(úryvky z knihy)
Chrobákovo putovanie
Aj obyčajný chrobák urobí občas niečo pochabé: preplaví sa na loďke z listu na druhý breh rieky, skrytý vo vlasoch letušky preletí cez oceán, vlezie do ucha spiaceho nosorožca alebo do nosa spiaceho chlapca. Nevieme, prečo tak koná; možno zo zvedavosti, možno natruc a možno aj omylom.
Jeden z takýchto chrobákov, veľký asi ako pomarančová kôstka, raz vyliezol až na vrcholec najvyššieho stromu v lese. Našiel si pohodlné miesto v škáre pod odlúpnutou kôrou a rozhliadol sa okolo seba.
Les sa už ponáral do tmy a nočné zvieratá sa prebudili. Chrobák počul, ako hlboko pod ním ticho našľapovala líška, pomedzi konáre manévroval netopier, v tráve zašuchotala myš. Vták, ktorý hniezdil v dutine stromu, si zobákom preberal pierka a mravce pochodovali do mraveniska.
Na západe sa nebo ešte belelo od slnka, od severu zafúkalo a vrcholec stromu sa nebezpečne rozhojdal. Na východe náhle vzlietlo niekoľko vtákov a na južnom okraji lesa…
Na južnom okraji lesa nemalo byť nič, len čierna tma. Tá v noci zahalila celý svet, ktorý osvetľovali len slnko, mesiac v splne a hviezdy. Z výšky stromu však bolo vidieť množstvo svetiel, ktoré hviezdy celkom zatienili. Svetlá blikali a menili farby, rozsvecovali sa a zasa zhasínali; chrobák sa na ne nevedel vynadívať. Túžil letieť bližšie, ale tušil, že takú diaľku by nikdy na svojich maličkých krídlach nezdolal. Keď však na konár dosadla straka, neváhal a vkĺzol jej medzi chvostové pierka.
Nechal sa odniesť až na okraj toho veľkého svetelného jazera, na strechu šestnásťposchodového paneláka. Za ním zostal tmavý chladný les. Pred ním sa rozprestieralo blikajúce veľkomesto.
Chrobák sa poprechádzal po plechovej streche, vliezol do niekoľkých škár, ohmatal tykadlami každú prekážku, na ktorú natrafil, a našiel si úkryt v závetrí, odkiaľ mal dobrý výhľad na mesto a kde nehrozilo, že ho schytí vietor.
Užasnutý hľadel na dvanásťprúdovú diaľnicu, ktorá sa vlnila v tesnej blízkosti paneláka a privádzala do mesta tisícky áut.
V jednej chvíli ho vyrušilo akési klopkanie. Chrobák vystrčil tykadlá, ponaprával si priesvitné krídla trčiace spod sivých pevných kroviek a rozhliadol sa. Na streche paneláka bola okrem niekoľkých antén a hromozvodu aj strojovňa výťahu – hranatý domček s dverami a oknom obráteným k mestu.
Svetlo, ktoré sa práve objavilo v okne, sa krátko natriasalo a skackalo, zo dvakrát čosi tvrdé udrelo do skla, no po chvíli sa zastavilo a osvetlilo dve ružovkasté tváre s veľkými čiernymi očami. Malý chrobák nevedel, aké sú to živočíchy, nepodobali sa na žiadne tvory, ktoré videl v lese, ale vedel, že to nie sú ani kamene, ani listy. Cítil, ako sa za sklom pohybujú. Bál sa, no ich svetlo ho lákalo. Starostlivo poskladal svoje krídla pod krovky a zasunul sa čo najhlbšie pod odlúpnutú omietku. Svetlo trikrát zablikalo, po krátkej prestávke sa objavil ďalší, rovnako dlhý záblesk, potom krátky a opäť jeden dlhý.
……………………………………………
Posledný večer
V strojovni bolo všetko po starom. Adam sedel na svojom obvyklom mieste na zemi, pred sebou mal rozložené tie svoje inštrumenty a niečo s nimi majstroval. „Kde máš brata?“
Ema hodila rukou, akoby jej brat nestál ani za odpoveď a podala mu fľašu s čerstvou vodou. „Už balíš?“
„Predstav si, aké je to šťastie vrtkavé. Včera som vravel, že som poklad našiel a dnes som zistil, že som oň nejakým nedopatrením prišiel. Čo už. Pokúsim sa ho získať znovu a dúfam, že nebudem musieť čakať roky ako cikáda pod zemou. Takže ak dovolíš, milá Ema, zostanem ešte dnes a zajtra. A ďakujem za vodu, je to pre mňa veľká pomoc,“ dodal.
„A kam pôjdeš potom? Domov?“
„Pravdupovediac, neviem. Na chvíľu pôjdem domov, poriadne sa vykúpem, vyperiem si veci a spracujem fotografie, ktoré som urobil. A potom sa uvidí. Doma mi je samotnému smutno, a tak sa možno zasa vydám na nejakú…“
„Strechu?“ skočila mu do reči Ema.
Adam sa zasmial: „Možno aj strechu, možno do púšte, na ostrov alebo do nejakého poriadne zaľudneného mesta.“
„Vezmeš ma so sebou?“ vypadla z Emy otázka a zdalo sa, akoby ju steny miestnosti v ozvene zopakovali. Ako keď do vody padne kamienok a rozvlní na hladine kruhy. Emu vlastná otázka prekvapila, ale nedala sa vziať späť. Keby tam bol Timi, nikdy by nič také nepovedala. Ale Timi bol doma a pozeral televíziu.
Adam sa usmial a pohladil ju vo vlasoch. Ema neuhla, len sklopila oči k zemi, kde sa zablysol čriepok skla.
„Príď trochu neskôr Ema, a vezmi aj brata. Teraz musím pracovať, už mi neostáva veľa času. Porozprávam vám niečo o cikádach, ktoré sedemnásť rokov trpezlivo čakajú pod zemou, aby mohli naplniť svoj život.“
Keď sa večer Timi s Emou usadili na zem vedľa Adama, obaja boli mĺkvi a zdržanliví. Adam rozprestrel na podlahu svoj spacák, aby mali aké-také pohodlie, a otvoril balíček slaných čipsov. Timi sa schovával pod kapucňou a jeho svetlá ruka zasvietila v prítmí iba vtedy, keď si vyberal z balíčka čips a bol rád, že Adam nehovoril o rozbitej fľaštičke. Možno si ešte nevšimol, že chýba. Ema si niekoľkokrát dôkladne previazala šnúrky na teniskách.
„Niekedy, keď si potrebujem naozaj oddýchnuť a keď si ušetrím nejaké peniaze nazvyš, chodím na jeden malý ostrov v Jadranskom mori. Je tam pokoj, tyrkysovomodré more, biele skaly a borovice a z tých borovíc sa ozýva hlasná, nikdy nekončiaca pieseň cikád. Cikády vyzerajú trochu ako muchy a sú veľké skoro ako Timiho dlaň. Svoje dni žijú pritisnuté čiernymi tvrdými telíčkami ku kôre stromov, zakryté priesvitnými krídlami a sú ich tisícky. Sú naozaj hlasné, no málokto ich zbadá. Raz do roka nakladú do zeme vajíčka, z nich sa vyliahnu larvy, z ktorých sa vyvinú nymfy, tie vylezú na strom, uchytia sa naň a vtedy sa stane zázrak. Tvrdý obal nymfy praskne a z neho sa pomaly vyvlečie dospelá cikáda, akoby ste z tohto špinavého starého spacáka vytiahli krásne nové šaty. Cikáda rozvinie svoje krídelká a zahrá svoju prvú pieseň. Na tom by nebolo nič zvláštne, podobne sa vyvíjajú vážky…, keby larvy jedného druhu amerických cikád nečakali v zemi sedemnásť rokov.
Takéto dlhé obdobie čakajú milióny cikád zahrabané v zemi medzi koreňmi, aby sa potom v jednom okamihu vydali na cestu z tmy do korún stromov, ktoré obsadia do posledného miestečka. Naraz sa vyvlečú zo svojich ošúchaných kabátov a vystavia na obdiv pevné a lesklé krídla a spustia ohlušujúcu pieseň. Kým si hľadajú svojich budúcich partnerov, na zem pomaly padajú ich prázdne kabátiky. Netrvá dlho, kým sa cikády spária, nakladú vajíčka a vrátia sa z korún stromov tam, odkiaľ prišli – mŕtve padnú späť na zem, pokryjú ju doslova ako koberec. A o ďalších sedemnásť rokov vylezú na tie isté stromy ich potomkovia. „Presne o sedemnásť rokov?“ spýtal sa Timi.
„Presne. A nik netuší, ako vedia, kedy majú vyliezť, ako všetky tie potvorky naraz zistia, že je čas pozrieť sa na svet.“
…………………………….
Výprava
Timi bežal známou cestou. Tma bola oveľa hustejšia, aká sa zdala pri pohľade z okna, a vzduch bol chladnejší, ako očakával po horúcom dni. Tráva bola tiež akási pichľavejšia a vyššia. Keď však na kríky a trsy rastlín zasvietil baterkou, mal pocit, že sa pred ním rozostupujú. Akoby vedeli, že potrebuje kráčať rýchlo, že nesmie spadnúť, akoby to boli jeho spojenci. Do kroku mu ševelili svojím nezrozumiteľným jazykom a nad hlavou hvízdali pneumatiky áut letiacich diaľnicou.
Cestička sa na viacerých miestach rozvetvovala a prudko stáčala a Timi si nebol istý, či ide správne. K najbližšej zastávke cesta z domu trvala asi dvadsať minút a k potoku, kde v nedeľu chodili s mamou, o niečo viac. Práve toto rázcestie bolo veľmi nenápadné, bez stromu, podľa ktorého by sa mohol zorientovať. Vždy ich viedla mama a oni okolo nej skackali, behali alebo sa nechali viesť za ruku bez toho, aby si všímali, kadiaľ kráčajú.
Keď svetlo baterky narazilo na povedomé rázcestie, Timi sa pustil po rovnej ceste vľavo. Cestička bola o niečo širšia, kúsok ďalej ju lemovali nízke kríky a Timimu sa zdalo, že ide tým správnym smerom. Po niekoľkých krokoch sa však cesta prudko stočila a Timi musel spomaliť a opatrne prekračovať kamene a popadané konáre. Nohy sa mu zamotávali do výhonkov plaziacich sa po zemi a na nohavice sa mu prichytili drapľavé semienka. Keď narazil na pokrútený suchý strom, ktorý sa dávno zvalil cez cestičku, pochopil, že sa vybral zlým smerom. Tento strom museli preliezť vždy, keď šli s mamou k potoku. Prebehol po kmeni baterkou a našiel zárez, ktorý naň nedávno urobil nožíkom.
Ema vybehla pred dom, no neodvážila sa vystúpiť z kužeľa svetla, ktorý celú noc osvetľoval priestor pred vchodom. Chvíľu Timiho vyzerala, volala naňho, no tma ju zahnala späť. Začala jej byť zrazu zima a tak si ľahla do postele a zakrútila sa do prikrývky. Kým blúdila očami po prázdnej izbe, dve potvory v jej vnútri začali rásť a prekrikovať sa. „Ema, nemôžeš ho nechať ísť samého!“ kričala jedna. „Ema, zostaň radšej tu, v bezpečí,“ chlácholila ju druhá. „Ema, ty si teda padavka!“ vysmievala sa jej prvá a škrabkala ju zvnútra. „Nechaj ho ísť, keď je taký somár. Mal ťa počúvať, ten tvoj malý hlúpy brat,“ šepkala tá druhá. „Strachopud! Zbabelec! Bojko!“ posmievala sa prvá. „Máš strach, Ema?“ Ema si zakryla uši, ale potvory sa prekárali ešte viac, až ich hlasy splynuli do jedného: „Nebuď bojko, Ema, nenechaj svojho brata samého!“
Ema vyskočila z postele, nahádzala na seba teplé oblečenie, vzala kľúče a zamierila k výťahu, tak ako každý večer.
„Adam, Adam, zobuď sa, prosím ťa,“ zašepkala, keď strčila hlavu do veľkej plechovej papule poklopu. „Prosím ťa, pomôž mi,“ zatriasla ním a keď otvoril oči a vysúkal sa zo spacáka, vysvetlila mu, že mama neprišla domov.
„Ema, ja myslím, že jej len ušiel autobus, mohol sa niekde na polceste pokaziť, dostať defekt. Mama sa určite len zdržala,“ snažil sa ju upokojiť, no Ema teraz myslela viac na brata, ktorý samotný blúdi neznámym mestom.
„Ale Timi ju šiel hľadať. Sám.“
„Počkaj, on sa ju vybral hľadať? Teraz v noci? Ten teda má odvahu,“ povedal Adam a obdivne hvízdol. Potom sa rýchlo obliekol a hodil do ruksaka nejaké veci: „Vieš adresu?“
Originálny názov: Koniec sveta a čo je za ním
Dizajn: Mária Rojko
Ilustrácie: Veronika Klímová
Dátum vydania: 10.5.2019
