V roku 2021 som sa v Budapešti zúčastnila literárneho tábora organizovaného maďarským združením Fiatal Írók Szövetsége (FISZ). Skupina, ktorej súčasťou som bola, mala zaujímavý trojdňový program – vytvoriť pár s maďarským básnikom alebo poetkou, pokúsiť sa preložiť si navzájom niekoľko básní a zároveň takýmto spôsobom bližšie spoznať naše jazyky. Utvorila som duo so skvelou maďarskou poetkou Zitou Izsó. Spoločná práca na prekladoch bola veľmi zaujímavá a podnetná. Nedávno som v počítači natrafila na tieto štyri Zitine básne v mojom preklade a odvážne (ako v podstate ne-prekladateľka z maďarčiny) som sa rozhodla, že je čas predstaviť takouto cestou Zitu ako autorku aj slovenskému čitateľstvu.
(Eva Tomkuliaková)
Ako papuľovce
Čo si pamätám najlepšie je sneh.
Opierali sme sa o rímsu,
pozorujúc nekonečnú bielu,
keď vojaci vyrazili dvere.
Takmer som nemala čas
vtiahnuť moju malú sestru do komory.
Ako sme sa skrývali,
bolel ma každý nádych
akoby ma prepichovali bajonetmi
Zľakla som sa, že tam, kde cítim bodanie,
sa mi otvorí telo až k medzerám medzi rebrami.
Potom sa to skončilo, všetko.
Našli nás, moja sestra začne kričať.
Zavriem oči,
a preto už nemôžem vidieť, čo sa s ňou deje.
Povedali nám, že v najťažších momentoch
máme počúvať Boha.
Ale možno nás, Bože, nebudeš počuť,
pretože nás nenosíš na dlani, ale v ústach
ako papuľovce svoje potomstvo.
Dotiahnu ma do záhrady,
roztiahnu mi nohy.
Pchajú mi sneh medzi pery,
nemôžu zniesť moje dlhé pišťanie.
A práve v tom momente sa mi vôbec nezdá,
že je moje,
mám pocit, že je to len ďalší hlodavec,
čo sa zasekol medzi tesnenie a strechu
a ktorý sa toľkokrát tresne o drevený obklad,
že sa mu musí rozbiť hlava, nech už zdochne.
Keď natisnú sneh do mojich úst, konečne mi dôjde,
že ten hlas vychádza z môjho vnútra.
Sneh sa roztápa v mojich ústach, príjemne a pomaly,
topí sa namrzene v mojom hrdle.
Chutí presne tak, ako keď sme
ja a moja sestra vyplazovali jazyky
počas sneženia,
aj napriek tomu, že od začiatku vojny
už nič nechutí rovnako
matkina polievka
babičkine pečené jablká
ani prababkine piškótové cesto
ale chuť snehu zostáva taká istá.
Mama povedala, že Boh nás nenosí
vo svojich ústach, ale na dlani.
Ležím na zemi, je studená,
Bože, myslím na teplo tvojej dlane.
Keď skončia, postavia sa
mlčky. Bez slova.
Hory si hryzú do neba
ako zuby niekoho, kto chce potlačiť výkrik.
–
Vnútorný solárny systém
ako chodíš z nemocnice do nemocnice
vytrysknú ti slzy, keď uvidíš dojča,
odporúčajú ti
poradiť sa s každým
a nechať radu, aby sa skryla
do pukliny tvojho srdca
a nakládla tam vajíčka maličkých lariev,
–
ktoré keď sa vyliahnu, budú bzučať okolo teba
ako čiastočky prachu vytvárajúceho prstenec Saturnu
–
až nakoniec uveríš,
že aj ty si planéta
vyznačujúca sa podmienkami nevyhnutnými pre život
a že doktori jedného dňa aj tebe pomôžu
stať sa obývateľnou.
–
Osobná biológia
Stalo sa to počas jedného z najstudenších dní tohto leta.
Doniesla som k druhákom akvárium,
že tam vložíme húsenicu a
budeme pozorovať proces jej prerodu.
Zrazu sa ozval malý chlapec z Aleppa:
vyzerá to presne tak,
ako keď raz mŕtvi pochovaní pod naším
trojposchodovým domom
budú vzkriesení.
–
Nevedela som, čo povedať,
ticho rýchlo hustlo
ako cement vyliaty do koryta rieky.
Aby som rozptýlila ich myšlienky, povedala som,
že by sme motýľovi, ktorí sa zanedlho vyliahne, mali dať meno.
Chlapec navrhol nádherné cudzokrajne znejúce meno.
Oveľa neskôr som sa dozvedela, že je to názov antidepresív,
ktoré ten chlapec užíval už niekoľko mesiacov.
–
Práve vtedy, keď sa mal motýľ už-už vyliahnuť, chlapec istý čas neprišiel do školy.
Možno si uvedomil, že to, čo povedal,
sa nikdy nestane
a on nechcel sklamať ostatných.
–
Trochu sme oslavovali,
pozorujúc motýľa ako si rozprestiera svoje pokrčené krídla
a nechali sme ho, nech odletí,
aj okno sme za ním privreli.
Deti to pozorovali s rozžiarenými očami.
Nepovedala som im, že vonku je ešte príliš zima
a že motýľ zakrátko zamrzne a zomrie.
–
Chcela som, aby ich viera v zmŕtvychvstanie
trvala o čosi dlhšie.
–
Oznam
Práve som bola v cukrárni,
keď mi zazvonil mobil.
Len na druhýkrát som to zobrala,
lebo som ešte musela vyložiť drobné na pult,
aby som ti mohla zobrať tvoj obľúbený zákusok.
Keď mi oznámili, čo sa stalo,
len na to som vedela myslieť,
že zákusok
ešte tri dni vydrží,
tieto tri dni sú moja jediná šanca,
tri dni ešte môže vyjsť najavo, že to bol omyl,
že si to nebol ty, alebo že smrť vôbec neexistuje,
a tí, na ktorých sme nasypali zem, sa otrasú, oprášia si šaty,
sadnú si k nášmu stolu,
povedia, ako dobre, že dorazili domov ešte pred búrkou,
lebo si nezobrali so sebou kabát,
a na svoju dlhú neprítomnosť nedajú žiadne vysvetlenie.
foto: Dirk Skiba
Zita Izsó sa narodila v roku 1986 v Budapešti. V súčasnosti žije striedavo v Prahe a Budapešti. Za svoju prvú zbierku poézie Morský obyvateľ (Tengerlakó) získala v roku 2012 Cenu Attilu Gérecza udeľovanú každoročne za najlepšiu debutovú zbierku poézie. Jej prvá rozhlasová hra, ktorú napísala spolu so svojou sestrou, vyhrala Maďarskú cenu za rozhlasové písanie. Zitine básne boli preložené do viac ako desiatich jazykov. V roku 2022 vydala svoju štvrtú zbierku poézie, ktorá má názov Oplotený les (Bekerített erdő) a ktorá bola vydaná aj v českom preklade vo vydavateľstve Větrné mlýny v roku 2023. Zita je súčasťou editorského tímu online Magazínu svetovej literatúry – 1749.hu
