Zita Izsó: Správa z tábora

V roku 2021 som sa v Budapešti zúčastnila literárneho tábora organizovaného maďarským združením Fiatal Írók Szövetsége (FISZ). Skupina, ktorej súčasťou som bola, mala zaujímavý trojdňový program – vytvoriť pár s maďarským básnikom alebo poetkou, pokúsiť sa preložiť si navzájom niekoľko básní a zároveň takýmto spôsobom bližšie spoznať naše jazyky. Utvorila som duo so skvelou maďarskou poetkou Zitou Izsó. Spoločná práca na prekladoch bola veľmi zaujímavá a podnetná. Nedávno som v počítači natrafila na tieto štyri Zitine básne v mojom preklade a odvážne (ako v podstate ne-prekladateľka z maďarčiny) som sa rozhodla, že je čas predstaviť takouto cestou Zitu ako autorku aj slovenskému čitateľstvu.

(Eva Tomkuliaková)

 

 

 

Ako papuľovce

Čo si pamätám najlepšie je sneh.

Opierali sme sa o rímsu,

pozorujúc nekonečnú bielu,

keď vojaci vyrazili dvere.

Takmer som nemala čas

vtiahnuť moju malú sestru do komory.

Ako sme sa skrývali,

bolel ma každý nádych

akoby ma prepichovali bajonetmi

Zľakla som sa, že tam, kde cítim bodanie,

sa mi otvorí telo až k medzerám medzi rebrami.

Potom sa to skončilo, všetko.

Našli nás, moja sestra začne kričať.

Zavriem oči,

a preto už nemôžem vidieť, čo sa s ňou deje.

Povedali nám, že v najťažších momentoch

máme počúvať Boha.

Ale možno nás, Bože, nebudeš počuť,

pretože nás nenosíš na dlani, ale v ústach

ako papuľovce svoje potomstvo.

Dotiahnu ma do záhrady,

roztiahnu mi nohy.

Pchajú mi sneh medzi pery,

nemôžu zniesť moje dlhé pišťanie.

A práve v tom momente sa mi vôbec nezdá,

že je moje,

mám pocit, že je to len ďalší hlodavec,

čo sa zasekol medzi tesnenie a strechu

a ktorý sa toľkokrát tresne o drevený obklad,

že sa mu musí rozbiť hlava, nech už zdochne.

Keď natisnú sneh do mojich úst, konečne mi dôjde,

že ten hlas vychádza z môjho vnútra.

Sneh sa roztápa v mojich ústach, príjemne a pomaly,

topí sa namrzene v mojom hrdle.

Chutí presne tak, ako keď sme

ja a moja sestra vyplazovali jazyky

počas sneženia,

aj napriek tomu, že od začiatku vojny

už nič nechutí rovnako

matkina polievka

babičkine pečené jablká

ani prababkine piškótové cesto

ale chuť snehu zostáva taká istá.

Mama povedala, že Boh nás nenosí

vo svojich ústach, ale na dlani.

Ležím na zemi, je studená,

Bože, myslím na teplo tvojej dlane.

Keď skončia, postavia sa

mlčky. Bez slova.

Hory si hryzú do neba

ako zuby niekoho, kto chce potlačiť výkrik.

–

Vnútorný solárny systém

ako chodíš z nemocnice do nemocnice

vytrysknú ti slzy, keď uvidíš dojča,

odporúčajú ti

poradiť sa s každým

a nechať radu, aby sa skryla

do pukliny tvojho srdca

a nakládla tam vajíčka maličkých lariev,

–

ktoré keď sa vyliahnu, budú bzučať okolo teba

ako čiastočky prachu vytvárajúceho prstenec Saturnu

–

až nakoniec uveríš,

že aj ty si planéta

vyznačujúca sa podmienkami nevyhnutnými pre život

a že doktori jedného dňa aj tebe pomôžu

stať sa obývateľnou.

–

Osobná biológia

Stalo sa to počas jedného z najstudenších dní tohto leta.

Doniesla som k druhákom akvárium,

že tam vložíme húsenicu a

budeme pozorovať proces jej prerodu.

Zrazu sa ozval malý chlapec z Aleppa:

vyzerá to presne tak,

ako keď raz mŕtvi pochovaní pod naším

trojposchodovým domom

budú vzkriesení.

–

Nevedela som, čo povedať,

ticho rýchlo hustlo

ako cement vyliaty do koryta rieky.

Aby som rozptýlila ich myšlienky, povedala som,

že by sme motýľovi, ktorí sa zanedlho vyliahne, mali dať meno.

Chlapec navrhol nádherné cudzokrajne znejúce meno.

Oveľa neskôr som sa dozvedela, že je to názov antidepresív,

ktoré ten chlapec užíval už niekoľko mesiacov.

–

Práve vtedy, keď sa mal motýľ už-už vyliahnuť, chlapec istý čas neprišiel do školy.

Možno si uvedomil, že to, čo povedal,

sa nikdy nestane

a on nechcel sklamať ostatných.

–

Trochu sme oslavovali,

pozorujúc motýľa ako si rozprestiera svoje pokrčené krídla

a nechali sme ho, nech odletí,

aj okno sme za ním privreli.

Deti to pozorovali s rozžiarenými očami.

Nepovedala som im, že vonku je ešte príliš zima

a že motýľ zakrátko zamrzne a zomrie.

–

Chcela som, aby ich viera v zmŕtvychvstanie

trvala o čosi dlhšie.

–

Oznam

Práve som bola v cukrárni,

keď mi zazvonil mobil.

Len na druhýkrát som to zobrala,

lebo som ešte musela vyložiť drobné na pult,

aby som ti mohla zobrať tvoj obľúbený zákusok.

Keď mi oznámili, čo sa stalo,

len na to som vedela myslieť,

že zákusok

ešte tri dni vydrží,

tieto tri dni sú moja jediná šanca,

tri dni ešte môže vyjsť najavo, že to bol omyl,

že si to nebol ty, alebo že smrť vôbec neexistuje,

a tí, na ktorých sme nasypali zem, sa otrasú, oprášia si šaty,

sadnú si k nášmu stolu,

povedia, ako dobre, že dorazili domov ešte pred búrkou,

lebo si nezobrali so sebou kabát,

a na svoju dlhú neprítomnosť nedajú žiadne vysvetlenie.