Marka Staviarska (1985) je filmová producentka, knižná a hudobná vydavateľka, autorka kníh pre deti a aktuálne aj šéfredaktorka detského časopisu Šikovníček. Produkčne pripravila film Andyho žena, dobre známu komédiu Loli paradička ako aj viaceré krátkometrážne filmy. Filmovej produkcii sa venuje i jej prvá knižka napísaná pre deti Marínka Somarinka – Ako nakrútiš film, aj keď nie si dospelák (2014, aj pracovný zošit), inšpirovaná jej najstaršou dcérkou Marínkou. K nej postupne pribudli ďalší dvaja súrodenci a detská tvorba autorky sa rozrástla o ďalšie knihy – Eliška a jej kamaráti (tiež ako audiokniha, 2014), Príšeráci (2017), Akos Avoláš (2021) a leporelo Milka a Milko – Palacinky (2021). Podľa knihy Marínka Somarinka vznikla aplikácia pre tablety a telefóny, e-kniha Marina Submarina (2016) v angličtine a videoklip s pesničkou. Jej zatiaľ jedinou knihou pre teenagerov je Opováž sa toto prečítať! (2016). Spolu s manželom a deťmi žije, pracuje a tvorí na východnom Slovensku, v Jakubovanoch.
V podtitule Šikovníčka stojí, že ide o časopis pre všetky hravé a zvedavé deti. Má ambíciu zaujať rôzne generácie, napriek tomu, že sa hravosť a zvedavosť azda najväčšmi spája s predškolským a mladším školským vekom? Ako premýšľaš o jeho čitateľoch a čitateľkách?
Predškolský a mladší školský vek sú presne deti, ktoré by sme radi zaujali. Cvičia si rúčky, pozornosť, recitujú básničky, kreslia, maľujú, lúštia, strihajú, lepia, spoznávajú svet, učia sa hrou a milujú zábavu. To všetko by sme radi v Šikovníčku mali. A správne „namiešané“.
Premýšľam o čitateľoch a čitateľkách neustále. Mám tieto vekové skupiny našťastie doma, takže ich stále pozorujem, čo majú radi, čo nie, čo by sa ešte radi dozvedeli, na čom by sa zasmiali, čo by radi vytvorili. Zároveň beriem čitateľov a čitateľky ako rovnocenných partnerov – na besedách na školách či v knižniciach mi sami povedia, čo ich zaujíma, čo zas vôbec nie. A deti veru zaujíma všeličo! Chcú byť archeológmi, zubármi, pani učiteľkami, vedkyňami, kaderníčkami, zverolekármi, policajtkami. Sú inšpiratívne. Tiež musím premýšľať o „dospelákoch“, ktorí časopis s dieťaťom čítajú. Aby sa im spolu dobre pracovalo/zabávalo.
Vo vedení časopisu si „nováčik“. Ako sa to vlastne celé začalo?
Za všetko môže ilustrátorka Katka Ilkovičová (úsmev).Vedela, že bývalá šéfredaktorka Vierka Dobiášová odchádza do dôchodku, a že hľadajú náhradu. Odporučila ma. Dlho som o ponuke premýšľala, mala som a mám aj iné projekty, na ktorých pracujem, bála som sa, že nebudem stíhať. Potom však pár projektov nevyšlo. Povedala som si: prečo to aspoň neskúsiť? Milujem tvoriť pre deti, tvoriť s deťmi – a toto by mohla byť práca, ktorá by ma bavila. Vierka ma pri prvom čísle viedla a ešte pár čísel potom robila supervíziu. Ona je v tom macher. Detské časopisy a inú detskú tvorbu robila dlhé roky. Šikovníček vystavala tak, že je tam presne to, čo „deťuchy“ potrebujú. Nielen sa naučiť, ale aj sa zabaviť. Dnes už robím časopis bez jej supervízie, ale stále myslím na jej štruktúru, na jej odporúčania.
Čo v ňom čitatelia nájdu a v čom sa odlišuje od iných detských časopisov?
Je v ňom pestrá škála aktivít pre deti. Od tých základných ako sú bludiská, tajničky, hľadania rozdielov, omaľovánky, až po spoznávanie sveta, jeho fungovania cez rôzne drobné aktivity. Snažíme sa o veľa strihania a lepenia, kreslenia, maľovania, rozvíjania fantázie a tvorivosti. Sú v ňom i komixy, spoločenské hry, logopedické cvičenia, maľované čítanie, básničky. Radi by sme, aby deti čítali a čítali s porozumením. Zaujímavá je napríklad spolupráca s aplikáciou Readmio, kde sa po prečítaní textu pri niektorých slovách spustí zvuk či melódia. Ale aj rubrika Kuk do novej knižky, kde sa snažíme priniesť ukážky z krásnych nových kníh pre deti.
Predstavíš aj autorsko-redakčný tím?
Tím je úzky. Zatiaľ je to na fungovanie postačujúce. Ale mojou túžbou je vniesť viac „autorskosti“ hlavne do ilustrácií. Veľmi by som si priala, aby sme čím ďalej, tým viac mohli spolupracovať s rôznymi slovenskými autormi a autorkami – či už ilustrátormi alebo spisovateľmi. Grafické spracovanie má na starosti Ján Mikulčík, ktorý je aj ilustrátor a niektorých rubrík sa zhostí aj kresličsky. Logopédiu vymýšľa logopedička Lenka Kačmárová, básničky do Maľovaného čítania píše Gabika Dittelová, úlohy vymýšľam a texty píšem zväčša ja. Komix na predposledných stránkach ilustruje Nina Válka, Nezmyslovo a Maľované čítanie zas Zuzka Nemkyová a Readmio Larisa Kulik. Musím povedať, že s každým z nich sa mi pracuje výborne. Teším sa z toho, že sa to dnes dá aj takto „na diaľku“, aj z malej dediny na východnom Slovensku.
Ako vyzerá typický deň šéfredaktorky?
Ráno vstanem, urobím raňajky, desiaty, odvediem deti do školy a škôlky. No a potom… Potom nakŕmim psa, mačky, kury, kačky, morča a rybky. Cestou od kúr sa zastavím na políčku a oplejem zeleninu. Potom… sa vrátim do domu a upratujem. A potom… si konečne sadám k práci, hnevajúc sa, že som to zas prešvihla s časom. Pokarhám sa (úsmev). To je však riziko homeofficu. Moja „kancelária“ sa pohybuje po rôznych častiach domu. Podľa slnka alebo nálady. Niekedy aj von. To je zas výhoda homeofficu. Šikovníček vymýšľam nesmierne rada. Doslova sa pritom usmievam. Niekedy sa dokonca hlasno poteším z toho, čo som vymyslela. Hmm. Neznie to trochu šialene (smiech)?
Je to ale naozaj práca, na ktorú sa už v noci teším, že si k tomu ráno sadnem. Zatiaľ som takéto zažívala iba pri písaní knižiek. K šéfredaktorskej práci patrí aj rozosielanie mailov tímu a zadávanie úloh, tém, ale aj rôzne spolupráce, komunikácia s čitateľmi a malé jednania. Taká produkčná robota. Ako som však spomínala, mám aj iné projekty, napríklad píšem scenáre, pripravujem vydanie otcovej knihy, robím rôzne rozpočty, vyúčtovania, faktúry…, takže sa to všetko snažím vtesnať do času, kým nejdem po najmladšiu do škôlky a staršie decká neprídu zo školy. Potom som mamka. A potom pracujem ešte v noci. Moje deti sú „nespavci obyčajní“, takže to býva niekedy naozaj hlboko v noci.
Napísala si už pár knižiek pre deti (vrátane leporela a pracovného zošita). Bol aj to jeden z dôvodov prečo si sa pustila do tvorby detského časopisu? Je ti svet detí kreatívne bližší ako ten „dospelácky“ alebo sa to nedá celkom porovnať?
Dá sa (úsmev). Je mi bližší. Myslím tvorivo. Skúšala som aj „dospelácku“ tvorbu. Necítim sa v nej zatiaľ až tak pohodlne. Jedine v odľahčených témach. Neviem, čím to je. Možno skvelým detstvom, tvorivým, srandovným a dobrodružným s mojimi rodičmi, s knihami, kreslením, na túrach a výletoch a na babkinej záhrade s rastlinami a zvieratami. Alebo som proste „veľké dieťa“, príliš emocionálna… Nerada sa špáram v ťažkých témach. Vie ma to celú pohltiť. Ničiť. Ale keď nad tým premýšľam, je mi blízky aj všeobecne. Rada trávim s našimi deťmi čo najviac času, hrám sa s nimi, tvoríme, „výletujeme“ alebo len tak „lehárime“ a čítame si, tancujeme, varíme, pečieme, sadíme zeleninu a pozeráme filmy. Túto skúsenosť sa potom snažím preklápať do mojej tvorby pre deti.
Predpokladám, že Šikovníčka číta takmer celá tvoja rodina (úsmev). Vnímaš ako výhodu, že máš prístup k reakciám z prvej ruky? Zapájaš nejako, a ak áno, ako, do procesu prípravy nového čísla aj svoje deti?
Jasné! Veľmi intenzívne. Keď je časopis zostavený, testujem ho na svojich deťoch. Prechádzajú jednotlivé úlohy, čítam im komixy a básničky. Sú to kritici a dramaturgovia. Ale aj môj muž – maliar a výtvarník sa s konštruktívnou kritikou zapojí rád!
To znie ideálne! Šikovníček je v mnohých ohľadoch veľmi zábavný časopis (mojimi favoritmi sú rubrika Nezmyslovo a Dobrý deň, zvieratká!). Aký dôležitý je humor v detských časopisoch?
Minule mi jedno dieťa povedalo, že majú vtipnú pani učiteľku matematiky a ono sa vďaka tomu vie matematiku naučiť. Ja – nemilovník matematiky by som to potrebovala ako soľ (smiech)! Myslím si, že aj dospelí vedia prijať lepšie to, čo je podané s humorom. A deti sa predsa veľmi rady smejú. Cez zábavu a humor im môžeme podať aj zložitejšie témy alebo ich čosi naučiť. Som za humor! Samozrejme je dôležité určiť hranice humoru – nie v každej chvíli je humor na mieste. Balansovať na takýchto tenkých hraniciach vhodnosti a nevhodnosti je niekedy pri tvorbe časopisu ťažké.
Čítaniu aktuálne najviac nekonkuruje len televízia, ale aj elektronické hračky, mobily či sociálne siete. V čom vidíš zmysel fungovania detských časopisov v tlačenej forme, nielen v online priestore?
Vystrihovačku si na tablete nepostriháš. Ani si nevyčaruješ zafarbenými prstami veselé obrázky, keď pozeráš televíziu. Papier neovoniaš na obrazovke smartfónu a nezlepíš telefón do tvaru žabky. Knihám sa už predikovalo, že ich technológie úplne nahradia. Zatiaľ sa tak našťastie nestalo. Dúfam, že ani nestane. Časopis je trochu ako kniha. Plus to strihanie, kreslenie, maľovanie, lepenie. Deti potrebujú zmyslové vnemy, kreativitu. A my mamky tiež (úsmev). Časopisy ale určite krízu zažívajú, trápia sa, snažia o každú pozornosť medzi kvantom ostatných možností. Aj papier je drahší… Pevne dúfam, že tá potreba zmyslového vnemu a kreativity – strihania, kreslenia, maľovania lepenia, že nevymizne tak skoro, že tu bude navždy. A hovorím to ako filmárka, ktorá si vždy rada s deťmi pozrie film.
Spomenieš si na najlepšiu spätnú väzbu, ktorú si od čitateľov Šikovníčka dostala?
Teší ma, keď babky či mamky, ockovia, napíšu, že zvyknú prelúskať s deťmi časopis od prvej po poslednú stranu. O to radšej si potom sadám k príprave ďalšieho čísla. Teším sa veľmi, keď ocenia pestrosť a rôznorodosť úloh alebo keď mám dobrý pocit z nejakej rubriky, zdá sa mi, že by mohla decká zaujať a naozaj na ňu dostanem takúto spätnú väzbu.
Ako sa ti darí v tvojom spisovateľskom svete? Chodievaš na besedy? Pracuješ na novej knižke? Na záver prezraď, čo chystáš.
Na besedy chodievam. Knižky mám rozpísané. Nedávno som dostala aj štipendium od Fondu na podporu umenia na jednu z nich. Volá sa Láskavec ozrutný a veľmi rada by som láskavo vrátila Katke Ilkovičovej to odporučenie do Šikovníčka tak, že by som s ňou na nej rada spolupracovala. Vyzerá to tak, že sa nechá presvedčiť (úsmev).
Rada by som dokončila aj knižky, ktoré pripravujeme s mojim mužom Marekom. Chceme sa aj veľa venovať našim deťom a záhrade, takže nám potom na spoločnú tvorbu veľmi čas neostáva a robíme ju slimačím tempom, ale raz to príde!
Pripravujeme vydanie otcovej najnovšej knižky – Motýľovci. A ešte…. Pomaly sa snažíme pretaviť Marínku Somarinku – moju prvú knižku, do seriálovej podoby. Audiovizuálna tvorba ale vzniká komplikovanejšie ako knižka, takže som zvedavá, ako sa to vyvinie. Držte palce!
(S Markou Staviarskou sa zhovárala Katarína Hrabčáková.)
