V ostatných dňoch počúvam o zemetrasení na rôznych akademických pracoviskách a dozvedám sa o prepustení či potenciálnom prepustení ľudí, ktorých (nielen ja) považujem za výborných pedagógov a vedcov. Táto zamestnanecká erózia nabrala na sile začiatkom roka, keď bola v médiách zverejnená správa o tom, že ministerstvo školstva bude motivovať vysoké školy finančnými prostriedkami, ak dôjde k ich zlučovaniu. Cieľom by malo byť zvyšovanie kvality, redukovanie odborov, ale aj znižovanie prezamestnanosti.
Je pravdou, že akademická pôda predstavuje pre niektorých pedagógov „zašiváreň“, v ktorej si hlivejú bez väčšieho povšimnutia až do dôchodku. Situácia v ostatných rokoch sa však radikálne mení. Znižovanie investícií do vysokého školstva vedúce k prepúšťaniu zamestnancov automaticky neznamená zvyšovanie kvality. Táto jednoduchá ministerská matematika nefunguje z prostého dôvodu. Ide o utopický model, ktorý sa okolo reality ani neobtrel a jeho tvorcovia nepomysleli pri kreovaní na to, akým spôsobom ho akademické „firmy“ budú obchádzať. Ako inak si možno vysvetliť rozväzovanie zmlúv na základe veku zamestnancov či dátumu ich nástupu do práce.
Prečo by mali opúšťať vysokoškolskú pôdu najmladší členovia akademických kolektívov, keď práca mnohých z nich je preukázateľne na vyššej úrovni ako výsledky „zašivákov“? Prečo by sa mali školy (ne)dobrovoľne profilovať ako miesta, kde je priemerný vek zamestnancov okolo päťdesiatky? A prečo by sa mali zbavovať ľudí, ktorým by mali umožniť kvalifikačný rast a zachovať tak generačnú kontinuitu?
Na mnohých pracoviskách sa stáva vyšší titul záchranným kolesom. Byť docentom či profesorom znamená môcť garantovať odbory, a to je v dnešnej dobe, zdá sa, viac ako kvalita akademikovho vzdelania, relevantnosť a hĺbka výskumu či schopnosť sprostredkovávať poznatky študentom. Vyšší vek a dlhodobá práca v akademickom prostredí negarantujú úroveň akademikových kompetencií.
Znižovať počet vysokoškolských zamestnancov za účelom zvyšovania kvality a redukcie odborov má asi taký zmysel, ako zásobovať základné a stredné školy, v ktorých chýbajú učitelia cudzích jazykov, počítačovou technikou.
Ministerstvo sa už dávno nemôže spoliehať na zdravý rozum vysokoškolských inštitúcií, pretože v nich samo urobilo „revolúciu“ požierajúcu svoje deti. Absencia prijímacích konaní, ekonomická závislosť vysokých škôl od počtu študentov, ktorí štúdium ukončia, korupčné správanie akademikov, ale aj študentov, vykorisťovanie pedagógov prostredníctvom tabuľkových publikačných výstupov, rozmach citačnej mafie, to je len pár vecí, ktoré nám priniesli sľubované reformy. Na poste ministra školstva sa striedajú ľudia, vidiaci doňho asi tak, ako ministerka Milanová či bývalá ministerka Laššáková do kultúry.
Na vysoké školy sa nemožno dívať ako na firmy a s jej zamestnancami nemožno „handlovať“ ako s dobytkom. Ak má byť počet zamestnancov na akademickej pôde redukovaný, musí dôjsť k serióznej selekcii na základe kvality. Súčasne sa obávam, že moja predstava je ešte utopickejšia ako tá ministerská. Nemyslím si, že kvalitní učitelia a vedci sú na akademickej pôde nedostatkovým artiklom, ale ak z nich tovar urobíme, môže sa to veľmi ľahko stať.
Lenka Šafranová (1986)
pôsobí ako odborná asistentka na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy na FF PU v Prešove.
Je literárna vedkyňa, poetka, zástupkyňa šéfredaktora časopisu o poézii a básnikoch Vertigo, sémantická redaktorka, lektorka tvorivých dielní, porotkyňa literárnych súťaží, editorka, spolueditorka a zodpovedná redaktorka viacerých umeleckých i literárnovedných publikácií, spoluautorka a moderátorka online relácie o poézii a literárnom živote Vertigo café, spoluzakladateľka a organizátorka svetového online festivalu poézie Vertigo fest, na ktorého prvom ročníku sa zúčastnili renomovaní autori z 22 krajín sveta. V roku 2018 vyšla jej debutová zbierka básní post partum, tematizujúca skúsenosť pôrodu, popôrodnej depresie a zmenu v živote človeka, ktorý sa po prvý raz stáva rodičom.
