Bolo by fajn napísať Fukuyamovi, nech napíše pokračovanie Konca dejín a Konca človeka. To, že sú fundamentálne princípy a inštitúcie aj s historickými otázkami zabudnuté, to je nám z roka na rok viac jasné aj bez neho. Komu sa chce vŕtať vo filozofii hlbšie, nech sa páči, mňa zaujíma koniec koncov. Pre človeka, čo sa vydal na strastiplnú cestu literatúry (zmieriac sa s absenciou pozornosti a finančných prostriedkov), vyzerá koniec ako kniha, ktorú už nikto nemôže prečítať. Stratil pojem písmeno, nič za ním nevidí a ak ho aj dešifruje, nevie, čo si má za pochodom slov predstaviť. Ľudstvo sa dostáva mimo znak a postupne degeneruje na Celestínske proroctvo. Budeme sa iba vnímať a mať sa radi, ako mačiatka si vynútime pohladenie a odnos exkrementu. Budeme prechodníkom k novozvieraťu a všetko precítime aj bez mozgu. Chvalabohu, aspoň nikto nebude čítať stohy nezmyselných komentárov od kolotočiarskeho glosátora ako som ja, aspoň to, čo po mne ostane nahrnú ľudia cítiaci zimu na kopu a ohrejú sa nad vatrou zvrchovaného človeka. Ale zatiaľ mám čas, ešte sa stále môžeme všetci snažiť o oslovenie davu. Zatiaľ je každý nastávajúci Silvester blížiacim sa koncom nie dejín, nie ľudstva, iba človeka, takého akým je aj pán Fukuyama. A vlastne o toto v jeho diele nejde…
Tomáš Repčiak žije v Spišskej Novej Vsi, pracuje ako referent PR mesta Spišská Nová Ves. Venuje sa poézii, próze, publicistike, tvorbe pre rozhlas i tvorbe piesňových textov.
