Knihu Patchwork v bielej (2022) od Jany Bodnárovej možno označiť za minimalistický román, hoci v porovnaní s prózou Koža (2018), ktorá jej publikačne predchádza, sa zdá, že rovnako zvolený kompozičný postup – pre autorku príznačný – sa čiastočne oslabuje a do popredia sa dostávajú i jeho narušenia.
Uvedenú metódu Bodnárová koniec koncov vniesla do názvu, v ktorom odkazuje na techniku zošívania viacfarebných kusov látok nepravidelných tvarov. Kým ale v Koži sú jednotlivé fragmenty spojené do prirodzene súdržného celku, pre Patchwork v bielej už oná pevná zviazanosť nie je charakteristická a citeľnými sa stávajú ruptúry na švoch – použijúc krajčírsku terminológiu –, čiže na miestach, kde dochádza ku skĺbeniu jednotlivých dielov.
Ukážkou tohto kazu môže byť spôsob, akým Bodnárová vykresľuje hlavný subjekt Otíliu. Spočiatku sa javí, že témou autorky bude postavenie žien, ktoré sú narastajúcim vekom spoločensky marginalizované. Prostredníctvom retrospektívy osamelá dôchodkyňa „na okraji“ (s. 17) záujmu nanovo získava tvár – je voľnomyšlienkárskym dievčaťom, neskôr lekárkou, manželkou a matkou. Vymedzenie problematiky rodových rolí a ich prekračovania sa však utlmuje v prospech ďalších nadhodených námetov a motívov či iných postáv. Tie by nemuseli mať dezintegrujúci vplyv na výstavbu textu, keby bola zachovaná ich miera. Protagonistka sa tak z vlastného príbehu polôh feminity vytráca, až musí autorka v závere čitateľstvu priamočiaro pripomenúť, čo je jeho nosnou ideou: „patrí už k tým prehliadnuteľným, akoby neviditeľným“ (s. 108 – 109).
Jemná nerovnováha sa prakticky prejaví hneď na začiatočných stranách, keď Bodnárová umelo vkladá československému človeku šesťdesiatych rokov do úst slová, ktoré by zrejme mohli zaznieť najskôr po skúsenosti s normalizáciou, a zároveň nadbytočne vysvetľuje, čo je v scéne so skrývajúcim sa mužským párom na toalete inherentné: „akoby nám v tejto zemi ukradli existenciu“ (s. 24). Protiotázka znie: V ktorej krajine tej doby nebola homosexuálna menšina perzekvovaná?!
Koncepčne azda najmenej integrálnou súčasťou rozprávania sú práve dvojčatá Bianka a Bella, ktoré si Otília a jej vtedajší manžel Andrej osvojili. Príčinou toho je preexponované navrstvovanie subtílneho epického pôdorysu: nielenže sa úloha matky rozširuje o atribút nevlastná, deti boli navyše produktom znásilnenia a trpia fotofóbiou vyplývajúcou z ich albinizmu. Nadmernou digresívnosťou Bodnárová opätovne zatláča ústredný sociálny rozmer a uniká až do bizarných obrazov: „Vo vedľajšej izbe ležali na paplóne na dlážke dve strašne tučné dievčatá s roztiahnutými nohami. Iba tak, v bielizni. Nadvihli hlavy, pozerali na neho ružovými očami, ktoré sa však rokmi sfarbovali do modrasta a chichotali sa.“ (s. 83).
Aj keď skutočná existencia je naozaj mnohoraký „patchwork spomienok“ (s. 16), a Bodnárová vo svojej próze v podstate zrkadlí tento fakt, čo sa žánrovej formy týka, presýtila ju diapazónom podnetov, ktoré – žiaľ – neboli textom naplno absorbované a vhodne v ňom rozložené. Napriek tomu si autorkina poetika dokáže udržať zaujatie samostatne vďaka výtvarnej optike, o čom svedčí citát v odseku vyššie, pripomínajúci rubensovské modely obéznych tiel puttov a venuší.
Na jednej strane patchwork života: „zeleň zimozelu, záhony medovo sfarbených chryzantém, modrých astier, neskorých sirôtok, veterníc, z Číny dovezených prilbíc, kry hlohýň, šípok, konáre dávno odkvitnutých vistérií“ (s. 15). Na druhej patchwork smrti: „Dva tanieriky s nahryznutými tortami, ktoré zvýšili od osláv ich desiatych narodenín, vychladnutý čaj, záclony na oknách, hračky, nábytok, deky na posteliach, vietor, ktorý ešte pred chvíľou dul, hukot áut v diaľke, túlavá mačka, ktorá spávala pod schodmi verandy“ (s. 101). To je základný rámec, v ktorom osciluje Bodnárovej drobnokresba – v rozozvučaní jedinečných chvíľ, krátkych momentov radosti a smútku, formujúcich bytie každého. Otília sa na úplnom konci pýta: „Nie sme vínne mušky na povrchu zeme?“ (s. 114). A s pokojom prijíma vanitas: „Umyje všetky tie ľudské rárohy zo svojej starej kože“ (tamtiež).
Peter F. ‘Rius Jílek vyštudoval filológiu so zameraním na slovakistiku a politológiu so zameraním na medzinárodné vzťahy. Považuje sa za profesionálneho knihomoľa, hoci viac sa mu páčia francúzske spojenie rat de bibliothèque alebo nemecké slovo Leseratte. Akademicky sa v rámci literárnej vedy zaujíma o vzťah medzi literatúrou a politikou, mytifikáciu v tvorbe J. C. Hronského či konfigurácie kategórií rodu a sexuality v slovenskej literatúre. Venuje sa tiež literárnej kritike. V rámci aplikovanej lingvistiky sa zasa špecializuje na výučbu slovenčiny ako cudzieho jazyka. Pôsobil na viacerých vysokoškolských pracoviskách v Bratislave, v súčasnosti je zamestnancom Inštitútu západoslovanských jazykov a literatúr Filozofickej fakulty Univerzity v Záhrebe. Jeho časopisecky publikované literárne recenzie, ale aj spoločenské komentáre a iné príspevky sú dostupné na stránke www.jilek.cafe.
