Na začiatku sa topím. Neviem plávať. Ale nekričím o pomoc. Sama postupne prichádzam príbehu na chuť. Občas sa pozabudnem, vetu musím prečítať znovu. Žasnem, otváram ústa, zatváram oči, kývam hlavou. Pri čítaní z mojich úst pomerne často vychádzajú suché a nerozvité vety ako ,,Neuveriteľné!“ alebo ,,To nie je možné!“. No pokračujem ďalej. A pokračovať chcem. Chcem sa totiž naučiť plávať.
Celodenný pokrm
Fascinuje ma, ako Witold Szabłowski premyslel koncept knihy a priblížil sa čitateľovi. Žiadne nudné kapitoly pomenované číslami idúcimi za sebou, nezmyselné rátanie je zbytočné. Szabłowski mi ponúka pestrú paletu jedál. Najviac mi však chutila Pečená koza na desiatu od Otonde Oderu. Otondeho dobrosrdečnosť, vďačnosť a skromnosť sa medzi riadkami nedala nepovšimnúť. Po tej skvele pripravenej koze mi zostal v žalúdku naozaj príjemný pocit, ktorý ti, bohužiaľ, neviem opísať, ale tiež ti ho prajem zažiť. Ochutnaj ju, je výborná!
Sme len ľudia
Som príjemne nasýtená špecialitami od týchto veľkých kuchárov variacich pre ešte väčších ľudí. Áno, väčších, ale horších. Je to ale pravda? Sú naozaj takí zlí? Veď ich nepoznám. Spoznávam ich však očami tých, ktorí pre nich pracovali, žili s nimi, varili im. Poznali ich? Hneď v prvom príbehu sa dozvedám, aký štedrý bol Saddám Husajn. Jeho kuchár Abú Alí spomína: ,,A raz za rok – to mi budeš závidieť – kupoval Saddám každému z nás nové auto. Každý rok iné – mal som aj mitsubishi, aj volvo, aj chevrolet celebrity.“
Idi Amin zvýšil Oderovi plat, lebo vedel oceniť jeho talent. Enver Hodža trpel cukrovkou a s ňou prichádzalo opatrné zaobchádzanie s jedlom. Fidel Castro mal dvoch kuchárov. Obaja spomínajú na Fidela ako na blízkeho priateľa. Moeun cítila k Pol Potovi čistú, krásnu lásku, bolo jej to vidieť z očí i slov. Usmievala sa a pocity, ktoré mala uložené hlboko v sebe, sa nehanbila predniesť spisovateľov.
Teraz už viem, že kniha nie je len o tom, čo jedli diktátori. Witold Szabłowski v tejto próze rozpráva nádhernú poéziu, ktorej myšlienku treba uchovať v sebe. Takú, čo zostane vo mne snáď naveky. Vidieť v ľuďoch dobro. Vidieť, ako naozaj rozmýšľajú a ako konajú. Vidieť ich srdce a nehodnotiť ho vďaka konaniu ich starých, zlých činov. Odpustiť, žiť ďalej a milovať.
Aha, už viem plávať!
Witold Szabłowski
Ako nakŕmiť diktátora
Preložil Karol Chmel
Absynt, 2020
Recenzia získala prvé miesto v kategórii recenzia v Čitateľskej cene vydavateľstva Absynt.
Volám sa Patrícia Najšelová, mám sedemnásť rokov. Navštevujem osemročné gymnázium v Martine. Som úplne obyčajné dievča. Neviem, kam chcem ísť na vysokú školu, neviem aké povolanie ma bude baviť naplno. No nepremýšľam nad tým, žijem totiž v prítomnosti. Len prítomnosť mi pomôže vydať sa na správnu cestu do budúcnosti.
Jedinú vec, ktorú na sebe považujem za skutočne vzácnu a unikátnu, sú moje myšlienkové pochody. A znamienko pri nose.
Už v detstve mi prišlo na um, že rozmýšľam o čosi viac ako ostatní. A že moje myšlienky majú v sebe veľa pocitov. A umenia. Túto vlastnosť si neopísateľne vážim a najmä ona mi pomáha písať také neobyčajné texty. Takisto som si na sebe všímala záujem o čítanie, a ako obdivujem autorov.
Zvláštnosť literatúry mi odkryla prvýkrát moja mamina, keď ma učila recitovať. Vždy som sa rýchlo učila a ľahko si naučené pamätala. Mama sa to teda rozhodla využiť. V recitovaní sa mi spočiatku nedarilo, no neskôr som prišla na to, že keď sa do rozprávania zahĺbim a precítim ho, divákovi prenesiem ten správny dojem.
Momentálne sa písaním zapájam do rôznych súťaží. Za môj najväčší úspech považujem prvé miesto na celoslovenskej súťaži ,,Hodžova esej“. Verím, že moje nadšenie pre literatúru a vášeň pre písanie a čítanie nikdy nevyprchá.
