov českých korún v hotovosti aj v cenných papieroch. Žeby o tom nevedel? S právnikom sme sa na tom museli schuti zasmiať. Znalec, ktorého posudky sa ešte nikomu nepodarilo spochybniť, potvrdil, že darovacie zmluvy sú pravé. Úlohou Tadeášovho skorumpovaného lekára bolo dosvedčiť, že jeho dlhoročný pacient je smrteľne chorý. Počas pojednávania (môj priateľ ma zažaloval!) som pozoroval Tadeášove oči; nemôžem o nich povedať nič nové.
Z budovy súdu som vyšiel prvý, pár minút po mne Tadeáš. Zapálili sme si cigarety a mysleli na to isté. Môj plán bol nedorobok, chýbala mu koncovka. Odrazu Tadeáš na niečo prišiel. Vypýtal si odo mňa pero, prišliapol nedofajčenú cigaretu a z aktovky vytiahol vizitku. Na jej zadnú stranu čosi rýchlo napísal. Vizitku spolu s perom mi zasunul do bočného vrecka saka, a nebolo ho.
Oľu som pozval na večeru neďaleko zóny luxusu – Parížskej triedy. Dá sa vrátiť čas? Opýtal som sa. Som detská lekárka a ty nie si fyzik. Rezignoval som. Pamätáš si na trezor so zakázanými otcovými filmami? Začala rozprávať Oľa. V škôlke Tadeáša naučili tú riekanku, ktorú poznáme všetci: Jeden, dva, tri, štyri, päť, spočítam si všetko hneď… Tadeáš si ju mumlal, kade chodil. A keďže už poznal aj číslice do deväť… rozumieš… Pomohol si a trezor sa otvoril, chápavo som dokončil.
Na poschodí sme vybúrali priečku, čím vznikla priestranná sála pre filmové projekcie. Vytvorili sme ďalšiu kuchynku, kúpeľňu a záchod. Samozrejme, druhý šatník, novú pracovňu a spálňu. Všetko sme patrične zariadili. Chceli sme, aby sa u nás Tadeáš cítil ako doma.
Na premietanie nového filmu Naša skvelá cesta okolo sveta proti smeru hodinových ručičiek dorazil aj náš sused Karel. Karel nese asi čaj, za-Korn-oval Tadeáš a ja som zvýskol ako Vilém Čok. Dobre naladení sme sa usadili. Karel po chvíli zaspal. Keď sa film skončil, opatrne sme ho zobudili a zistili, že stratil orientáciu. Karla sme odprevadili domov, kde sa ho ujala dobrá Ivana.
***
Tadeáša ani náhodou neopúšťa zdravie a jeho prvotná radosť z každého jedného filmového políčka, hoci nakrúca stále horšie a horšie filmy.
Oľge zomrie päťročná pacientka Anežka, ale Oľa svoju prácu detskej lekárky miluje rovnako ako na začiatku.
Ja radšej nepracujem. To, že trikrát do týždňa helfnem božskému Kájovi sa neráta. Diktuje mi pamäti, ktoré Tadeáš raz sfilmuje.
Čas plynie pokojne a presne.
Martin Vlado (1959 v Košiciach, kde aj prebýva) vyštudoval metalurgiu. Po škole sa venoval vede a pokúšal sa vymyslieť definíciu samoty. Zakaždým mu z toho vyšiel viac či menej vtipný aforizmus. Okrem toho napísal niekoľko básnických zbierok a poviedkových kníh.
