V posledných dekádach sa v profesionálnej historiografii konečne výraznejšie zvýšila intenzita diskusie o postavení žien v rámci fašistických režimov. Na tento trend, aj keď trochu s oneskorením, nadviazala aj slovenská historiografia. Postaveniu žien vo vojnovej slovenskej republike sa venujú dve prezentované knihy dvoch významných slovenských historičiek: Strážkyne rodinných kozubov? od Evy Škorvánkovej a Ľudácka prevýchova Maríny Zavackej.
Problematike žien v ideológii a politike slovenského štátu 1939-1945 sa venuje kniha Evy Škorvánkovej. Vysvetľuje ako zásadne sa zmenilo postavenie slovenských žien po vzniku Československej republiky. V prvom rade získali všeobecné volebné právo, ktoré im garantovala ústava. Aj keď to samozrejme ešte neznamená úplnú rovnoprávnosť a nehovorí to nič o skutočnej miere ženskej emancipácie, zisk volebného práva bol pre slovenské ženy jedným z najzásadnejších modernizačných prvkov, ktoré priniesla nová republika. Išli však ďalej, organizovali sa do spolkov a užívali si výdobytky modernej demokracie.
To všetko sa ale zmenilo s nástupom Slovenského štátu v marci 1939. Štát, v ktorom mali plnú moc, umožnil predstaviteľom HSĽS naplno realizovať všetky svoje ideologické a politické ciele. Formálne ústava ponechala ženám volebné právo, no vláda postupne realizovala opatrenia, ktoré ženy pripravili o možnosť študovať, pracovať a najmä slobodne sa rozhodovať o intímnych záležitostiach svojho života, ako bolo manželstvo, pôrod, či rozvod. Z pohľadu presadzovaného konzervatívneho a kresťanského ideálu ženy bola absolútne neakceptovateľná ženská emancipácia a feminizmus, ktoré boli odsúdené ako akési vybočenie alebo vykoľajenie z prirodzeného poriadku.
Nový ideál Slovenky dostal výlučnú podobu starostlivej a obetavej matky a dobrej gazdinky, ktorá sa stará o blaho svojej rodiny, pohodlie a spokojnosť svojho manžela. Ženy boli definované ako „Bohom ustanovené kráľovné rodinných krbov.“ Nová slovenská žena sa mala vyznačovať jednoduchosťou, nábožnosťou a pracovitosťou. Ideál predstavovala submisívna hrdinka, plne rešpektujúca svojho manžela, jemu podriadená. Bola stelesnením všetkých stereotypov o ženských cnostiach: milá, láskavá, usmievavá, tolerantná, tichá, neobťažujúca, ideálne neviditeľná. Podľa ideológa ľudáckeho režimu Štefana Polakoviča mali byť ženy pripravené obetovať sa pre národ a „plodiť na posvätnej pôde Slovenska“ nové generácie slobodných ľudí.
Kniha Maríny Zavackej sa venuje konkrétnemu prípadu. Mária Janšaková mala byť z pohľadu ľudáckeho režimu teoreticky ideálna žena. Nebola političkou, komunistkou, aktivistkou ani Židovkou. Naopak, bola národovkyňa, členka najstaršieho slovenského ženského spolu Živena, vzorná matka a manželka. Napriek tomu ju režim zatkol a uväznil v koncentračnom tábore v Ilave, vybudovanom na príklade nacistického koncentračného tábora Dachau. Údajne sa v kaviarni v spoločnosti svojich známych vyjadrila, že Nemci postrieľajú Bratislavčanov za to, že nechceli ísť do vojny proti Poľsku. To však celkom nedávalo zmysel (už len pre samotný fakt, že v tom čase bola Bratislava väčšinovo nemecké mesto) a ona sama to popierala.
Možným vysvetlením mohol byť jej manžel, Štefan Janšák. Rovnako ako jeho manželka, aj on bol vlastenec, za svoju národoveckú činnosť dokonca väznený ešte v uhorských väzniciach. Bol evidentne schopný, inteligentný a nadaný muž, akých novovzniknutý ľudácky režim potreboval. HSĽS totiž nedisponovala dostatkom schopných úradníkov, ktorí by mohli kompetentne riadiť štát. Janšák však bol demokrat, mal kontakty na Francúzsko a medzi jeho priateľov patril aj budúci povstalecký generál Rudolf Viest. HSĽS však musela siahnuť aj po ľuďoch, ktorých nepovažovala za práve „spoľahlivých“. Ľudáci teda pravdepodobne prišli s „elegantným“ riešením: zatkli jeho manželku. Zastrašovaním si tak vynútili jeho službu.
V oboch prípadoch ide o mimoriadne cenné a v istom zmysle priekopnícke práce. Ide síce o odborné monografie, no vzhľadom k ľahkosti a zrozumiteľnosti, akou sú napísané, si ich čítanie užije aj laický čitateľ. V spojitosti s množstvom mýtických predstáv o tom, ako sa „dobre žilo za slovakštátu“, ktoré sa dnes objavujú vo verejnom diskurze, ide zároveň o veľmi dôležité publikácie.
Jakub Drábik sa narodil v Košiciach. Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami z dejín juhovýchodnej Ázie v 20. storočí. Absolvoval niekoľko študijných a výskumných pobytov, v akademickom roku 2012/2013 pôsobil na Oxford Brookes University pod vedením prof. Rogera Griffina, v akademickom roku 2017/2018 zas na Central European University v Budapešti pod vedením prof. Constantina Iordachiho. Momentálne pracuje na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019) a množstva odborných a vedeckopopulárnych štúdií a článkov. Je členom International Association for Comparative Fascist Studies.
