Mery sa trochu zdráhala zdvihnúť Narween, najprv poslala pár správ na viber, ale Narween sa nechytala, v tom čase niektorí ľudia stále preferovali telefonické hovory, a Mery by to nevadilo, ale odkedy bola v LA, naháňala prácu, a táto baba od filmu pre ňu síce mohla byť kľúčová, no zároveň bola utáraná, strašne rada ohovárala, rozprávala Mery historky zo svojich produkcií a popritom ohovárala kamarátky, s ktorými ju zoznámila, aj také, o ktorých Mery len počula z jej rozprávania. Nakoniec telefón zdvihla, no keď hovor presiahol 10 minút, začala byť veľmi nervózna – vedela, že nemá dosť predplateného kreditu.
Don sedel v kuchyni a zjavne počúval celú jej konverzáciu, občas sa dokonca na jej reakcii pousmial. Keď pristala na to, že vlastne telefonujú ako tím a začala mu naznačovať, že jej o chvíľu vyprší kredit, podal jej zapáleného jointa a potom ukázal na odpojenú pevnú linku za sebou a kašľavo sa zachechtal. Jeho smiech obsahoval dym z trávy a večne horiacich cigariet, bolo v ňom počuť lacnú mexickú kávu, ktorú celé dni popíjal, aj nedostatok zubnej hygieny. Jeho chrup bol obalený celistvou vrstvou zubného kameňa a ústna dutina tvorila fonémy akoby tiež potiahnuté usadeninou – Mery si predstavovala čierny dechtový kalk –, zvuky vychádzajúce z jeho úst boli mäkké, tlmené, chlpaté. Tváril sa ako domáci, ale nie preto, že by mu byt patril, ale preto, že tu bol ako prenajímateľ prvý a keď prestal pracovať, uvedomil si, že mu relatívne veľký byt ponúka príležitosť ľahkého zárobku a bez vedomia majiteľa začal prenajímať zadnú izbu. Don, ktorý ako spolubývajúce preferovala dievčatá do tridsiatky, bol skrachovaný fashion fotograf pôvodne z Liverpoolu. Každý deň vytiahol nejakú starú fotku, niektoré dokonca z talianskej Vogue, a ukazoval ich Mery. Občas, keď vyšla zo sprchy s turbanom na hlave a pripaľovala si cigaretu, ju odfotil na svoj iphone. Inak len celé dni sedel za stolom v ulepenej kuchyni alebo za stolom vo svojej izbe vedľa kuchyne, zásadne s dverami dokorán, implikujúc dominantnú pozíciu v byte. V kuchyni jedol a fajčil, v izbe spal a na počítačovom prehliadači surfoval po módnych a lajfstajlových stránkach. Bol pomerne dobre informovaný o dianí na nezávislej umeleckej scéne, keďže mnohé z jeho bývalých spolubývajúcich boli ašpirujúce umelkyne, o herečkách ani nehovoriac. Hovoril im „tvorkyne“ a napriek tomu, že výraz nebol myslený zle ani ironicky – alebo nie celkom ironicky – Mery iritoval. Hnevalo ju, že sa dostala do škatuľky večne hľadajúcich nymfičiek, ktoré namiesto aby sa sústredili na svoju kariéru, zdvorilo vysedávali s Donom v kuchyni a hanbili sa odmietnuť jeho marihuanu. Okrem dechtu smrdel aj depresiou, no Mery a dievčatá pred ňou mu boli istý čas výmenou za pomerne lacnú izbu ochotné tolerovať aj sklon obsadzovať spoločný priestor a nárokovať si spoločnosť. Sme kamaráti, nie? hovoril a volal Mery na vernisáže, divadelné predstavenia a nezávislé filmové produkcie jej predchodkýň. Až keď jej kurátorka Alicia na performancii s názvom „Water Birth in an Abandoned Warehouse“, pri ktorej umelkyňa v prázdnom sklade za ich prítomnosti rodila do detského bazénika s vodou povedala, aby u Dona nestrácala príliš veľa času, pretože je „totálny cockblocker“ a spolubývajúcim nepovoľuje mužské návštevy, čo ale samozrejme povie až keď sa baba prvý krát snaží doniesť si domov rande, sa Mery trochu oslobodila od ľútosti a tým pádom oddanosti, ktorú k starnúcemu, plešivejúcemu Donovi cítila.
Narween na druhom konci linky stále niečo vykladala a Mery pochopila, že si telefonovaním kráti čakanie na inú kamarátku. Telefónny kredit Mery sa nebezpečne stenčoval a jej zúfalý pohľad sa opäť stretol s Donovým. Jeho oči teraz okrem permanentného zúfalstva vyjadrovali aj pobavenie a očakávanie. Prstami klepkal po letáku s menučkom čínskej reštaurácie, kam chceli o pár hodín vyraziť na štedrovečernú večeru. Dvaja osamelci: tvorkyňa a … tvorček. Predstava antivianoc sa Mery v teórii a najmä z časového odstupu nesmierne páčila. Snívala o tom, že tým vyjadrí svoj odmietavý postoj ku všetkým nevydareným rodinným sviatkom, malo to byť niečo ako protijed na roky pretvárky a bezbrehého pitia končiaceho hádkami, aj na sklamanie z darčekov, skladajúcich sa z kancelárskych pomôcok, ktoré mama fasovala v práci. Podala Donovi späť jeho jointa a keď ju chytil za ruku a druhou stále spýtavo klepkal po jedálnom lístku s logom Chef Chao‘s, bezmyšlienkovite ďobla medzi akési lo mein a chop suey, trochu sa od spolubývajúceho pootočila a štebotavo sa Narween opýtala, kde sa práve nachádza. Periférne registrovala, že Don jej výber odobril zdvihnutým palcom a prstami začal ponúkať čas večere. 7? 8? Mery pozrela na hodinky na rúre: 6.30. V skutočnosti to znamenalo 4:30. Pod zámienkou kafeínového absťáku oznámila Narween, že sa k nej o chvíľu pridá.
Do kaviarne, ktorá zariadením pripomínala honosnejší Starbucks, no napriek tomu bola z nejakého údajne gurmánskeho dôvodu, ktorý Mery unikal, považovaná za miesto, kde sa zbiehala nezávislá filmová smotánka aj unudení pracháči tráviaci čas hľadaním reštaurácií a miest, ktoré sú tento týždeň „in“ (pretože sa tam zbiehali mladí hipsteri), dorazila asi za pol hodinu. Narween a jej kamarátka boli oblečené v drahých legínach a cez operadlá stoličiek mali prevesené zrolované karimatky. Namiesto kávy pili matcha latté, ktoré teraz začali Mery prekotne odporúčať. Mery odolala pokušeniu objednať si dvojité espresso, o ktorom vedela, že by ju lákalo von na cigaretu, a hneď ako vystála rad pri pulte ozdobenom umelou čečinou, pripojila sa k nim so zeleno-bielym napeneným nápojom. Lana, kamarátka Narween, sa ukázala byť inštruktorkou pilatesu a jógy, a ódu na zdravý nápoj čoskoro vystriedala óda na jej učebné metódy. Kam chodíš na jógu ty, opýtala sa Lana a Mery priznala, že teraz práve nikam. Chcela povedať len „nikam“, keďže by to bolo pravdivejšie, ale pud sebazáchovy už zrejme pracoval naplno. V mysli videla Donovu smutnú holú hlavu levitujúcu v oblaku dymu v nevyčistiteľnej kuchyni a ten výjav symbolizujúci stagnáciu ju donútil povedať aj to, že vlastne hľadá nové ubytovanie, a že jej tak trochu dochádzajú peniaze, ktoré si doniesla zo Slovenska. Ak by o niečom vedeli…
Nepotrebuje Narween pri točení seriálu nejakú pomocnú silu? Čokoľvek…
Sorry, darling, bez pracovných víz ťa nemôžem zamestnať, už by som to dávno urobila, veď vieš… Ale Lana teraz pripravuje kurz pre učiteľov jógy, ten keď si spravíš, môžeš dávať súkromné hodiny u ľudí doma, na to nepotrebuješ papiere, sú to peniaze na ruku.
Lana prikyvovala so zanietením, ktoré v sebe dokáže nájsť len Američanka žijúca v slnečnom Los Angeles, živiaca sa ako inštruktorka jogy a denne pijúca matchu.
Ale ja z jógy poznám len mačací chrbát, chcela povedať Mery, ale Donova lesklá hlava, tento raz visiaca v priestore lacnej čínskej reštaurácie ako paródia na vianočnú hviezdu, ju donútila prehodnotiť svoju úprimnosť. Vďačne sa nechala strhnúť nadšením mladých žien sediacich oproti nej a opýtala sa na cenu kurzu.
Text je úryvok z pripravovanej knihy „Deň noc voda“. Napísanie románu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.
Foto: Marika Majorová
Mária Modrovich je autorkou štyroch prozaických kníh, Lu & Mira, Tichý režim, Flešbek a Rozhovor s členkou kultu. Flešbek sa ocitol vo finálovej päťke ocenenia Anasoft litera 2018.
