Nedávno som na Tindri objavil motto istej pražskej sociálnej pracovníčky : „Někdo zachraňuje svět tak, že na facebooku sdílí citáty o veganství, někdo má denně ruce od krve a sraček.“
Keď som ho čítal, doširoka som sa usmial, hneď mi totiž napadla Uršuľa Kovalyk. Bola to práve jej kniha Čisté Zviera a inscenácia jednej z jej poviedok, ktorú som mal možnosť vidieť v košickom Artfore, ktorá sa predo mnou automaticky zobrazila. Odpovedí na to, čo je umenie, je milión, ale v momente, keď uvidíte hrať ľudí vylúčených zo spoločnosti kus dobrej literatúry, dôjde vám, že morálka toho, čo je umenie schopné dosiahnuť, je na úplne iných miestach, než sú hipsterské predražené kaviarne a intelektuálne časopisy. Že skutočná sila príbehu je – otvárať srdce, rozdávať nádej a silu od človeka k človeku a mať ruky denne od sračiek.
Kniha Čisté Zviera aj inscenovaná podoba poviedky Knižnica pani Klementíny (ktorá sa od knihy nedá odlúčiť) sú práve takýmto typom umenia. Uršuľa prináša v pätnástich textoch zverokruh šialených poviedok. Všetky sú vzájomne prepojené, „rýmujú sa“, dopĺňajú. Hlavná postava zakaždým bojuje so starostlivosťou, umieraním či nespravodlivosťou, pričom každá poviedka má svoje „totemové zviera“ upevňujúce jej charakter a ilustrujúce hlavné črty výsledného pocitu. Uršuľa textom upevňuje silný pocit vzdoru, súcitu a bezmocnosti chorých, starých a umierajúcich alebo tých, ktorí sa o chorých, starých a umierajúcich starajú. V knihe môžeme často nachádzať autobiografické črty a tiež témy feminizmu, ekológie, prvky hororu, surreálnosti či silné sociálne zameranie autorky. Ilustrácie Kristíny Minčíkovej knihu nádherne dopĺňajú. Čierno-červeno-biele skice vytvárajú pocit nepokoja, akoby ste v rukách držali skutočne obnažený živý organizmus.
Uršuľa bojuje, bojuje na papieri a bojuje aj v živote. Jej knihy nie sú vykastrované estetické konštrukty, ale skutočné obrazy plné mäsa, krvi a poézie, no nespadnú do arte terapie. Nie, Čisté zviera nie je autorkinou terapiou, je vyjavením sveta posledných, tých, ktorí sú pre spoločnosť mladých, krásnych a bohatých neviditeľní. Vyjavením ľudského utrpenia, voči ktorému sme často slepí.
Tomáš Straka knižne debutoval samizdatom — Paper back — (2013). Roku 2014 vydal básnickú zbierku Hrdina robotníckej triedy a v roku 2016 mu vyšla próza s názvom Len sa nepozri do očí. Od roku 2017 spolu s Luciou Ernekovou organizuje slovenskú scénu slam poetry – súťažný formát performatívnej poézie, v ktorom vybraní diváci hodnotia vystúpenie prednášajúceho bodmi.
