–
Napuchnutá rasa v deviatom mesiaci, časom krásna, časom netvor.
Klame, vymýšľa si, ospravedlňuje sa, neodpúšťa.
Zbožňuje škatuľky, do nich všetko vopchá.
Potrebuješ vášne?
Obviní ťa. Ty si slepý katolibanec a ty zase nechutný zabíjač detí.
Potrebuješ krásu?
Pripomenie ti Marilyn Monroe a Audrey Hepburn.
Potrebuješ niečo stále?
Poradí ti, aby si vrazil zadok do svojej komfortnej zóny pohodlne vysedenej z pamäťovej peny.
Rasa odoláva.
Mazná sa s pachuťou na jazyku. Čaká na priateľa z detstva.
Nič z toho.
Priatelia bez priateľstva.
Milenci bez lásky.
Dážď bez kvapiek.
Sucho bez slnka.
Skaza. Rasa porodila.
Mám IQ bieleho jogurtu,
pohybujem sa medzi dvoma svetmi,
medzi šampónom proti lupinám a Waldenom od Thoreaua.
Mám chuť posekať sa s prvým človekom, ktorý mi skríži cestu.
Chcem mu vykričať jeho hlúposť, nech si o sebe bohviečo nenamýšľa.
Bude čudný, dobre živený, zaneprázdnený rozmaznávaním svojich čriev.
Určite bude zbožňovať sushi a bude posadnutý zdobením obývačky.
Ako rady by moje oči nikoho takého nevideli.
Bude tárať o tom, ako plače na pohreboch a svadbách.
Z rovnakého dôvodu. Ako myslí na obrí hmyz a sexy slúžky.
V predstavách nemôže s nimi spať.
Bude predstierať, že je Norma Desmond.
To meno som si práve vymyslel. Je mi ale povedomé.
Nahovorí mi, že k životu potrebuje oxid uhoľnatý.
Ako rady by moje uši toto nepočuli.
Jedno je isté.
Šiesty zmysel ma zradil. Mal som možnosť uniknúť.
Ten človek ide oproti mne.
Umolestovali ste nás do bezvedomia.
Všetko sme vrátili na svoje miesto,
aj tak ste na nás pustili svorku.
A teraz sledujete naše krvavé stopy.
Žiada sa mi zakričať:
Basta, é finita la commedia.
Obzerám sa z nešťastia.
Nad vykapaným stromom viažuc si šnúrky na topánkach.
S istotou viem, ak keby som v tejto sekunde padol, neobzrú sa.
Utekajú predo mnou. Za najpomalším sa neobzerá.
Obzerám sa z ťažoby, vzďaľujem sa.
Môj dom je len malá bodka.
Farby zoxidujú, drevo zhnije, tehly sa rozpadnú, hrubú vrstvu masti sa nepodarí odstrániť.
Obzerám sa z hanby, z úteku, z kriku, silný vietor odfúkol strechu.
Na tú sme zabudli, zhrdzavie.
Obzerám sa z hnevu, mám prázdny žalúdok, hyniem.
Ostáva za mnou mŕtvo.
Všetko živé zaliezlo do dier po ďalšom poplachu.
Padám otočený k mestu.
Raz si spolu ešte zatancujeme.
Boli sme vychovaní ako bytosti bez tela.
Čisté dušičky.
Nedotýkali sme sa navzájom, telo si nezaslúžilo, aby sme o ňom hovorili.
Rodina prízrakov.
Príliš vystrojené ženy vyvolávajúce pocit antipatie.
Muži čo si obviazali rany a potlačili melanchóliu bez toho, aby ju vytrhli aj s koreňmi.
Ja som tiež melancholik.
Matku mi zabil blesk, no osud bol ku mne láskavý.
Som dokonalý klamár, mám dobrú pamäť.
Klamstvo a dobrá pamäť sú odnepamäti siamské dvojčatá.
Mám mnoho chorôb a roztomilých výstredností, aby som vzbudzoval ľútosť.
Som samotár spod tmavej oblohy.
Nie som odporný, som najlepší priateľ.
Môžem byť sám sebou, čo znamená byť niekým iným.
To sa nerobí, len tak odísť.
Potom sa mi žiada upchať všetky škáry a zničiť nádych.
Zjavovať sa v otvorených oknách,
unikať a odplávať v obrovských vlnách,
byť videný v meste A,
pomilovať sa a vyčerpaný odpadnúť.
Neriešiť či bola cis či trans,
neobzerať sa
a každopádne dúfať, že neumriem od lásky.
Postava zo seriálu pre teenagerov vraví inej postave:
„Drahá priateľka,
tvoje pozvanie môže zajtra zvrhnúť napríklad amerického prezidenta.
Žijeme v chaotickom svete, kde je ťažké nájsť pravidlá.
Prečo sú niektorí ľudia chudobní a iní zase bohatí?
Prečo sa z niektorých stávajú utečenci, zatiaľ čo iní sú v bezpečí?
Prečo sú niektorí ľudia vypľutí na ulici?
A prečo sa niekedy i keď sa snažíš urobiť niečo dobré, stretneš s nenávisťou?
Nie je divné, ak sa ľudia vzdávajú a prestanú veriť v dobro.
A tebe ďakujeme, že sa nikdy nevzdávaš.
Pretože aj keď sa tak niekedy cítime, nikdy nie sme úplne sami.
Každý jeden z nás je súčasťou veľkého chaosu.
A to, čo urobíme dnes, bude mať dopad na zajtrajšok.
Je ťažké predvídať, aký ten dopad bude.
A väčšinou nemôžeme vidieť, ako to všetko zapadá.
Ale následky činov sú tu vždy.
Niekedy z chaosu.
Za sto rokov budeme mať možno stroj, ktorý predpovie následky každého činu.
Do tej doby musíme veriť tomuto:
Strach sa šíri, ale našťastie láska tiež.“
–
Neskôr:
Vynašli sme mašinu, tá nás prekliala, robí všetko naopak.
Dokáže to, že:
– bolí ťa hlava, potrebuješ ticho a je hluk, keď počúvaš nahlas hudbu, musíš ju vypnúť
– keď chceš ostať, vyháňajú ťa, a keď potrebuješ odísť, nechcú ťa pustiť,
– žiada sa ti veseliť, máš chmúrne myšlienky, chceš byť smutný, nevieš sa prestať smiať
– chceš niečo povedať, zisťuješ, že múdre slová neprichádzajú, keď chceš mlčať, musíš sa
zdôveriť,
– snažíš sa zabudnúť, nejde to, chceš si spomenúť, za svet si nespomenieš,
– pozeráš na horor, nebojíš sa, ale keď kráčaš ulicou za bieleho dňa, ideš sa dosrať,
– musíš vstať z postele, máš horúčku, keď si túžiš pospať, vtedy máš mnoho povinností,
– praješ si zažiť, čo bolo včera, tak deň je úplne iný, keď potrebuješ nový podnet, vtedy sa
deje to, čo včera, predvčerom, pred týždňom,
– keď chceš žartovať, urážaš, chceš byť vážny vtedy neexistujú hranice,
– keď sa chceš lúčiť, človek neodchádza, keď ho chceš mať pri sebe, tak ho niet.
Nechcem sa ťa dotknúť.
Bojím sa,
bojím sa tvojej bolesti.
Chcem ťa nechať samú
a svoju prítomnosť zmeniť na nežnosť.
Každý má temné tajomstvá.
Tŕne.
Burina.
Falošné nádeje.
Spiaca kráľovná a slepý kráľ, stretli sa.
Chcem ti dať, čo ti môžem dať.
Zúrivú ľútosť, umŕtvenú citlivosť, otupené vnímanie.
Nežne, nežnejšie, najnežnejšie.
Na dvanáste narodeniny sestra prestala chodiť.
Bola si o dva roky staršia, ale do tej doby si ľudia mysleli, že sme dvojičky.
Podobala si sa na otca, ja na matku.
Boli ti dopriate krásne zuby a husté vlasy,
ja som vysoký a vyziabnutý so silnými dioptriami.
Dvaja bôžikovia nastoknutí na piedestál.
Dávam a ty si si brala.
Sedím na tvojom vozíku a robím šmuhy na podlahe.
Vravím o tebe v minulom čase, pretože prítomný čas by bol klamstvom.
Pumpujem si dušu.
Na podhustenej duši nedôjdete ani z izby do kuchyne.
Mám to odskúšané.
Radšej plávam za denného svetla,
než aby ma zase znásilnili.
Vietor fúka v mojej izbe,
schovám sa za záves zo spodnej bielizne.
Väzenie s oknom na oblohu,
zúfalstvo povýšim na novú úroveň.
Márne sa snažím spomenúť na príjemnú spomienku.
Vidím len penu okolo úst po zúrivom útoku.
Ak uhádnem množstvo protilátok,
zahoja sa trhliny na sliznici.
V ušiach zaznie aleluja.
Realita. Slastné dozvuky.
Spomínam si.
Diera plná lobotómie, fajčím trávu na streche školy.
Je zima, ale ja sa potím.
Kútiky úst sa dvíhajú do úsmevu.
Depresia
Sľúbil som jej sobáš až nastane predjarie.
Moje hlúpe sľuby. Sneh mizne, slnko a dážď ma zradili.
–
Mánia
Požiadam ťa o ruku na balkóne.
Predstav si, prichádzam v bielej limuzíne, som nahý.
Prichádzam a kričím: Princezná Jasmine.
–
Princezná Jasmine?
–
To bude geniálne, ak odpovieš takto. Lebo si myslíš, že to divadielko je narážka na
RÓMEA a JÚLIU.
Vyjdeš na balkón. Uvidíš, ako sedím nahý s kravatou. Potom ti to dôjde.
Vyleziem na balkón a zachránim ťa.
Bude to úžasne vtipné.
Na svadbe sa budú podávať hamburgery s pečenou slaninou.
Je to môj sen.
–
Depresia
Jediný spôsob ako mať niečo naveky, je stratiť to.
–
Také veci sa nevravia.
–
Žartujem.
– –
Mánia
V poriadku. Šelmy dvihli hlavy opantané vôňou nerestí, ceremoniál sa môže začať.
Matky nebudeme z ničoho viniť.
Zabudnime na Freuda.
V ničom nechcem hľadať falické symboly.
Jediným nešťastím bude,
ak stratíme lásku.
Umieram na predávkovanie charitou,
šesť hodín umývam schody,
Luhrmannove filmy mám stiahnuté.
V každej dobrej love story musí umrieť hlavný hrdina.
Teším sa. Klišé.
Najlepšie je robiť zo seba blbca,
vravieť jedno, myslieť si druhé.
Tak ako to robí nekonečno ľudí v nekonečnom čase.
% zo 100
Lieky na upokojenie pred voľným dňom 70, hneď po káve
Lieky pred cestovaním 100 na entú
Počúvať hlúpe reči 10, ale len keď sa nudím
Návšteva zubárky prekvapivo 80
Pozerať sa na šťastie a závidieť 50, rád sa trýznim
Počítať prerušované čiary na ceste 90, uspáva ma to
Vysvetľovať, čo som chcel povedať 0
Naša rodina je báječná.
Tancujeme na plesoch,
prechádzame sa po bulvári,
spoločne plávame v oceáne,
na znak pokoja mocne stláčame ruky.
Chodíme do zoo pozerať sa na čiernych.
Do dnešného dňa som mal slabosť veriť, že to robí každá rodina.
Sú tu iní ako my.
Nemôžu tancovať, ani chodiť.
Bolia ich nohy.
Prišli o nohu pri dopravnej nehode.
Môžu sa len dívať.
Naša skaza nie je výnimočná, ako si namýšľame.
Budeme sa musieť najprv naučiť molotovov koktail
vyskočiť zo štvrtého poschodia.
Nech sa stane niečo výnimočné.
Maroš Bafia
Písať o sebe je rovnaké peklo, ako vymýšľať básňam názvy. Už viete, čo nemám rád. Je toho viac. Lepšie, ako sa o tom vypisovať, je, ak sa ma opýtate. Teším sa na všetkých zvedavcov, s ktorými sa niekedy, niekde stretnem. Môžeme sa porozprávať aj o …filmoch, Krakove, Saganovej, ale beriem i mlčanie pri káve.
