Andrejovi Tarkovskému
Pod básňou
len cudzie
ozveny
Ovídius starne
z vánku bude ostrie
z hliny citát
Stalker
dal do prenájmu
Boha
v stáde zrkadiel
sa môže klamať
život sa aj tak skončí
ako glosa
vytrhnutý zub
nesprávny pomer
tela a strachu
vyspovedá ma
traviata
s veľkým uchom
vyženú ma
z teba
Andrej
******
Hlučná báseň
Keď mlčíš
viac
než stôl
odväzujem
kvetom
vázu
z dlhých krkov
pozývam rádio
do svojich uší
nesiem si nohy
do horiacej izby
ako žalujúce stĺpy
noc necháva hrb
pod mojim oknom
sny visia
dolu mojou
uchodenou hlavou
tajím ti
svoju hlučnú báseň
bežca v srdci
čo mi dotyká
úľ
v ktorom sa nechám
dobodať
ešte nezrelými
spomienkami
******
S Hitchcockom
Už som ti
blízka
ako motorest Psycho
krv
líže
záves
skôr
než zo mňa
ochutnáš
tam hore
nebolízač
zviaže si ma
ukradnutým tichom
aj vzdych
si vo mne
kľakne
******
Vo vetre
Vietor už pooberal
všetky moje sukne
dni
keď ma nezahojí
ani dlhá cesta
a srdcu
chladnú chlopne
aj v riadku je
tesno
vrieskam krídlami
no nik
nerozprestrie slovo
vietor ma zmaže
z hýriaceho chodníka
telefón preškrtne
šum mesta
mám milosť
od tvojho ticha
poslednou zápalkou
napomínam svet
nech ešte
nezhasína
Čas žihadiel
O piatej
ti môj sivý hlas
prestrel smútok
pred bránou
vlak
ako plachý kôň
odriekal
koľaj za koľajou
lepkavá od samoty
pod čiernym klobúkom
spoznala som Čas
bohéma
s rozviazanými očami
masového vraha
na úteku
so starenou
zapriahnutou do mojich ramien
splašil mi nohy
až chodník ovdovel
stála som tam
ako veža
čo poťahuje nebu kolovrátky
v šatách po Prévertovi
bez sedla
******
Na tri hmaty
Na tri hmaty
odchádzam
zavejem za sebou
dvere
vlasy okorením
tvojou rukou
nech sa už začnem…
nastúpim do ozveny
či ma odvezie
kam smiem
pretrhnem si viečko
na obrúsenej slze
počkám
kým na námestí
zvädne
zvonenie
tak nahlas mi pripomínaš
motýľa
čo sa mi vyliahol
pod golierom
aby nikdy
nemal vlastné krídla
******
Zaklínanie krajiny
Ešte nevyslovení
berieme vetru
mláďa
kým prší
dážď trestá strechy
šípmi
a ja
ako čas
pod holičovou britvou
odklínam hrdlom
ďalšie víno
nesmelo dospieva
na krajíčku úst
znášam
kliatby boha
čo si ešte s nikým
netykal
v neznámej hre
som tá
ktorú vždy
ktosi bozkáva
len bičom
vyčkávam v mláke
na prvú loď
no plavbu odstrčím
opitým prstom
do prítulnej diaľky
******
Slzograf
Hrdzavá slza
ešte s úmyslom
poľuje
na tvojej koži
nevylieza
z tvaru
sumarizuje
uhýba jazve
ako pocestný
ešte nechce
utopiť
svoj tvar
navlhčiť dôkazy
ešte sa nevie vrátiť
ako dospelá
popreliezať slučky
v obkľúčených očiach
až ráno ťa
umučená
požiada
o azyl
Daniela Dubivská (1966) Je redaktorkou časopisov Slovenskej knižnice pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Žije v Smižanoch, venuje sa publicistike a poézii. Má dcéru a syna. Členkou Spišského literárneho klubu je od roku 1985. V Levoči vedie 8. rok Literárny klub SKN pre nevidiacich. V časopise Kultúrno-literárny výber, ktorý vychádza v Brailovom písme, pripravuje spolu s básnikom Jánom Petríkom Literárnu dielňu pre nevidiacich. Pracovala v Slovenskom rozhlase, Korzári, ako externá spolupracovníčka písala pre Pravdu, bola šéfredaktorkou regionálnej TV Levoča. Je laureátkou Literárnej Senice a Literárneho Zvolena, ocenená bola i na Literárnom Kežmarku a Verši. Publikovala v Literárnych krokoch, Dielni Nového slova, Dotykoch, Literike, Literárnom týždenníku, Slovenskom rozhlase a v zborníkoch Správna chvíľa, Presýpacie more a Parnas. Jej básne vyšli preložené aj v poľskom zborníku V liliowej ciszy. Vydala básnické zbierky Karavána rýb (vlastným nákladom, Sp. Nová Ves 2001) a Žena v cudzom brlohu (Fama art, Sp. Nová Ves 2012).
