O mesiac. Teda. Asi o tridsať dní. Príde marec. Zmizne sneh. Odhalí sa vlhká zem. Zavonia. Predjarie. Tie dva-tri dni v roku. Jedinečné. Neopakovateľné. Ľahko sa dajú prepásť. Ak človek nemá nablízku záhradu. A stromy. Ak sa topí v asfalte. Prejdú okolo bez dotyku. Bez závanu.
Aké nepredstaviteľné. Že už o mesiac bude po zime. Že zas nadlho zmizne. Že na ňu zase na pár mesiacov zabudne. Aby ho opäťnečakane prikvačila. Na konci septembra. Úzkostná ťažoba snehu a chladu. Smrti pod snehom. Keď sa všetci ostatní radujú zo snehovej pokrývky, on sa dusí. Ale už o mesiac. Nádych. Život. Úžasná predstava.
Aj keď za oknom sa práve začal február.
A pod parapetom píska radiátor.
A za sklom je bielo. Ako na obraze.
No pred očami má len spodný rám a oblohu. Nemôže vstať. Nemôže vidieť krajinu.
Nemôže alebo nesmie?
Zrazu sa celý svet pohne. Vír. Okno sa roztočí, rozmaže, mihne sa pred ním nočný stolík. Posteľ. Stena. Na nej fotografie. Jeho pohľad. Alebo jeho myseľ? Vyrazí vpred a steny okolo neho i dvere okolo neho sa rozotrú, mihajú sa, oči sa nestíhajú ničoho zachytiť. Chodba dopoly vymaľovaná zelenkavou olejovou farbou. Hrboľatý povrch. Skamenené kvapky. Steny jaskyne. Sinter. Vyššie, kam nedosiahne, kam nedovidí, žltkastá maľovka. Zadýchaný z tej rýchlosti. Aj keď ho v skutočnosti tlačia. A popri jeho bedrách sa roztáčajú dve kolesá. A na ramene cíti ruku, ktorá ho má upokojiť.
Vo výťahu sa svet na chvíľu zastaví. V zrkadle vidí svoje ruky. Uložené na kolenách. Trup ženy, ktorá ho sem dotlačila. Počuje ju. Slová. Zdvihne pohľad. Povie: Dcérenka. A ona: Áno, tu som, tu som.
Nie je to ona. Ale to je jedno. Pretože o mesiac príde marec. Zazvoní nový život. Vôňa. Na to teraz myslí. Nie na večeru.
Predvčerom tu naozaj bola. Dcérenka. Zašla za ním. V modrom kabáte a s vôňou vlaku vo vlasoch.
Predvčerom zašla za otcom.
Celý týždeň v robote. Poobede strážila vnučku. V utorok, v stredu aj vo štvrtok. Plazila sa po koberci. Naháňala loptičky. Plávala po modrej karimatke. Voda! Čľup! V plaveckých okuliaroch. Tak veľmi sa teší. Tak sa teší, že ju ľúbi.
A potom v piatok ráno vstáva pred piatou a má pocit, že na hlave jej stojí slon, že lebka to už nemôže dlhšie vydržať. Nasadne do vlaku a po troch hodinách si na stanici vezme taxík, lebo v tomto hmlistom meste je hromadná doprava mizerná.A už o pol desiatej je po ceste cez polovicu republiky uňho, v domove, v domove, ktorý s domovom nemá veľa spoločné. Nie je to žiadny paradox, že sa to volá domov. Je to výsmech, hovorí si.
Prepadne ju neznesiteľná neha k ošetrovateľom, keď krehké telo jej otca prekladajú do vozíčka a používajú pri tom všemožné zdrobneniny. Ručička. Nožička. Pästička. A pritom je to chlap, skala.
Tlačí ho pred sebou a rozmýšľa, aké to asi je – hľadieť na ten ubiehajúci svet posediačky.
Otec. Otecko. Ako sa nám zmenšil. Akoby z neho niečo vyfučalo, akoby mal zlý ventil, akoby mu unikol vzduch. Z duše?
Do bezzubých úst si vkladá prsty. Takmer po hánky. A ona mu ich neúnavne vyberá, utiera do vreckovky, hladí dlane, kým sa jej zas jedna nevyšmykne a nepristane v ústach. Vzduch vonia niveou a človečinou.
Telefonuje staršej sestre: Som u ocka. Taký je. Smutný. Nie je mu ani do reči. Nie, nie, nepoznal ma. A potom zrazu povedal tvoje meno. Taký je. Bledý. Unavený. Stále plače a ja mu hovorím, neplač, neplač, tu som s tebou, zaspievame si. A spievam Po nábreží koník beží a on zase plače. Zjedol termix a potom mi zobral papierovú vreckovku a odhryzol si z nej. Taká som rada, že som mohla prísť, že som tu s ním, že som ráno vstala a šla. Ošetrovateľka hovorí, že už vôbec nechce chodiť. A keď ho prekladali do vozíčka, hrozne plakal. Kvílil. Niečo ho bolí. A ja neviem, či je to telo, alebo niečo iné. A zrazu sa len zasmeje a hovorí, že hentí nech idú preč.A ešte v tej istej sekunde plače. Maličká? Rastú jej zúbky. Ale taká je šťastná. Šťastné dieťa. Naozaj. Ja sa mám dobre. Taká som. Aj mi je smutno, aj sa teším, aj to bolí, aj to hreje.
Vieš…
Vôbec som si to takto nepredstavovala…
Predvčerom tu bola dcéra.
Nikto nevie, či to zaregistroval, či si to pamätá. Ale to je jedno.
Svet sa ešte raz pohne. Spred očí mu zmizne vlastný odraz z výťahového zrkadla a zastavia až pred dverami jedálne. O pár minút sa otvoria a potom ich jedného po druhom dotisnú k stolom a budú ich kŕmiť.
Ale on sa pozerá doľava. Na iné dvere. Na vchodové. Ešte kým privážajú ostatných, využije chvíľku, potichu vstane a vydá sa k dverám. Sused z vedľajšej izby sa naňho neveriacky pozerá. Jeho ústa akoby hovorili nemé ale, ale… A to len tak naľahko? V tenkých ponožkách? V smiešnom župane? Iste. To je jedno. Veď už len tridsať dní. A bude po zime. Dovtedy vydrží.
Chlpaté papučky čľapkajú v špinavej brečke. Zostala po snehu. Musel zmiznúť, kým sa viezol vo výťahu. Vietor mu rozopne župan. Vetrisko. Riedke vlasy rozhádže po celej hlave, bezzubé ústa, bledé oči, všetko, všetko premôže chlad. Ešte aj hánky mu zbelejú. Ale to nevadí. Pretože tam – tam nikomu nie je zima.
Ján Púček (1987) vyštudoval dramaturgiu a scenáristiku na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Knižne debutoval zbierkou poviedok Kameň v kameni (2012), v ktorej dominuje téma rodinnej histórie. Na minulosť a historické dedičstvo sa zameriava aj kniha krátkych próz Okná do polí (2013) a román Uchom ihly (2015). Jeho ostatnou vydanou knihou je Med pamäti (2018). Okrem prozaickej tvorby sa venuje aj scenáristike, rozhlasovej a novinárskej publicistike. Pracuje ako redaktor a editor vydavateľstva Absynt. Žije v Trstíne.
