(úryvok z knihy) Mať najväčšiu nohu v triede, geniálneho malého brata, v triede dve namyslené nepriateľky a jednu super kamošku, to sa môže pritrafiť iba Laure. Nemá žiadnu veľkú rodinu ako ostatní spolužiaci, ktorým široké príbuzenstvo lajkuje každý školský rok tekvice v školskej súťaži. Má iba chápavých rodičov a brata Tomáša, ktorého zaujímajú aljašské žaby a vymýšľa si vlastné písmená
Našla som pri upratovaní svoj starý pamätník. „Veronke venuje mama, Vianoce 1977". Podobný vtedy dostala aj moja sestra, aj moja najlepšia kamarátka Gabika, aj Marika a Elena zo Sídliska. Predávali ich v modranskom papiernictve. Také s textilným prebalom, na ňom bola nalepená pohľadnica s konvalinkami. Sestra mala iné kvety. Ani moje spolužiačky nemali na pamätníku konvalinky. Na titulnú
Čítam aj pri jedení, hlavu mám v polievke, slíž sa mi zachytí do vlasov, keď prevraciam stranu. Rád čítam básne, ale nikdy som žiadnu nenapísal. Aj do torty so šťavnatou polevou sa viem ponoriť, len ak mám pri tom otvorenú zbierku od Haugovej alebo Mokoša. Práca v knižnici ma bavila, pokiaľ tam nezačali chodiť ľudia. To
Mery sa trochu zdráhala zdvihnúť Narween, najprv poslala pár správ na viber, ale Narween sa nechytala, v tom čase niektorí ľudia stále preferovali telefonické hovory, a Mery by to nevadilo, ale odkedy bola v LA, naháňala prácu, a táto baba od filmu pre ňu síce mohla byť kľúčová, no zároveň bola utáraná, strašne rada ohovárala, rozprávala Mery historky
PROTECT ME FROM WHAT I WANT (Jenny Holzer, LED nápisy v New York City, 1985) DON’T PROTECT ME FROM WHAT I WANT (Dora Kendera, kresba, 2010) Silvia mi doliala chardonnay a opýtala sa ma „A čo proti tej Mery vlastne máš?“ Hneď som povedal, že vôbec nič, len nie som zvyknutý ubytovávať sociálne prípady, alebo niečo podobné. Na to
Domov Predstavoval som si domov ako dom s veľkou záhradou a namiesto toho som sa ocitol v byte. V jednej izbe bývala Bianka a v druhej, v ktorej som uvidel počítač, Marek. Snažil som sa dostať k nemu bližšie, ale Bianka sa so mnou chcela hrať. Tak som sa musel tváriť, že som veselá mačka, akú chcela. Rozpútala sa vášnivá debata, ako
(z knihy Ľútostivosť) Ulica ľahtikársky pokladala kadekoho za blázna. Neboli to blázni nebezpeční, ale, ako sa im od dávna hovorilo, tichí. A možno ani naozajstnými bláznami neboli. Patril k nim napríklad Lib. Býval na konci ulice a mal trocha zvláštny výzor. V čase nespavosti vychádzal na strechu a pozoroval voľným okom i akýmsi predpotopným, od Chynoranského kúpeným domácim ďalekohľadom život,
(Z pripravovaného rukopisu Naja, naja a ja) Šiestak Maťo žije v dedine, ktorá je maličká a veterná. Rád pozoruje lode plávajúce cez gabčíkovskú plavebnú komoru a tajne obdivuje svoju novú spolužiačku, ktorá k nim prišla do triedy z veľkého sveta – rovno z Prahy. Svet, v ktorom Maťo dospieva, je poznačený dvoma rokmi covidu
(próza z knihy Šesť cudzincov) Jedno oko mám tmavohnedé, v zrkadle ho vidím napravo, teda je ľavé, respektíve úplne nepravé. Nerozoznáva farby ani obrysy, je slepé ako novonarodené mača. Nie som si ale úplne istý, či predsa len niečo nevidí, občas, keď druhé oko privriem, v hlave sa mi premietne šmuha, akoby okolo mňa
Ráno sa hladina správala ako práve zobudená mačka. Vlnila sa jemne, pomaly. Skôr než do nej vošla, Silvia vodu pozorovala a každý deň rozmýšľala, či je to len očný klam. Hladká a poslušná, leskla sa, akoby sa niekde v diaľke práve doumývala a teraz si dôkladne láskala tmavomodrú srsť. Nad ňou pruh ešte stále červenkastého svetla, ktoré