Slovinsko & Slovensko na kultúrnej a filozofickej mape sveta
„Kierkegaardov rok 2023“ – tak znie názov podujatia, ktoré má aj svoj podnázov, dokonca dva: 9. medzinárodné filozofické sympózium Miklavža Ocepka a 11. medzinárodná filozofická konferencia a workshop Sørena Kierkegaarda. Ide o podujatie, ktoré vzišlo z medzinárodného projektu „Časopis v časopise“ (2002), keď sme – ako jeho zakladatelia a koordinátori – s filozofom a básnikom Primožom Reparom, prekladateľom Kierkegaardových prác z dánčiny do slovinčiny, na každoročnom medzinárodnom stretnutí vydavateľov a šéfredaktorov literárnych časopisov zistili, že filozofi a filozofky strednej a juhovýchodnej Európy sa navzájom nepoznajú… Vďaka našim dobre sa dopĺňajúcim kontaktom, zaiste i filozofickému vzdelaniu obidvoch, sme tak mohli spustiť nový rad podujatí a rozbehnúť filozofické sympózium Miklavža Ocepka (nazvané podľa slovinského predčasne zosnulého filozofa). Spočiatku v slovenčine a slovinčine (s obojstranným prekladom), neskôr, od r. 2013, v rokovacom jazyku angličtine – to keď sa stredoeurópsky kontext stretnutí rozšíril aj o ďalšie krajiny sveta. Slovenskú filozofiu na spomínaných viacdňových podujatiach organizovaných v krásnom prostredí slovinského Škocjanu do roku 2013 postupne re/prezentovali: Egon Gál, Dezider Kamhal, Miroslav Marcelli, Peter Michalovič, František Novosád, Peter Sýkora, ale aj teológ, kazateľ a spisovateľ Daniel Pastirčák a i.; z českých spomeňme Zdeňku Kalnickú, Vladimíra Schillera alebo Pavla Baršu. Iba raz sme sa výnimočne stretli v Prahe, konkrétne pri príležitosti veľtrhu Svět knihy; české filozofické myslenie tam vtedy v diskusii zastupovali Miroslav Petříček a Mirek Vodrážka.
Rok 2013 bol však prelomový aj z iného dôvodu. Dvojsté výročie narodenia významného dánskeho filozofa Sørena Kierkegaarda bolo impulzom na to, aby sa zo sympózia vykľula celosvetová filozofická konferencia; jej organizáciu potom od r. 2014 na seba prevzal Stredoeurópsky výskumný inštitút Søren Kierkegaard (CERI SK) v Ľubľane, ktorý vznikol hneď po jej prvom ročníku. Dnes možno povedať, že konferencia, sympózium a filozofické workshopy za tie roky spojili filozofov, ale aj spoločenskovedných odborníkov zo všetkých filozofujúcich svetadielov – okrem Afriky. Svoje zastúpenie tu mali a majú Kanada, USA, Čína, India, Mexiko (a pred rokmi aj Rusko), i keď ťažiskovou stále ostáva Západná Európa (zastúpenie mali/majú napr. Veľká Británia, Nemecko, Taliansko, Španielsko, Rakúsko, Švédsko, Dánsko, Island a i.), krajiny bývalej Juhoslávie či, v neposlednom rade, krajiny Vyšehradskej štvorky.
Tento dlhý úvod smeruje k dôležitému konštatovaniu: čas rýchlo beží, okolnosti sa menia, a tak v roku 2023 sme – popri organizácii filozofických prednášok a dišpút – v rámci Kierkegaardovho roku oslavovali aj 30. výročie založenia mimovládnej organizácie KUD Apokalipsa z Ľubľany (kde sa to všetko začalo) a 10. výročie založenia už spomínaného Stredoeurópskeho výskumného inštitútu Søren Kierkegaard (CERI SK) v Ľubľane, ktorý vznikol práve v prelomovom roku 2013, bezprostredne po prvej kierkegaardovskej konferencii. Odvtedy funguje ako iniciátor celého vyššie načrtnutého filozofického pohybu – bez ohľadu na večné problémy s jeho financovaním. Aj v tom sa, žiaľ, napĺňa to, čo termín apokalypsis v skutočnosti označuje: zjavovanie, odhaľovanie, odstieranie…
Cieľom celého rozvetveného projektu – pridružuje sa k nemu aj náročný vydavateľský program – je v prvom rade identifikovať a otvárať dôležité otázky, ktoré trápia dnešnú spoločnosť, ponúkať rôzne perspektívy pohľadu na ne, a tiež pripomínať svojich predchodcov – veľkých mysliteľov a mysliteľky. Tento rok bol takou osobnosťou francúzsky filozof, vedec a spisovateľ Blaise Pascal, považovaný za iniciátora kresťanského existencializmu; v júni 2023, teda v čase konania podujatia, od jeho narodenia uplynulo rovných 400 rokov. Hlavná téma na rok 2023 znela: Predĺžené apokalyptické 20. storočie sa končí; ako povzbudiť jednotlivca k bytostnému obratu k novej oikonomii vzťahov?
Celé tohtoročné podujatie sa uskutočnilo v troch relatívne samostatných častiach či fázach. V Tvorivom centre Krušče, vzdušnou čiarou síce neďaleko od Ľubľany, avšak v obkolesení vrchmi a nádhernou zeleňou, prebiehalo štvordňové sympózium (od 9. do 13. júna), na ktorom som mala možnosť prezentovať aj výstupy nášho vydavateľstva Fraktál, o.z., časopis FRAKTÁL či svoju autorskú tvorbu. Na trojdňovej konferencii v Ľubľane (od 14. do 16. júna) sa k nám pridali ďalší účastníci (napr. z Čiech, Poľska, Maďarska, Talianska…), ktorí vystúpili iba na tomto ústrednom filozofickom podujatí a nepokračovali s nami ani ďalej. Na konferencii som predniesla referát na tému Mapy a krajiny účinkovania v kultúre, s podnázvom: KUD Apokalipsa v Slovinsku – 30. výročie rozdávania seba samej (seba samého) darom. Pripravila som k nemu aj powerpointovú prezentáciu; účastníci v hľadisku tak mohli sledovať všetky vydavateľské výstupy KUD Apokalipsa počas tridsiatich rokov jeho existencie; ide o impozantný zoznam edícií, autorských mien a titulov – nechýbajú v ňom, pravdaže, ani početné preklady zo slovenčiny (ale aj češtiny). Podstata môjho príspevku však bola predsa len iná… Po prečítaní najnovších publikácií českého filozofa Miroslava Petříčka, najmä filozofickej monografie Co je nového ve filozofii?, sa mi videlo, že vyústenie (jeho) uvažovania, ale aj uvažovania súčasnej filozofie o tom, ako myslieť inakšie, potvrdzuje a zvýznamňuje to, o čo sa združenie Apokalipsa vo svojej činnosti vždy opieralo a čo intuitívne vo svojom programe aj realizuje. Stručne by som to vystihla sloganom: pravda je dobro je krása – ale viac o tom už priamo v mojom príspevku, ktorý prinesie aj časopis FRAKTÁL v niektorom zo svojich najbližších čísel. Okrem toho v časopise prinesieme viacero zaujímavých príspevkov z ľubľanskej konferencie od autorov zo Slovinska, Nemecka, Islandu či Mexika…
Mysleli sme si, že vrcholy nášho symposion – spoločnej hostiny – máme za sebou, ale mýlili sme sa. Dodnes rozmýšľam, kam nás zaviedla tretia časť programu (od 18. do 25. júna) – workshop na chorvátskom ostrove Unije, ktorý sa vyznačoval voľnejšou, ba až veľmi voľnou organizáciou. Našu skúsenosť odtiaľ nemôže zachytiť len nejaká „správa z podujatia“; vyžaduje si skôr beletrizovanú formu podania. Spoločne sme museli uvažovať o „existenciálnych praktikách“, balansovaní – individuálnom aj spoločenskom, o spoločných (aj záujmových) menovateľoch a meradlách či mierach, ktoré neexistujú, ale sa rodia z komunikácie – a veru, zamestnávalo nás to až-až, priam do úmoru…
Bola azda táto naša skúsenosť zoči voči neznámemu aj o „novej oikonomii vzťahov“ a „existenciálnom obrate“ v praxi? Čoraz väčšmi si myslím, že áno, najmä ak tento obrat rozumieme ako nástup osobnej zodpovednosti a subjektívnej (podľa Kierkegaarda dokonca vášnivej) angažovanosti v „skutkoch lásky“ namiesto zväzujúco normatívneho poznania či konania (no nejde tu o žiadnu slaboduchú doktrínu new age!). A stala sa tak aj nečakanou „skúškou naostro“, resp. akousi bytostnou previerkou, ktorou sme si museli všetci účastníci filozofickej školy či workshopu na ostrove Unije prejsť. Na ostrove dostatočne vzdialenom od civilizácie – ktorú síce kritizujeme ako neudržateľnú, no zároveň si v nej poľahky hovieme.
Zambratija, 9. 9. 2023 (krátené)
Účasť na podujatí podporil formou štipendia z verejných prostriedkov FPU: 
Stanislava Chrobáková Repar (1960) je slovenská a slovinská autorka s dvojitým občianstvom, prekladateľka a literárna vedkyňa, tiež editorka a vydavateľka. Vyštudovala filozofiu a estetiku na FF UK, doktorát z literárnej vedy získala na ÚSlL SAV, habilitovala sa na Univerzite v Novej Gorici (Slovinsko). Je autorka tridsiatky kníh poézie, prózy, esejí, kritík, štúdií a expertíz a približne toľkých knižných prekladov; prekladá najmä z a do slovinčiny. Píše tiež scenáre a kultúrnu publicistiku, spoluzaložila viacero literárnych inštitúcií a medzinárodných iniciatív, aktívne pôsobí v tzv. kultúrnej diplomacii. V slovenčine naposledy publikovala autobiografickú prózu Balans s podtitulom O bytí a nebytí v živej kultúre (2020) a výber z poézie Antigony Ifigénie, Heleny a iné užitočné deje (2022). Píše a vydáva aj v slovinčine – naposledy knihu esejí a interpretácií Iniciacije ali književnost onkraj vidnega (Iniciácie alebo neviditeľná literatúra) a básnickú zbierku Rauma blues (obe 2018). Ja laureátkou Ceny Mira, Ceny OSS, na EIGE ju r. 2014 zaradili medzi „Women and Men inspiring Europe“, nominovaná bola aj na Cenu M. Rožanca, Pretnarovu cenu a Cenu Bibliotéky. Od r. 2001 žila v Slovinsku, od januára 2016 vo Fínsku, v r. 2021 sa opäť usadila na Slovensku, kde vedie vydavateľstvo a časopis Fraktál a venuje sa prekladu i vlastnej tvorbe.
