(úryvok z pripravovanej knihy)
Pirátske rozprávky vznikli na opačnej strane sveta. Pôvodne boli o piatich indiánskych dievčatách, ktoré sa o autorku niekoľko mesiacov starali a popritom si všeličo vymýšľali. Kniha vznikla, aby na seba navzájom nikdy nezabudli. A aj preto, lebo nie je vôbec dôležité, či ste dievčaťom v Guatemale, alebo na Slovensku. Pirátske lode plávajú, kam sa im len zachce.
Venovanie:
Alžbetke.
A ešte piatim pirátkam, ktoré žijú na druhej strane sveta.
A ešte dvom veľkým pirátskym bratom R. a M., ktorí z pirátskych nikdy celkom nevyrástli. A ukázali mi miesta, na ktorých sa odohráva táto kniha.
Kto sme my
(alebo ako som si začala písať lodný denník)
Deduško mi daroval mapu neobjavených ostrovov. „Ak sú na mape, tak sú už objavené, nie?“ spýtala som sa. Trochu sa pohemlesil v kresle, kým odpovedal: „Nuž, áno. Objavené sú, ale viem o nich len ja.“
„A ja,“ dodala som.
„A ešte tí, ktorým budeš chcieť tú mapu ukázať,“ deduško hrdo vypol hruď. „Zatiaľ ich živá duša neobjavila – ale ja ich poznám lepšie ako vlastnú dlaň!“
Pozrela som sa na svoju dlaň. Nezdalo sa mi, že by som ju až tak dobre poznala. Potom som pozrela na deduškovu dlaň – mal na nej veľa čiar. Pripomínala mapu.
Môj deduško je pirát. Deduškovia – piráti nemusia mať dcéry – pirátky, ale celkom určite musia mať vnučky – pirátky. Inak by nemali komu vyrozprávať všetky dobrodružstvá, ktoré zažili. Náš deduško nakukol do všetkých kútov sveta, nakreslil mapy najtajomnejších ostrovov. Veľakrát len tak-tak unikol smrti. Ja som pirátka. Aj moje tri sestry. Som najstaršia. Moja druhá najmladšia sestra je naša kapitánka a je veru poriadne zákerná. Volá sa Pirátka S Nožmi Zapichnutými V Hlave. Aby to bolo kratšie, voláme ju Snoža.
Snoža má nožov vždy plnú hrsť. Má ich plno aj za opaskom, pod posteľou, dokonca ich používa ako záložky do deduškových máp. Každý večer si ich brúsi, kým sa naša loď kymáca z boka na bok a rozpráva sa s veľrybami. Iní piráti veľryby lovia a zabíjajú, ale my nie. Veď čo by sme si s nimi aj počali? Najedli by sme sa do prasknutia a ja by som praskla nerada. Oveľa výhodnejšie je naučiť sa s nimi zhovárať. To sa vám zíde, keď vás napríklad prepadnú iní piráti alebo ste na úteku, čo je skoro stále. Kto by nenaháňal loď, ktorá je až po krk naplnená pokladmi, ako tá naša?
Kapitánka sa niekedy bojí, že nás poklady potopia, ale práve preto sme veľké kamarátky s veľrybami – niekedy našu loď odvezú na veličizných chrbtoch. Ona si medzitým oddýchne a poklady ju potom až tak neťažia. No a keď tu a tam nejaká tá libra zlata vypadne, čo už! My ich máme dosť. Nech si to morské panny nechajú na náhrdelníky. Morské panny sú omnoho menej priateľské ako veľryby. A nie sú ani také krásne, ako by ste si mysleli. Majú síce dlhé vlasy, ale aj ostré nechty, špicaté zuby a nevedia sa usmievať.
Deduško je tiež pirát, ale už je na dôchodku. Alebo vo výslužbe, ako on vraví. Sedí v prístave na začiatku sveta a celé dni sa zhovára s morskými hadmi, svojimi priateľmi, ktorí na úsvite priplávajú celkom blízko k pobrežiu. Aj mňa s nimi zoznámil, svoju obľúbenú vnučku, ale predsa len som opatrná, keď sa s nimi zhováram. Syčia a plieskajú chvostmi. Jediným pohľadom vás dokážu prinútiť, aby ste šli za nimi do morských hlbín. Ale deduška majú radi. Kdekoľvek ho uvidia, skrútia sa do klbka a dovolia vlnám, aby hojdali ich zlatisté telá.
Okrem mňa, Kapitánky Snože a deduška piráta mám ešte dve sestry. Tiež sú pirátky. Keď je raz človek z pirátskej rodiny, nepomôže si. Pirátka Ostrá Harpúna pozerá cez ďalekohľad, či sa blízko nás neobjavia iné lode alebo pobrežie. Ja kreslím mapy neznámych ostrovov, starám sa o zajatcov a píšem lodný denník. Možno aj preto deduško odovzdal svoje mapy práve mne. Iný dôvod si neviem predstaviť, lebo spomedzi mojich sestier som asi najmenej odvážna, hoci navonok sa snažím vždy pôsobiť najstrašnejšie zo všetkých.
Moja najmladšia sestra je plavčíčka. Každá poriadna loď musí mať plavčíka alebo plavčíčku, inak by vôbec nemohla vyplávať z prístavu. Plavčíčka je síce taká maličká, že nevie ešte ani rozprávať po ľudsky, ale zato si pamätá, čo my sme už zabudli. Napríklad, ako to vyzerá v bruchu našej mamy. Alebo – aké to je – prvý raz sa nadýchnuť. Alebo o čom sa rozprávajú hviezdy s mesiacom a kam chodí spávať slnko. Má svoju tajnú reč. Nie je ľahké rozumieť jej, ale my to už vieme. Plavčíčka by síce mala aj drhnúť podlahy, roznášať jedlo a také veci, lenže tá naša ešte nevie ani len chodiť. A tak to robíme za ňu.
Ako sa Dvojzubec Dvozjubcom stal
(Alebo ako sme si vymýšľali pirátske mená)
Niekedy nie som pirátkou. Niekedy som ja len ja. Mám tri sestry a bývam na dedine. Okrem nich mám ešte psa Montecrista a dvoch kocúrov – Rafaela a Figliara. Montecristo nemá nič, len dve zdravé nohy a veľmi ostré zubiská. Teda – nohy má samozrejme štyri, ale je to už celkom šedivý starček a fungujú mu už len dve predné. Tie zadné len tak posúva za sebou. Ale o čo menej má nôh, o to hrozivejšie má zuby! To je náš pirátsky pes, nosí cez oko čiernu pásku a aj keď je pes, je tiež pravým morským vlkom. Chceli sme mu vymyslieť pirátske meno, tak sme ho nazvali Dvojzubec. Najprv sme sa dohodli, že ho budeme volať inak, ale nakoniec sa nám veci vymkli spod kontroly.
Stalo sa to takto: aby to nebolo len také ledajaké meno, usporiadali sme oslavu. Kapitánka zarobila vodu so soľou, aby bola taká slaná ako pravá morská voda. Ja som ukradla zo špajzy dve šťavnaté jaternice. Sestrám som povedala, že som podnikla nebezpečnú výpravu na vlastnú päsť a jaternice sú korisťou z nepriateľskej lode. Snoža mi samozrejme neverila, ale ona sa so mnou háda vždy, keď sa jej naskytne príležitosť.
Potom sa Ostrá Harpúna postavila na kormu, kormidlo prenechala Kapitánke a vraví: „Milý Montecristo! Odteraz už nebudeš „milým Montecristom”, pretože vstupuješ do družiny najobávanejších pirátok zo všetkých morí! Budeš sa volať…“
Zaváhala. V tom zhone zabudla, aké meno sme mu vymysleli. Ale pirátky si nikdy nepýtajú rady. Aj keď niečo nevedia, tvária sa tak hrozivo a rozhodne, ako keby to vedeli. Ostrá Harpúna teda tuho prižmúrila oči a modlila sa ku všetkým bleskohromom, ktoré v noci udierajú do morských vĺn, aby si spomenula. A bleskohromy pomohli, vonku sa práve spustil lejak, zablyslo sa a vypadla nám elektrina.
Ostrá Harpúna si len napravila hák, ktorý nosí namiesto ruky a vraví: „Budeš sa volať Dvojzubec!“ Na znak úcty mu hlavu pofŕkala slanou vodou a zavesila si na krk náhrdelník z jaterníc.
„Dvojnožeccccc,“ zasyčala som na ňu. „Alebo trebárs… Ostrozub…“ pokračovala som. „Dvojzubec vôbec neznie nebezpečne. Pes s dvoma zubmi predsa nemôže byť nebezpečný morský vlk.“
Zamávala mi pred očami hákom. „Ako si dovoľuješ opravovať jednu z najobávanejších pirátok? Za trest poumývaš dlážku na celom našom korábe!“
Čo sa povie, to platí. Teda vtedy, ak sa na tom zhodnú tri zo štyroch pirátok. Moje sestry boli len rady, že sa vyhnú upratovaniu, a tak súhlasili.
Tak Dvojzubec ostal Dvojzubcom a ja som umývala a umývala. Ale mama sa nestačila čudovať, ako dôkladne som vydrhla celý dom. To preto, že ten náš je zázračný. Niekedy sa len tak z ničoho nič zmení na obrovskú plachetnicu s pirátskou vlajkou. No a drhnúť podlahu na vlastnej plachetnici, to znie oveľa dobrodružnejšie, ako poumývať dlážky v obyčajnom dome.
Lenže mama o tom nevie. Babka tiež nevie nič určité, ale niekedy sa mi zdá, že toho veľa tuší. Aj o pirátskej lodi. Inak o tom vieme len my – pirátky. A Dvojzubec. A ešte deduško. Lebo on nás naučil, ako premeniť obyčajný dedinský dom na pirátsky koráb. Raz sme toto tajomstvo prezradili aj ockovi a ten si v mihu uviazal na hlavu pirátsku šatku a oko si prelepil čiernou páskou. Lenže ocko je doma len cez víkendy, takže je pirátom len niekedy.
A to je celá naša rodina.
Veronika Dianišková (1986) pracuje v Slovenskom rozhlase (a občas ešte všelikde inde). Napísala zbierky poézie Labyrint okolo rúk (2006), Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh (2014) a Správy z nedomovov (2017). Pirátske rozprávky, ktoré tento rok vyjdú vo vydavateľstve Modrý Peter, sú prvou autorkinou knižkou pre deti a zároveň jej prvou prózou.
