Ján Mičuch: Tomáš XI. – Straka v hrsti

Smrť generálneho tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonida Iljiča Brežneva, muža, ktorý bol mocnejší ako ruský cár, zastihla študentov dopravnej priemyslovky pripravených. Slávnostne oblečení mladí ľudia obchádzajúci pozhasínané Štátne divadlo prijali správu o zrušení večerného predstavenia s radosťou. Ukázalo sa, že osláviť náhle voľný večer v nejakom podniku pri pive či víne nebude jednoduché. Zákaz veseliť sa postupoval republikou veľmi rýchlo a zatváral jednu krčmu za druhou. Skupine najvytrvalejších, v ktorej nechýbal ani Tomáš, sa napokon podarilo objaviť otvorenú aspoň luxorku. Upadajúcu poloputiku za normálnych okolností študenti pohŕdavo obchádzali. V ten večer to však bola jediná archa hojdajúca sa v mori prikázaného ticha.

„Дорогие друзья, за здоровье товарища Брежнева,“ (Milí priatelia, na zdravie súdruha Brežneva) zahrmel na celý podnik ako podrezaný túr Marko a obradne dvihol pohár vína. Charakteristický chrapľavý hlas sovietskeho štátnika dokázal tento študent napodobniť najlepšie z triedy a možno by vyhral aj celoškolské kolo, ak by sa v tom súťažilo. V škole sa však súťažilo v celkom iných predmetoch a tie Markovi vôbec nepasovali. „Nechcete si to víno vypiť na ulici?“ vpálil medzi študentov vystrašený čašník. Pohľad na studený november za oknom rozhodol. Chlapci ubrali na intenzite hlasov a dali si záväzok, že súdruha Brežneva nechajú v pokoji odpočívať.

Po treťom kole opustil pokoj Mira, ktorý toho nikdy veľa nezniesol. Náhle sa postavil a nezodpovedne prevrátil poloplnú fľašu Košického pokladu. Do biela vystretý chlapec s povolenou kravatou hrdinsky ustál prvý balans a s neurčitým pohľadom blúdiacim po priestore zvažoval svoje možnosti. Rozhodnutie vybrať sa na záchod bolo múdre. Miro však zistil, že takáto púť je nad jeho sily a šarmantne sa predklonil k podstatne bližšiemu kvetináču. Zvuky, ktoré sprevádzali vykládku študentovho žalúdka, opäť nápadne pripomínali prejav veľkého súdruha. Osud rozbehnutého večera bol spečatený. Čašník sa premenil na rozzúreného dinosaura a chlapci vyskakovali z horiacej luxorky iba v holých životoch. Vítalo ich ľahostajné mesto prikryté štátnym smútkom ako nevyprášeným kobercom.

Po tejto skúške ohňom sa kolektív prirodzene rozdelil na slabých a silných. Slabí ťahali s hanbou na reťazi Mira ako svoje najslabšie ohnivko domov. Tomáš sa ocitol v Markovej svorke, teda na strane víťazov. „Pozývam vás na Pražský výběr,“ zahlásil Marko, keď už bolo jasné, kto je kto. A tak sa skupinka smädných mladých mužov vybrala na návštevu.

Marko bol iný ako všetci ostatní. Inak sa obliekal, inak sa správal. Komenského metódu „škola hrou“ bral doslovne. V jeho prípade bola aj škola len súčasťou nikdy nekončiaceho žúru. Markov brloh sa podobal na všetko, len nie na izbu stredoškoláka. Z jednej polovice to bolo nahrávacie štúdio s bohato vybavenou fonotékou gramofónových platní a magnetofónových pások a z druhej dobre zásobený bar. Medzi aparatúrou kraľovalo zariadenie, ktoré sa po Československu šírilo ústnym podaním. Nedalo sa kúpiť ani v sieti luxusných obchodov Tuzex a pre smrteľníkov bolo neprístupné. K nesmrteľnému Markovi prepašoval videoprehrávač jeden z nesmrteľných priateľov jeho nesmrteľnej mamy zo západnej Európy. Takáto elektronika vyšla obyvateľa sovietskeho bloku drahšie ako osobné auto a voňala i kriminálom. Rovnako ilegálne sa cez hranice prevážali videokazety. Na rozdiel od univerzálnej audiotechniky, videoprehrávače sa používali výhradne iba na pozeranie pornografie.

„Ten Pražský výběr je sladký ako fras,“ dvíhal do svetla bizarného lustra unifikovanú litrovú fľašu stredočeského vína kyslo sa tváriaci Tomáš. Chlapci čakali, že Marko im uleje nejakú whiskey a nie taký samoser. No v prvom rade sa tešili na moment, kedy hostiteľ konečne zapne videoprehrávač a vloží do neho nejakú hriešnu kazetu. Vrcholom dovtedajšej Tomášovej erotickej skúsenosti bol venezuelský film Pes s vlniacim sa zadkom Marisy Paredes. Ostatní, okrem Marka, samozrejme, taktiež ďalej nezašli. Títo mladí muži túžili po osvete. Marko nemej reči spolužiakov nerozumel. Vo svojich sedemnástich rokoch súložil aj s tridsiatničkami a pravidelne sa zúčastňoval skupinových akcií. Pornografické kazety ho už nudili. Netušil, čo sa odohráva v hlavách rovesníkov.

„A teraz zatvorte oči,“ zahlásil nečakane Marko. Takže sa to predsa len stane, pomyslel si Tomáš. Kto by bol pred niekoľkými hodinami tušil, že smrť Leonida Iljiča bude mať takéto pikantné pokračovanie. Izbou sa ozýval neurčitý šramot, potom puknutie reproduktorov po zapnutí zosilňovača. „Už?“ opýtal sa ktosi, no chlapci naďalej sedeli so zatvorenými očami, aby bičovali spoločnú túžbu do krajnosti. Repráky ešte raz zapraskali, začal z nich vychádzať detský hlas spievajúci pesničku Mendosíno. Okrem Mendosína nebolo rozumieť žiadnemu inému slovu. Vzrušení mládenci jeden po druhom otvárali oči. Namiesto videoprehrávača sa pred nimi otáčali kotúče magnetofónu. K spevu sa pridávali klávesy, hlások zanikal nástupom elektrickej gitary a definitívne ho prikryla basa a bicie. Horúce chlapčenské hlavy snorili vo svojich databázach. Takto na gitaru nehrá Ritchie Blackmore, ale ani Jimmy Page. Zaznela čeština. Ani Radim Hladík takto nehrá. „Čo to je?“ preglgol nasucho Tomáš. „Pražský výběr, more,“ usmieval sa hrdo Marko.

Vlastniť nahrávku albumu Straka v hrsti od skupiny Pražský výběr bolo v roku 1982 nemožné. Zrejme aj preto sa okamžite ocitla v Markovej hudobnej zbierke. Lisovanie gramofónovej platne sa ani nezačalo, pretože názov Straka v hrsti súvisel s problémovým rovnomenným filmom, v ktorom účinkovalo niekoľko odporcov komunistického režimu. Zakázaná straka prelietavala Půlnoční království iba kopírovaním od magnetofónu k magnetofónu. Navyše v ten večer, kedy si košickí chlapci trochu nepochopiteľne púšťali namiesto západonemeckej pornografie Pražský výběr, niekde v Čechách hrala skupina jeden zo svojich posledných koncertov. Súčasťou ich scény na pódiu bola totiž truhla. Vôbec nesúvisela so smrťou súdruha Brežneva, no v ten večer smrť súdruha Brežneva súvisela so všetkým. Bol to ďalší klinec do rakvy originálnej muziky a slobodného umenia.

Chlapci počúvali aj pili Pražský výběr do hlbokej noci. Tomáš sa vybral z návštevy domov peši. Tackal sa tmavými ulicami ako dvojhlavý drak. V jednej hlave mu hučala hudba a v druhej víno. Naplo ho na dávenie. Rýchlo si našiel vhodné miesto, no stále sa nevedel rozhodnúť pre hlavu, ktorou pripravovaný akt vykoná. Mladík v obleku sa napokon zaprel do steny ako do korby nákladiaka a nechal veciam voľný spád. Košicami zaburácal rev postreleného jeleňa. Tomáš sa prihováral rodnému mestu dikciou a intonáciou, akou sa za svojho života prihováral svetu od rečníckych pultov Leonid Brežnev. Bol to zrelý prejav bez zbytočných slov. Spoza rohu vykuklo žlté policajné auto predátora s nápisom VB. Intuitívne zavetrilo podozrivý pach a zamierilo k svojej obeti. „Občiansky preukaz,“ zaznelo spoza spusteného okienka. Tomáš si žoviálne utrel vreckovkou unavené ústa a po namáhavom pátraní vylovil z útrob saka preukaz totožnosti. Spoza chrbta mu stúpala čerstvo sa tvoriaca para, vďaka ktorej mladý muž pôsobil ako posol zo záhrobia. „Podhradová?“ uisťoval si miesto bydliska príslušník bezpečnosti. Tomáš zakýval súhlasne oboma boľavými hlavami. „Sadaj,“ ukázal príslušník palcom za seba. Tomáš vedel, že jeho dni sú spočítané. Nemal osemnásť rokov, bol opitý, znečistil verejný priestor a vo vrecku saka ukrýval nelegálnu magnetofónovú kazetu Pražského výběru. Určite ho zatvoria a odsúdia na doživotie. Alebo dostane trest smrti.

„Máme ťa aj uložiť do postele alebo čo?“ zahučal príslušník, keď auto zastalo pred Tomášovým vchodom. „Môžem ísť?“ opýtal sa neveriaco Tomáš. „Chceš s nami slúžiť až do rána?“ zasmial sa druhý príslušník. „Dovidenia,“ zatváral nemotorne dvere služobného auta Lada 1600 Tomáš. „Nazdar,“ zaznelo z vyťahujúceho sa okienka. Tomáš sa postavil na kraj chodníka a mával odchádzajúcemu autu ako vlaku pri Ťahanovskom tuneli. Motorové vozidlo odzdravilo nachvíľu zapnutým majákom a zmizlo za zákrutou. Tomáš zodvihol hlavu. Zazdalo sa mu, že v kuchyni ich bytu sa pohla záclona. „To bude mama. Možno ešte nevie, čo sa prihodilo súdruhovi Leonidovi Iljičovi Brežnevovi,“ pomyslel si Tomáš.

Publikované: 15/01/2019