Jakub Drábik: Ako sa mali slovenské ženy počas druhej svetovej vojny

V posledných dekádach sa v profesionálnej historiografii konečne výraznejšie zvýšila intenzita diskusie o postavení žien v rámci fašistických režimov. Na tento trend, aj keď trochu s oneskorením, nadviazala aj slovenská historiografia. Postaveniu žien vo vojnovej slovenskej republike sa venujú dve prezentované knihy dvoch významných slovenských historičiek: Strážkyne rodinných kozubov? od Evy Škorvánkovej a Ľudácka prevýchova Maríny Zavackej.

Problematike žien v ideológii a politike slovenského štátu 1939-1945 sa venuje kniha Evy Škorvánkovej. Vysvetľuje ako zásadne sa zmenilo postavenie slovenských žien po vzniku Československej republiky. V prvom rade získali všeobecné volebné právo, ktoré im garantovala ústava. Aj keď to samozrejme ešte neznamená úplnú rovnoprávnosť a nehovorí to nič o skutočnej miere ženskej emancipácie, zisk volebného práva bol pre slovenské ženy jedným z najzásadnejších modernizačných prvkov, ktoré priniesla nová republika. Išli však ďalej, organizovali sa do spolkov a užívali si výdobytky modernej demokracie.

To všetko sa ale zmenilo s nástupom Slovenského štátu v marci 1939. Štát, v ktorom mali plnú moc, umožnil predstaviteľom HSĽS naplno realizovať všetky svoje ideologické a politické ciele. Formálne ústava ponechala ženám volebné právo, no vláda postupne realizovala opatrenia, ktoré ženy pripravili o možnosť študovať, pracovať a najmä slobodne sa rozhodovať o intímnych záležitostiach svojho života, ako bolo manželstvo, pôrod, či rozvod. Z pohľadu presadzovaného konzervatívneho a kresťanského ideálu ženy bola absolútne neakceptovateľná ženská emancipácia a feminizmus, ktoré boli odsúdené ako akési vybočenie alebo vykoľajenie z prirodzeného poriadku.

Nový ideál Slovenky dostal výlučnú podobu starostlivej a obetavej matky a dobrej gazdinky, ktorá sa stará o blaho svojej rodiny, pohodlie a spokojnosť svojho manžela. Ženy boli definované ako „Bohom ustanovené kráľovné rodinných krbov.“ Nová slovenská žena sa mala vyznačovať jednoduchosťou, nábožnosťou a pracovitosťou. Ideál predstavovala submisívna hrdinka, plne rešpektujúca svojho manžela, jemu podriadená. Bola stelesnením všetkých stereotypov o ženských cnostiach: milá, láskavá, usmievavá, tolerantná, tichá, neobťažujúca, ideálne neviditeľná. Podľa ideológa ľudáckeho režimu Štefana Polakoviča mali byť ženy pripravené obetovať sa pre národ a „plodiť na posvätnej pôde Slovenska“ nové generácie slobodných ľudí.

Kniha Maríny Zavackej sa venuje konkrétnemu prípadu. Mária Janšaková mala byť z pohľadu ľudáckeho režimu teoreticky ideálna žena. Nebola političkou, komunistkou, aktivistkou ani Židovkou. Naopak, bola národovkyňa, členka najstaršieho slovenského ženského spolu Živena, vzorná matka a manželka. Napriek tomu ju režim zatkol a uväznil v koncentračnom tábore v Ilave, vybudovanom na príklade nacistického koncentračného tábora Dachau. Údajne sa v kaviarni v spoločnosti svojich známych vyjadrila, že Nemci postrieľajú Bratislavčanov za to, že nechceli ísť do vojny proti Poľsku. To však celkom nedávalo zmysel (už len pre samotný fakt, že v tom čase bola Bratislava väčšinovo nemecké mesto) a ona sama to popierala.

Možným vysvetlením mohol byť jej manžel, Štefan Janšák. Rovnako ako jeho manželka, aj on bol vlastenec, za svoju národoveckú činnosť dokonca väznený ešte v uhorských väzniciach. Bol evidentne schopný, inteligentný a nadaný muž, akých novovzniknutý ľudácky režim potreboval. HSĽS totiž nedisponovala dostatkom schopných úradníkov, ktorí by mohli kompetentne riadiť štát. Janšák však bol demokrat, mal kontakty na Francúzsko a medzi jeho priateľov patril aj budúci povstalecký generál Rudolf Viest. HSĽS však musela siahnuť aj po ľuďoch, ktorých nepovažovala za práve „spoľahlivých“. Ľudáci teda pravdepodobne prišli s „elegantným“ riešením: zatkli jeho manželku. Zastrašovaním si tak vynútili jeho službu.

V oboch prípadoch ide o mimoriadne cenné a v istom zmysle priekopnícke práce. Ide síce o odborné monografie, no vzhľadom k ľahkosti a zrozumiteľnosti, akou sú napísané, si ich čítanie užije aj laický čitateľ. V spojitosti s množstvom mýtických predstáv o tom, ako sa „dobre žilo za slovakštátu“, ktoré sa dnes objavujú vo verejnom diskurze, ide zároveň o veľmi dôležité publikácie.