Román W. G. Sebalda Austerlitz je, nebojím sa povedať, geniálny. Nádherný príbeh o osobnej i kolektívnej pamäti, o prenose neprenosných skúseností, o hľadaní vlastných stratených koreňov, o hrozných zločinoch spáchaných počas druhej svetovej vojny na nevinných ľudských bytostiach, o dôležitosti nezabúdania. Príbeh starnúceho profesora, ktorý v pokročilom veku zistí, že prežil cudzí (či požičaný?) život, a že jeho skutoční biologickí rodičia zahynuli v nacistických táboroch ešte keď bol dieťa a nič o nich netušil, vás chytí za srdce. Ale nielen to. Táto hlboká kniha si uzurpuje celý mozog, celú bytosť, jej čítanie, to je aj nesmierne intenzívne prežívanie. Sebaldov Austerlitz, to je literatúra v tej najčistejšej podobe.
Taliansky spisovateľ Paolo Cognetti napísal dve nádherné knihy. Prvá sa volá Divoký kluk a je akousi denníkovou novelou. Spracoval v nej zážitky zo svojho polročného osamelého pobytu na horskej chate vysoko v Alpách, kam utiekol pred prachom a ruchom a šumom mestskej civilizácie. V roku 2016, tri roky po tomto horskom denníku, spracoval Cognetti podobnú tému aj vo forme románu s názvom Osem hôr. Mnohé reálne postavy a udalosti mu poslúžili ako predobrazy tohto nádherného príbehu o priateľstve medzi dvomi chlapcami, o dospievaní, o vzťahu otca a syna, vzájomnom odcudzení, odmietnutí otcovskej morálky i o neskoršom vedomom putovaní v jeho stopách. Je to kniha o dospelosti i o nesmrteľnosti detstva. Už teraz sa teším na ďalšiu Cognettiho horskú knihu, ktorá vyjde začiatkom decembra. Bude sa volať Niekedy netreba zdolať vrchol.
A zostaňme ešte na chvíľu v objatí hôr – tentoraz s českým esejistom a kunsthistorikom Josefom Kroutvorom, ktorému v roku 2019 vyšla fantastická kniha Lesní eseje. Spolu s autorom vyrazíme na potulky mimo turistických chodníčkov a okrem čarovných Novohradských hôr objavíme aj kultúrny rozmer krajiny, teda prítomnosť tvorivých ľudí a ich vzájomný vplyv na osi krajina-tvorca. Ticho lesa lieči. To však neznamená, že les nedokáže prehovoriť. Napríklad aj o hriechoch minulosti. Chodník, ktorým po roku 1948 dupali húfy pohraničníkov strážiacich Železnú oponu dodnes nezarástol trávou a zostáva ako jazva po príliš hlbokej rane na očiach všetkých návštevníkov. A nie je to len ten chodník. Sú to aj ľudia, ktorí museli z tohto kraja odísť. Pre Kroutvora však les a príroda nie sú len metaforou, ale aj modelom sveta, pomocou ktorého projektuje do slov jeho najhlbšie fungovanie.
Foto: Michal Németh
Ján Púček (1987) vyštudoval dramaturgiu a scenáristiku na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Knižne debutoval zbierkou poviedok Kameň v kameni (2012), v ktorej dominuje téma rodinnej histórie. Na minulosť a historické dedičstvo sa zameriava aj kniha krátkych próz Okná do polí (2013) a román Uchom ihly (2015). Jeho ostatnou vydanou knihou je Med pamäti (2018). Okrem prozaickej tvorby sa venuje aj scenáristike, rozhlasovej a novinárskej publicistike. Pracuje ako redaktor a editor vydavateľstva Absynt. Žije v Trstíne.
