Ilustrácia: Radka Čabrádi Tvrdoňová Postavy Jeleňatého a Kravatého vymyslel môj ocino, keď som bola malá. Neviem, ako presne Jeleňatý a Kravatý vyzerali v jeho predstavách, ale ja som si vždy Jeleňatého predstavovala ako jeleňa, ale nie hocijakého, skrátka jeleňa jeleňatého, takého, ktorý vám ako PRVÝ napadne pri slove jeleň – MÁTE TO?
Pred lekárkou fakultou je dlhý rad. Zbierku na pomoc Rumunsku vyhlásili v rádiu už ráno, no ešte po zotmení jazdí mestom húkajúca dodávka, hlas z megafónu ľuďom pripomína, aby nosili len potraviny. Tomáš má ťažký ruksak stále na chrbte. Babka s mamou mu nabalili cukor, múku a cestoviny, on sám priložil konzervy koložvárskej kapusty.
(ukážka z knihy, kapitola 2) ... Hlúčik miestnych chlapov si prezeral maľbu s výrazmi skúsených kunsthistorikov. Zamyslené hmkanie sa striedalo s nakláňaním hláv a znaleckým žmúrením. Z času na čas nejaký z mužov ukázal na obraz a čosi pošepol svojim spoločníkom. Po dlhšej porade si vedúci skupiny odkašľal. „Pekné,“ vyhlásil. „Ktorý som ja?“ ozval
Pohmkáva si vtieravú melódiu: „Načo pôjdem domov, keď nemám nikohooo...“ Vlastne má celkom dobrú náladu, ktorú mu urobila nahlúpla pesnička. Na každý tretí takt namočí do teplej vody panvicu a do rytmu ju mydlí. „Otec sa mi žení, matka leží v čiernej zemiiiii...“ Panvica je umytá, postaví ju na jedinú elektrickú platňu, ktorá ešte hreje. Otec
O mesiac. Teda. Asi o tridsať dní. Príde marec. Zmizne sneh. Odhalí sa vlhká zem. Zavonia. Predjarie. Tie dva-tri dni v roku. Jedinečné. Neopakovateľné. Ľahko sa dajú prepásť. Ak človek nemá nablízku záhradu. A stromy. Ak sa topí v asfalte. Prejdú okolo bez dotyku. Bez závanu. Aké nepredstaviteľné. Že už o mesiac bude po
(Ukážka z prológu a úvodných kapitol/spevov fantasy románu Dediči posmrtnej ríše, voľne inšpirovaného autorkinou víťaznou poviedkou MCF 2019 Spevy troch posmrtných ríš.) --------------- Toto si hovoria o počiatku Dräkavlšania. Väčšinou pri zbere zdravej úrody. Vzduch bol ako duch. Chodil, skákal, prevracal sa. Sem-tam sa rozbehol a smial ako víchor. Panna Ilmatar, biela kráska zahalená do čipkovaného plášťa,
Pozerám sa na svoju mamu. Na čiernobielej fotke, ktorú som tajne zobrala z jej starého fotoalbumu, má devätnásť. Jedno oko prižmúrené, druhým sa na mňa bezstarostne díva. Obočie má mierne nadvihnuté. Jemne sa usmieva. Pôsobí tak, akoby v tej chvíli ani nemohla byť inou. Nezáleží jej na tom, ako a či ju vidím ja alebo hocikto
(úryvok z knihy) Po zaviatej ceste sa vlieklo červené auto. Šofér by možno aj pridal, pretože šiel iba šesťdesiatkou, ale stále tak husto snežilo, že nebolo vidno ani na meter dopredu. Stierače usilovne kmitali, no veľké vločky v celých chumáčoch znovu a znovu pokrývali predné sklo auta a celú krajinu zahaľovali do bielej tmy.
(úryvok z knihy) K. bývala v izbe asi šesť metrov štvorcových s jedným maličkým oknom, ktorá možno slúžila ako alkovňa. K. si pod okno pritiahla stôl a kreslila pri slabom svetle. Pila litre čaju, fajčila, alebo len tak, s lakťom na stole a v dlani opretou hlavou, pozerala von. Videla dom oproti, ako rozseknutý. Na jeho bočnej ploche bol obrovský nápis
(úryvok z knihy) 3. Takto to predsa nemalo byť. Celé zle. Jednoducho cé zet. Peter sa zamiloval do krásnej, inteligentnej, bystrej, talentovanej, očarujúcej, pracovitej, šikovnej atď. mladej ženy. Netušil, že si s ňou berie aj svokru. Doteraz bol skalopevne presvedčený, že všetky vtipy o svokrách sú naozaj len a len vtipy. Hodia sa tak akurát