Počas prestávok medzi vyučovacími hodinami bývajú dievčatá dobré a chlapci zlí. Najzreteľnejšie rozdiely je možné sledovať cez veľkú prestávku, kedy chlapci idú nadoraz. Veľká prestávka sa volá veľkou aj preto, lebo je určená pre veľké udalosti.
Tomáš ostal sedieť na svojom mieste aj po zazvonení. Skúmal chrbát Kristíny, sediacej v prvej lavici a pokúšal sa vypátrať, či toto fyzicky už celkom vyvinuté, no mentálne celkom zabudnuté dievča nosí podprsenku. V triede ešte žiadne iné dievča nemalo dôvod nosiť pod blúzkami podobné záhady. Keby bol sveter tesnejší, na ramenách ramenatej nymfy by sa rysovali reliéfy po ramienkach. Nič také sa jej tam nerysovalo. To je robota. Bola tu ešte možnosť oboznámiť s problémom Vlada Košu. Vlado by pristúpil ku Kristíne a hneď by bolo po záhade.
Tomáš sa ale nechcel Vladovi prosíkať. Aj tak sa už pri ňom cítil ako menejcenný. Cítil sa, ako sa cíti každý vyplašený jednotkár pri každom sebavedomom štvorkárovi. A pritom by stačilo tak málo, postaviť sa pred Kristínu ako pravý chlap alebo ju chytiť hoci aj zozadu. Na toto asi Tomáš nenaberie odvahu do konca školského roku a možno ani do konca ktovie čoho.
Veľká prestávka smerovala k vrcholu. Hlava žiaka Tibora smerovala spolu so svojím telom ponad zreteľne podloženú nohu patriacu žiakovi Vladovi. Tibor chvíľu plával vzduchom ako albatros Československej ľudovej armády, až narazil vtáčou hlavou na rebrá radiátora ústredného kúrenia. V jednej chvíli zadunela hlava, radiátor a vďaka ústrednému kúreniu celá škola. Chlapec ostal nehybne ležať na bruchu, hlavu mal vytočenú, akoby ležal na chrbte. Blonďaté vlasy rýchlo menili farbu, mláčka zakresľovala polohu obete. Triedou znel štekot nedotiahnutého vodovodného kohútika. „Je mŕtvy,“ povedal ktosi. Tomáš sa sklonil nad Tiborovu tvár a skúšal porovnávať. Pravidelne miništroval na pohreboch, tvár mŕtveho človeka mal v oku. Toto však bolo čosi iné. Tiborova tvár bola nehybná, no stále ešte dostatočne prekrvená. Skutočná mŕtvola v truhle je bez krvi, pokožka je sivá ako popol a voľná ako pokrčený papier, prepadáva sa pod ochabnutým svalstvom. Ak chcú mať istotu, budú musieť ešte chvíľu počkať.
Tibor sa prebral ako Frankenstein. Najprv sa pred radiátorom pretočil trup z brucha na chrbát, potom sa natočila hlava do pôvodného pomeru k polohe tela. Chlapec napokon otvoril oči a posadil sa. V ten deň to bola v triede už druhá veľká udalosť. Na tú prvú upozorňovala vymenená fotografia československého prezidenta. Tvár dobráckeho Ludvíka Svobodu bola vystriedaná tvárou lyšiaka Gustáva Husáka.
Počas zvyšných vyučovacích hodín bol Tomáš zmierený s tým, že tento deň si už svoje veľké udalosti vyčerpal. Jednotkár sa rozhodol, že dnes ho už Kristína prestane zaujímať. Nebolo to ľahké. Veľké pokušenie v prvom rade vytŕčalo a zacláňalo zároveň. Dnes už nie, zabral naplno Tomáš, ale cez zajtrajšiu veľkú prestávku to skúsim.
Publikované: 23/11/2017
Ján Mičuch sa venuje písaniu poviedok, básní, rozhlasových hier, pásiem a kabaretov.
