Hodnotené texty autorov: Lesana K., Rasťo, Daniel B.
Lesana K.
xxx
nič ma nebaví
bolo výročie okupácie
niekedy mám chuť byt okupovaná všetkým aj ja…
nech sa zbavím beznádeje
a dostanem sa do bodu x
ver ľud svetlím zajtrajškom
a bájny fénix nech povstane z popola
xxx
leto končí
je to tak vždy
niečo končí a niečo začína
napadne snehová perina
a budeme hrať zimné hry
čakať až sa rozzelenajú kry
a vykukne budúcoročné slnko
Báseň leto končí… má viacero slabých miest. Ide najmä o banálne konštatovania („niečo končí a niečo začína“), myšlienkové a jazykové klišé („snehová perina“), nenápadité rýmy (kry – hry, začína – perina) a obrazy – sloveso v metafore „a vykukne budúcoročné slnko“ znie detsky naivne, rovnako spojenie „snehová perina“ pre označenie kvality čerstvo napadaného snehu evokuje známe riekanky a básne pre deti a v texte pôsobí zjednodušujúco. Reflexia subjektu vyznieva naivne, nepresvedčivo pôsobí aj zovšeobecňovanie individuálnej skúsenosti („a budeme hrať zimné hry / čakať až sa rozzelenajú kry“ a pod.). Text však nie je adresovaný detskému čitateľovi. Lyrické „my“ sa pravdepodobne vzťahuje na mileneckú dvojicu, jej vzťah prechádza obdobím zamilovanosti a následného vytriezvenia, po ktorom láska získava, ak vydrží, novú kvalitu. Spôsob prevedenia je však plochý, autorka môže skúsiť otestovať kvalitu postupu napríklad prepísaním básne do prózy. Ak je to relatívne možné bez výrazných zmien vo význame, zrejme ešte nenašla spôsob, akým písať poéziu.
Aj v texte nič ma nebaví… si subjekt všíma svoje pocity, jeho duševné rozpoloženie charakterizuje apatia a rezignácia plynúce zo straty viery a zmyslu, v zvolených slovách vnímame trpkosť a ironický chlad. Verše „ver ľud svetlým zajtrajškom“ a „bájny fénix nech povstane z popola“ predstavujú žurnalistické klišé, v kontexte básne chápem ich opodstatnenosť, napriek tomu však z textu nepríjemne vytŕčajú – priestor básne pre ne nie je „dostatočne široký“, aj preto vyznievajú ako vynútené „skratky“. Ani vo verši „a dostanem sa do bodu x“ sa autorke nepodarilo odhadnúť expresivitu výrazu, hoci civilná poloha jej štýlovo svedčí o čosi viac.
Lesana K. by mohla skúsiť popracovať na originálnom spôsobe hovorenia, odrážajúcom svojské videnia seba a sveta. Ak bude pokračovať v autentickom seba-odhaľovaní, mohla by byť úspešná. Otázkou zostáva, či sa jej v ďalších textoch podarí udržať mieru, ktorá je zodpovedná za umeleckú hodnotu.
Tipy na čítanie:
básne Viery Prokešovej a Marcely Veselkovej
Rasťo
SINGULARITA
nedeľná prechádzka
vo fialových horách
kde spomalený mesiac vrhá tieň
na oceľové líca
sťatý z kríža
bodnutý krížom
si len tak krížim
a nemyslím na modrého slona
tak už
kurva
zodvihni
DANNY BROWN
rozdávam empatiu ako letáky pred Tescom
z kôpky ubúda
a ubúda
bez letákov
bez prachov
v prachu
celé letá
a kov na zápästí
v zápästí
a vzápätí
tma
nie je vtipné, ako sa to stáva?
ČIARA ŽIVOTA
ráno
cítil z vankúšov víno
a zvyšky jej parfému
to dievča odišlo
do kontextu
dať si zlatý rez
aby vytriezvela zo sveta
vyvolával jej
nedvíhala
myslel, že ho už nechce vidieť
a ona si zatiaľ pokojne
doma
na dlážke
krvácala z nosa
INZERÁT
predám city.
používané, ale vydržia ešte dlho.
zn.: možný upgrade na samovraždu.
TAMA
som jeho
raz a navždy
spojení marcovým dňom
vždy mal rýchlu ruku
a hlas ako žiletku
raz sa rozdelíme
a na rozlúčku mu jednu darujem
rovno do krku
V prípade Rasťa už možno hovoriť o utváraní autorskej poetiky s charakteristickými témami, motívmi a individuálnym štýlom. Básne majú poetický náboj, potrebný „šmrnc“, „lesk“ a aj v tejto chvíli majú potenciál byť čitateľsky atraktívne – zaujmú spontánnou energiou, dynamickosťou, výraznými, excentrickými obrazmi (napríklad „spomalený mesiac vrhá tieň“, „rozdávam empatiu ako letáky pred Tescom“ či vytriezvieť zo sveta). Autor tematizuje problémové, dramatické situácie (citové nenaplnenie, milostné sklamanie, deficitný vzťah partnerov) a štylizuje svoje texty ako búrlivé, najmä milostné vyznania/spovede egocentrického subjektu/subjektov. Príznačná je ich agresívna nálada a celkové negatívne naladenie, pocit nadradenosti a zároveň pohŕdania druhým, s čím korešpondujú aj motívy násilia, spôsobovania bolesti či jej prežívania, expresivita slovníka, drastické obrazy a provokujúce gestá. Napriek vyhroteným situáciám, ktoré zobrazuje, sa autor usiluje „byť nad vecou“, znieť odosobnene – príkladom je báseň INZERÁT alebo SINGULARITA, kde sa na dojme chladu a necitlivosti podieľajú aj neosobné názvy. O tom podstatnom sa často vypovedá ledabolo, akoby mimochodom, iným postupom je hyperbolizácia smerujúca k šokujúcej pointe („vždy mal rýchlu ruku / a hlas ako žiletku // raz sa rozdelíme / a na rozlúčku mu jednu darujem / rovno do krku“).
Použitie kontrastu, paradoxov a gradácie smeruje k funkčnosti, zatiaľ je výsledný dojem skôr rozpačitý, málo presvedčivý – autor neodhalil vysoký potenciál niektorých motívov a ich emocionálnu „silu“. Taktiež pointy básní pôsobia násilne, nepredchádza im dostatočne motivované konanie subjektov. Výsledkom čítania takejto poézie môže byť pocit, že sa nás autor usiluje iba šokovať. Svoj exhibicionizmus nedokáže udržať na znesiteľnej úrovni, zatiaľ ešte nenašiel spôsob, ako s ním pracovať tak, aby pôsobil esteticky účinne. To platí aj pre grafické odsadenie veršov, kde často kladie dôraz na vizuálnu atraktivitu textu, zatiaľ čo význam je v úzadí. Rovnako vnímam aj pokus o dynamické rytmizovanie textu a osobitú prácu s tempom – niektoré pokusy sa vydarili viac („dať si zlatý rez / aby vytriezvela zo sveta“, „a ona si zatiaľ pokojne / doma / na dlážke / krvácala z nosa“), iné menej („sťatý z kríža / bodnutý krížom / si len tak krížim“).
Autorovi držím palce v ďalšom písaní, aj v tomto prípade bude úspešnosť riešení spojená s hľadaním miery a „správnej“ metódy.
Tipy na čítanie:
básnické zbierky Ivana Koleniča a Agdu Baviho Paina
Jan Těsnohlídek: Násilí bez předsudků. Krucemburk: JTˈs, 2016.
Poviedka Pán veľký spisovateľ od autora Daniela B. je príbehom autorskej krízy zdvojenej postavy spisovateľa/žurnalistu, ktorý je zároveň rozprávačom príbehu. Rytmus prózy plynie prirodzene, vďaka čomu sa text dobre číta. Ako problematické vnímam typizované modelovanie spisovateľa aj žurnalistu – ich vlastnosti a správanie sú vzhľadom na povolania očakávané, autor by sa mohol pokúsiť prehĺbiť motív zdvojenosti, respektíve rozdvojenia (kde by vznikol väčší konflikt) napríklad aj prostredníctvom jazyka – nielen formou priameho seba-komentára či sebaanalýzy, ale aj zmenou rozprávačskej optiky či štylisticky rozdielnymi výpoveďami postáv. Filozofujúce hĺbanie a jemná poetickosť až prepiatosť sú vzhľadom na modelovanie postavy starnúceho spisovateľa pochopiteľné, no v texte získavajú neúmerný priestor – po chvíli pôsobí rozprávanie únavne a nezáživne. Kvalitu textu znižujú iritujúce, klišéovité výroky („Žijeme v rýchlej dobe“), sentimentálne a patetické výlevy postavy („silná túžba, možno i talent, sa nakoniec prederú na povrch, nezastaviteľným pudom sa prehryzú ku konkrétnej podobe, tak prirodzene ako sa väčšina z nás dopracuje k prvému milovaniu.“) a redundantné slovné konštrukcie („Postupne som sa potom, krok za krokom, osmeľoval…“). Záver príbehu prináša neočakávaný zvrat, ktorý azda príliš rýchlo odznie, takže nedokáže dostatočne zasiahnuť čitateľa.
Próza Na prehliadke u doktora rozvíja príbeh s fantazijnou, magicko-realistickou zápletkou. Najväčším nedostatkom textu je jeho neuveriteľnosť, slabá presvedčivosť. Autor sa pokúša vpliesť iracionálno do racionálnej situácie – Tomáš sa cestou z baru pristavuje pri zaujímavej umeleckej/architektonickej inštalácii, strohé kulisy žiarovky visiacej zo „stropu“, stola a stoličky evokujú policajný výsluch. Na tomto mieste sa stretáva s pavúkom/lekárom, ktorý ho podrobuje nepríjemnému „vyšetreniu“ pripomínajúcemu konzultáciu u psychiatra. Tajomnosť a „nevysvetliteľnosť“ situácie by mohlo umocniť upozornenie na začiatku príbehu, Tomáš síce nie je opitý (ale vypil zopár pív), čo v čitateľovi vzbudzuje zvedavosť, mohol by uvažovať napríklad o psychiatrickej poruche, avšak spôsob, akým autor štylizuje text, je veľmi nešikovný. Postava vyznieva príliš naivne, k čomu prispievajú neprirodzené monológy a štylistická kostrbatosť jej prehovorov (ani názov prózy nie je najšťastnejšou voľbou).
Autorovi sa darí vytvárať silné, atmosférou „nabité“ opisy, preto by mohol v textoch venovať väčší priestor evokácii zmyslov a sústrediť sa na význam detailov. Z oboch zaslaných próz vyplýva, že mu nechýba kreativita – nápad predstavuje polovicou úspechu, zvyšná polovica by sa mohla pritrafiť pozorovaním skúsených autorov…
Tipy na čítanie:
Václav Pankovčín: Bude to pekný pohreb. Bratislava: KK Bagala, 2005.
Pavol Rankov: My a oni / Oni a my. Levice: L. C. A., 2001.
Peter Karpinský: Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov. Bratislava: Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov spol. s. r. o., 1998.
Texty hodnotí Katarína Hrabčáková
Katarína Hrabčáková je doktorandkou katedry Slovenskej literatúry a literárnej vedy Prešovskej Univerzity v Prešove. V rámci svojej dizertačnej práce sa venuje analýze textov súčasných slovenských poetiek. K ďalším odborným aj osobným oblastiam jej záujmu patria literárne súťaže a proces formovania poetiky mladých začínajúcich autorov aj tvorba debutantov, ktoré podrobuje literárno-kritickým analýzam na stránkach literárnych periodík. Od roku 2016 je redaktorkou časopisu o poézii a básnikoch Vertigo. Píše poéziu. Podarilo sa jej získať ocenenia na viacerých literárnych súťažiach (z najznámejších – Akademický Prešov, Cena Rudolfa Fabryho, Medziriadky či Wolkrova Polianka). Sedela aj na porotcovskej stoličke (Gorazdov literárny Prešov, SARM) a aktuálne sa pokúša svojim hodnotením neznechutiť čitateľov a čitateľky portálu knihynadosah.
