Z rukopisu s pracovným názvom: Záznamy a nahrávky
22. júl
Dočítala som knihu You Won’t Get Free of It, čo je zvláštna konštrukcia, ale kniha postupne odhalí pôvod svojho názvu. Ide o zbierku esejí od Rachel Aviv, v pôvodnom znení vyšli v týždenníku New Yorker. Texty o spletených vzťahoch matiek a dcér. Moja milá naivita ma dodnes nachytá pri očakávaní, že sa dozviem nejaké nezvratné fakty, ktoré mi pomôžu s vlastnými vzťahmi, rew aj fwd. Aviv začne hneď zostra fugou – disociatívnou, nie hudobnou. Nie, počkať, začne predslovom, v ktorom poodhalí vzťah s vlastnou matkou. Matkiným životným snom bolo publikovať poviedky práve v New Yorkeri. Spisovateľskú kariéru vytlačili materské a existenciálne povinnosti, no malej Rachel odovzdala solídny tréning, keď ju naučila zapisovať si myšlienky do denníka. Po rozvode, keď dieťa trávilo časť striedavky u otca, sa z denníka stal metaforický nástroj komunikácie medzi matkou a dcérou. O jeho intenzite svedčí dcérine zhmotnenie matkiných autorských ambícií.
Takto teraz pracuje môj mozog – je 24. júla a ešte nemám dopísaný 13. ani 22. júl. Ak sa mi vôbec podarí dokončiť myšlienky, bude to veľká vec.
Aviv zbierku tiež začína výpadkom – tzv. fugou. Nenápadne poodhalí možnú príčinu viacnásobnej fugy mladej Američanky Hanny Upp, rozpíše jej príbeh a potom ho na štýl Murakamiho vyhodí aj so všetkými faktami do vzduchu ako ohňostroj a nechá na nás dopadnúť jeho popol.
Fuga, z latinského fúga, znamená útek. V psychológii sa fugou označuje „zriedkavá psychická porucha patriaca medzi disociatívne (konverzné) poruchy, je charakterizovaná náhlym, neočakávaným odchodom z domova spojeným so stratou osobnej identity“.
Medzi hlavné prejavy patrí cestovanie – náhly odchod z domu na akékoľvek miesto, odchádzajúca nemá zrejmý cieľ –, strata identity a vytvorenie úplne novej identity. Počas úteku sa človek navonok správa nenápadne. Fuga sa spúšťa ako obranná reakcia mozgu na extrémny stres, traumu a pod., trvá niekoľko hodín, dní, či výnimočne aj mesiacov. Odznieva z ničoho nič, človek si spomenie na svoju identitu a nechápe, kde sa nachádza a prečo.
Od Hanny Upp, ktorej úteky boli vždy spojené s vodou a nastávali po lete strávenom s otcom, nás Aviv prevedie ďalšími fascinujúcimi osudmi matiek a dcér. Pri čítaní knihy mi pomerne skoro napadlo, že esej o Alice Munro bude zrejme vyvrcholením zbierky. Zhruba v polovici sa myšlienka premenila na istotu a ja som sa ocitla v stave, ktorý sa dá popísať ako vzrušujúce očakávanie a desivé napätie zároveň.
Počas písania posledných dvoch odsekov som dvakrát vstala od počítača a bojovala s dcérou najprv o svoj, potom o jej mobil. Bitky trvali približne 5 – 15 minút, zakaždým som sa stratila v čase, o myšlienkach ani nehovoriac. Najdominantnejšími myšlienkami v mojej hlave sú momentálne dcérin screen time, nenávisť voči Markovi Zuckerbergovi, Stevovi Jobsovi a elektronickému svetu ako takému.
Možno sa dnes ešte vrátim a možno si aj spomeniem, čo som chcela napísať o Munro.
Uvidíme.
Napadlo mi niečo iné: hádam najznámejší prípad (nediagnostikovanej) fugy predstavuje Agatha Christie. Po tom, ako jej zomrela matka a manžel jej oznámil, že sa chce rozviesť, Christie zmizla bez stopy. O 11 dní ju našli v kúpeľnom meste, ubytovanú pod menom manželovej milenky. Aviv ju v knihe nespomína.
26. júl
Útočia na mňa záhrady. Nie ako estetické doplnky k domom, ale ako miesta, kde sa ľudia snažia z nuly, v extrémnych podmienkach, o niečo rukolapné; snaha vypestovať v nehostinných podmienkach rastlinstvo ako prejav / dôkaz života.
Dve záhrady za 24 hodín, jedna vo Výhonku osmilisté růže Ólafsdóttir, začínajúca na veternom morskom pobreží studeného Islandu, druhá v Substacku Mirandy July, v ktorom sa lúči so svojím ateliérom (a prináležiacou záhradou) a s Juanom, mexickým záhradníkom, ktorý záhradu založil uprostred rozhorúčeného kamenia a stvrdnutej špinavej zeme L.A.
Zjavenia treba brať vážne a tieto by mohli hovoriť, že živá, nie čisto estetická záhrada sa ako myšlienka zjaví až keď je človek pripravený – podobne ako túžba po dieťati, ktorá nie je čisto biologická. (Pozn.: možno nastal čas ponoriť sa do záhrad Jamaicy Kincaid.)
Zjavenia sa občas vyskytujú v clustroch, jedno pekné zjavenie, druhé desivé. Na výlete s kamarátkami po južnej Morave som si uvedomila, že sa mi ťažko opisuje kniha Rachel Aviv. Do opisu som sa snažila skondenzovať autorkin zámer: gradovať rozprávanie tak, aby vyvrcholilo esejou o nobelistke Munro. Lenže aj ostatné eseje majú fascinujúce podložia, každá sa hodí k inému typu záhrady, k inej kamarátke. Hovoria o zložitých vzťahoch matiek a dcér, a prepleteniach, od ktorých sa ani matka ani dcéra nikdy celkom neoslobodia. Okrem fugy tam boli napríklad aj Filipínky, pracujúce ďaleko od domova a svojou prácou v zahraničí sponzorujúce manželov a deti, aj Filipíny ako také. Dôsledky takýchto vzťahových výpadkov.
Premisa knihy sa hodí na každú ženu: „Neoslobodíš sa od toho.“
Zvláštna slovná konštrukcia, vravela som si, keď som knihu objednávala. A ako som čítala jednu esej po druhej, podvedome som začínala chápať, že pôjde o citát Munro, aj keď som myšlienku ešte nebola schopná sformulovať do slov. Na tvárach mojich kamarátok poihrávali pobavené úsmevy, pozerali na moju divokú gestikuláciu a snahu „predať“ im knihu s kombináciou láskavosti, zdvorilosti a netrpezlivosti, ako sa unavená mamička, ktorá si chce ísť za roh zapáliť, pozerá na dvojročné dieťa, ktoré jej chce urgentne niečo zásadné vysvetliť. Mám s tým celoživotne problém. V situáciách, ktoré sú citovo vypäté, onemiem. Akoby moje myšlienky predbiehali môj rečový aparát. Niekedy o 2 – 3 dni, niekedy aj o niekoľko týždňov, či dokonca mesiacov. Niektoré myšlienky som schopná kultivovať až po rokoch, ako zdedené záhradky, ktoré najprv vnímame ako bremeno (presun, polievanie, povinnosti…) a až omnoho neskôr pochopíme poetiku miesta aj darovacieho gesta.
Do intelektuálnej elity ako obyčajní ľudia vkladáme veľké nádeje, vysvetľujem kamarátkam, pretože často vyrastáme v spirituálne vyprahnutých podmienkach. Poľahky sa dokážeme stotožniť s tézou – a realitou –, že Hitler je monštrum, ale milovaná poviedkárka, ženský proťajšok Čechova, nemôže nebyť feministka, nemôže byť materské monštrum. Pamätám sa na nedôveru, ktorá sa zmocnila celého intelektuálneho sveta, keď sa Andree, najmladšej dcére Munro, konečne podarilo preraziť stenu odmietania a zverejniť informáciu o tom, že ju nevlastný otec, druhý manžel Munro, ako deväťročnú sexuálne obťažoval. A že to mama v jednom momente vedela, a vybrala si muža.
Aj moje kamarátky sa tvárili, že stále celkom nerozumejú, o čo mi ide, už však bolo jasné, že nepochopenie používajú ako štít. Čím dlhšie mi nebudú rozumieť, tým dlhšie ostane realita nedotknutá. Odbehli do záhrady za prenajatým apartmánom na cigu. Na krátku fugu medzi starým a novým vnímaním sveta.
Mária Modrovich vyštudovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského marketingovú komunikáciu a nemecký jazyk a literatúru. Debutovala zbierkou poviedok Lu & Mira (2011). Nasledovali knihy Tichý režim (2013) a Flešbek (2017), ktorý sa dostal do finálovej päťky Anasoft litera 2018 a vyšiel v maďarskom preklade. V roku 2019 vydala prózu Rozhovor s členkou kultu, ktorú v roku 2023 pre Mestské divadlo Žilina zdramatizovala Petra Fornayová a pre Teatr Śląski v poľských Katoviciach Katarzyna Dudzic-Grabińska. Časti textu boli dramatizované aj v rozhlase v Slovinsku a pripravuje sa francúzske vydanie knihy. Jej ostatná kniha Deň noc voda (2024) sa dostala do desiatky Ceny Anasoft litera 2025.
