Vianoce sú do značnej miery aj o tom, že si človek spomenie na iné Vianoce a porovnáva ich s tými aktuálnymi, kým sa snaží rozpamätať, kde je krájač na vajíčka. A spomenie ešte aj na to, na čo nechce. Napríklad, keď sa s priateľkou v podnájme rozhodli, že si urobia kapra, pretože to patrí
V našej spoločnosti striedavo klokotá pocit nádeje a bezmocnosti. Záblesky svetla i mračná temnoty, echá srdca, ktorého hlas občas počuť za železobetónovou klietkou. Čo napísať na záver roka 2022? Čo nás tento prvý postcovidový rok naučil? Moja vlastná myseľ ma, rovnako ako milióny iných Stredoeurópanov, usvedčuje z pesimizmu. Je to snáď genetický prvok, ktorý v nás zanechala Monarchia –
Rok 2022 je koncom éry, v ktorej Európa nepoznala vojnu mocností, koncom éry Alžbety II. a úplným koncom starého sveta dvadsiateho storočia. Sumarizácia nám hovorí, že nikto z veľkých vizionárov od Fukujamu po Nostradama nemal o našej súčasnosti pravdu. História sa neskončila, svet nevybuchol, mesiáš neprišiel. Z veľkého vítania Milénia sa stalo len číslo v kalendári a my pokračujeme v tvorení histórie,
Podľa jedného z kulturologických prístupov možno na kultúru nahliadať z antropologického alebo z axiologického hľadiska. Kým antropologický pohľad nezohľadňuje hodnotiaci aspekt, axiologické poňatie rozlišuje medzi elitnou (vysokou) populárnou a masovou kultúrou. V ostatných rokoch spojenie ísť za kultúrou, ktoré sa viaže na jej hodnotové chápanie, predstavuje temer nevyčerpateľné pole možností. Ísť za kultúrou sa už nepoužíva len
V ostatných dňoch počúvam o zemetrasení na rôznych akademických pracoviskách a dozvedám sa o prepustení či potenciálnom prepustení ľudí, ktorých (nielen ja) považujem za výborných pedagógov a vedcov. Táto zamestnanecká erózia nabrala na sile začiatkom roka, keď bola v médiách zverejnená správa o tom, že ministerstvo školstva bude motivovať vysoké školy finančnými prostriedkami, ak
Nikdy tu nebude dobre. Toto nie je smutný povzdych, ale obyčajné konštatovanie vychádzajúce z poznania súčasnosti a histórie. Ako tínedžer som sa často pýtal, prečo je to tak. Prečo musíme žiť v pekle, v ktorom sú učitelia žobrákmi, zdravotné sestry odpadom, umelci neprípustnou hanebnosťou a dôstojnosť sa nedostáva ani umierajúcim, nieto ešte politikom. Premýšľal
Ochrnuli nám prsty a ústa, nedokážeme už zobrať telefón, nie je možnosť odpísať na mail. Nemôžeme prísť na dohodnuté stretnutia, lebo nohy nám vypovedali službu a už ochrnuté ústa a prsty nevedia dať znať, čo sa s nami deje. Jednostrannosť. Ako sa do hory volá, tak sa z hory... ticho. Ticho! Čo sa udeje s krajinou a ľuďmi v nej, ak sa
Viacero generácií súčasných dospelých a takmer dospelých vyrastalo vo vákuu umelého bezpečia. Limitom bolo nebo a odvody, a aj keď televízna ruleta zhruba každých päť rokov vylosovala ďalšieho nepriateľa – Maďari, Rómovia, utečenci, homosexuáli, NATO..., hrozba bola väčšinou len virtuálna. Všetko sa dialo niekde inde. Vojny v moslimskom svete, pandémie v Číne, zemetrasenia v
Doma bola iba mama. Driemala nad kávou po práci. Ona pije turka, ja som si spravila espresso. Ešte pred tým, ako sa začne slávnosť veselosť, musíme všetko pripraviť, hlavne pripraviť seba. Šišky napiekla sestra, kváskové, čiže nie také, aké robila starká, ale nikto sa nesťažoval. Mala ich priniesť, keď príde s deťmi a mužom. Ja som
Vo svete žijú svety a základ demokracie vždy bol, aby tam žili spolu. Vo svete žijú svety a v dobe po Nietzschem, Wittgensteinovi a Rortym je veľmi ťažké hovoriť o dobre a zle, to, čo by nás malo zaujímať, je utilita. Vo svete žijú svety a ich odlišnosť nikdy nebola tak očividná ako práve teraz.