Hodnotené texty autorov: Mária J., Tamás H., Lea R.
Autorka prózy Akademické väzenie – Mária J. má zmysel pre budovanie dusnej, nekonformnej atmosféry a viaceré z(o) (seba)ironických komentárov rozprávačky možno považovať za vydarené. Plusom je nadpriemerná práca s jazykom, text plynie bez rušivých momentov, paradoxne však v čitateľovi nezanecháva (takmer) žiadne stopy. Najväčším problémom je prílišná mechanickosť a predvídateľnosť, a to nielen obsahu (očakávame sofistikovanú, nihilistickú alebo aspoň negatívnu výpoveď), na základe zvoleného „konceptu“ písania pôsobí fádne, ničím neprekvapuje, ale ani nevychádza zo svojho vopred stanoveného štýlu. Nemožno sa ubrániť pocitu uzavretosti, ako by bol písaním samým pre seba. Všetko je jasné – tematicky aj kompozične. Vŕšenie frustrácie rozprávačky by mohlo byť funkčné, chce to však pokúsiť sa vniesť negativizmus a znechutenie do textu iným spôsobom, povedzme skrytejšie, menej priamo, prípadne by autorka mohla uvažovať nad odľahčením témy (pár príkladov, ako sa o to pokúsiť, prinášajú aj tipy na čítanie). Rovnako práca s intertextualitou slúži viac ako prezentácia určitého spektra postojov a názorov, význam a zmysel textu sa príliš neposúvajú, keďže absentuje akýkoľvek „druhý plán“.
V texte Lola sa podarilo nájsť primerané autorské riešenia – postava staršieho, vzdelaného umelca s nafúknutým egom pôsobí autenticky, rovnako jeho ironické a sarkastické komentáre. Osviežujúca je aj hyperbolizácia, síce sa nájdu dva-tri príklady, kedy text pôsobí prehnane (napríklad hodenie taniera s horúcou polievkou či rozhorčené odbočenie k zmiznutiu psa Henryho), v celkovom dôsledku vynikne autorkin zmysel pre humor. Pozor by si mala dať na dopovedanie či explicitnosť. Nie je nutné, aby text zaznamenal všetky vzniknuté nápady.
Tipy na čítanie:
Balla: Leptokaria. Bratislava: K. K. Bagala, 1996.
Gibová Ivana: Usadenina. Bratislava: Marenčin PT, 2013.
Medeši Ivan: Jedenie. Valal, 2018.
Poviedka Tamása H. – Na vlastnom pohrebe, sa začína varovaním o použití autobiografických prvkov, ktoré považujem za úplne zbytočné – z textu nevyplýva, že by mal vyznievať absurdne a vážnosť tejto štylizácie je preto problematická. Autor podceňuje čitateľa, ktorý pointe rozumie a odhalil by ju aj bez explicitného záveru s údajmi narodenia a úmrtia hlavnej postavy/rozprávača. Oceňujem námet, ktorý má potenciál, no ostal využitý len sčasti (najlepšou pasážou by mohol byť dialóg s kňazom). Celkový dojem kazia zdĺhavé zúfajúce spovede a klišéovité komentáre postavy (napr. „Odišiel som a nastal večný pokoj v mojej duši na veky vekov.“) aj sebaľútostné vyznania, v ktorých dominuje priame opisovanie pocitov a nálad. Autor by mohol pracovať s mysterióznymi a magickými motívmi, ktoré sú v príbehu žiaduce a pokúsiť sa eliminovať nezáživné opisy pocitov a minulých skúseností. Záverečná pasáž poviedky je v kontexte príbehu taktiež zbytočná (príbeh sa skončil už pred explicitným dopovedaním), ešte viac znižuje hodnotu textu – sebaľútosť sa tu zvyšuje a dáva veľký priestor sentimentalite a pátosu. V prípade, že by sa ďalšie texty autora mali uberať podobným smerom, mal by zvážiť dôslednejšie psychologické stvárnenie hlavnej postavy. Rozprávanie by vyznelo inak napríklad z úst Samka Táleho.
Tipy na čítanie:
Tále Samko: Kniha o cintoríne. Bratislava: L.C.A., 2001.
Tajovský Jozef Gregor: Maco Mlieč [online]. Dostupné na: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/127/Tajovsky_Maco-Mliec/1.
Lea R. sa v texte Mágia pokúša o žánrovú literatúru, fantasy príbeh má na pohľad viditeľnú kompozíciu – priznám sa, že jej celkom nerozumiem (farba, mena, znak, jedlo, kráľ), azda by jej funkciu ozrejmil zvyšok textu, predpokladám, že ide o úryvok z rozsiahlejšieho príbehu. Text nesie známky svojho žánru, využíva typické výrazy, jazykové konštrukcie a slovné obraty, autorke by som odporučila viac experimentovať a pokúsiť sa upustiť od počutých aj načítaných fráz. Príbeh má viacero štylistických nedostatkov, ktoré sa dajú odstrániť ďalšou prácou a čítaním, je v rukách talentovanej autorky s veľkou predstavivosťou, čo sú najlepšie predpoklady pre úspešné písanie. Nateraz odporúčam veľa čítať, a možno prekvapivo – aj knihy odlišných žánrov. Dobrý autor má prehľad, väčšinou pláva obstojne aj v iných vodách a všíma si konkurenciu.
Tipy na čítanie:
Natalja Ščerba: Čarodol. Bratislava: Fragment, 2019.
Luka, Eva: Pani Kurčatová: Ten, kto sa narodí zle. Levoča: Modrý Peter, 2018.
Lindgrenová Astrid: Pipi dlhá pančucha. Bratislava: Slovart, 2008/2009/2016.
Texty hodnotí Katarína Hrabčáková
Katarína Hrabčáková vyštudovala teóriu literatúry na Prešovskej Univerzite v Prešove. Je autorkou monografie Semiopoetický aspekt básnickej identity s podtitulom K problematike feminínnosti v súčasnej slovenskej poézii (FACE, 2019, v tlači). Venuje sa predovšetkým analýze súčasnej slovenskej poézie. K ďalším odborným aj osobným oblastiam jej záujmu patria literárne súťaže a proces formovania poetiky mladých začínajúcich autorov aj tvorba debutantov, ktoré podrobuje literárno-kritickým analýzam na stránkach literárnych periodík. Od roku 2016 je redaktorkou časopisu o poézii a básnikoch Vertigo. Píše poéziu.
