Rušňové depo odjakživa pôsobilo ako osada starostlivo ukrytá od okolitého sveta, ktorej obyvatelia sú schopní prežiť čokoľvek bez vonkajšej pomoci. Bola to pevnosť ochotná prichýliť všetkých vyvolených, no rozhodnutá nevpustiť ani jedinú nekompetentnú myš. Ku košickému rušňovému depu osemdesiatych rokov patrila závodná kuchyňa aj s večernou prevádzkou a bufet so zásobami stredne veľkej predajne potravín. Bola tu nocľaháreň, zdravotná ambulancia, dokonca aj sauna. V útrobách obrovských opravárenských hál sa skrývali ako modlitebné kobky pre mníchov nespočetné dielničky. Šikovné ruky remeselníkov si poradili s vyrezaním dosky na poličku, zašitím poškodenej topánky, nabrúsením noža, ale aj s opravou hodiniek, ba i magnetofónu. V rušňovom depe sa mohol človek aj narodiť a ak nemal skutočne extrémne ambície, napríklad v medzinárodnej politike, nemusel tento organizmus, fungujúci na princípe perpetuum mobile, opustiť do konca svojho života. Toto depo sa podobalo obrovskému hniezdu, z ktorého ako bociany neustále vyrážajú na lov pískajúce lokomotívy, aby sa stali súčasťou vlakového príbehu a po splnení úlohy sa vracali ako unavené pointy.

Potrebnými vedomosťami vybavený a teda celkom prirodzene a zdravo sebavedomý absolvent dopravnej priemyslovky predpokladá, že v rušňovom depe ho budú očakávať minimálne s otvorenou náručou. Tomáša vítal jednoruký bezpečnostný technik. Prázdny pravý rukáv mal ležérne zastrčený vo vrecku saka a tváril sa ako Napoleon. „Nech sa páči,“ vystrel pred seba veliteľ kancelárie autentickú, teda pravú ľavicu. Tomáš ostal trochu zmätený, pretože na jeho strane Napoleonovho stola nebola žiadna stolička. Napokon sa posunul ešte o krok dopredu, aby to nevyzeralo, že pohŕda ponúknutým miestom na státie. Bezpečnostný technik popravil v popolníku umierajúcu marsku, pripálil si ďalšiu a začal rozkladať po stole potrebné papiere. Keď sa už zdalo, že je tých listín akurát, muž v saku sa načiahol vedľa seba a prihodil na stôl ako na obrovskú vatru ďalšie fascikle dôležitých dokumentov. „Poriadok musí byť,“ komentoval svoju činnosť horiaci úradník. Tomáš pri pohľade na toľko poriadku stratil celkom orientáciu. „Máte v rodine železničiara?“ opýtal sa bezpečnostný technik. „Strýko je rušňovodičom tu v depe,“ odpovedal trochu neisto Tomáš. „Tak to je výborné,“ zadymil ešte o čosi intenzívnejšie bezpečnostný, „takto nám to pôjde ako po masle“.

Jednoruký bezpečnostný technik sa už určite dávno vyrovnal so stratou svojej pravice. Písať ľavou sa však nenaučil. Vypĺňanie Výkazu o skúškach, základného dokumentu každého zamestnanca depa, sa podobalo práci unaveného sochára, ktorý vytesáva nápis do vlastného náhrobného kameňa. Tomášovi odrazu pripadalo jeho vlastné meno také nekonečné a vyčerpávajúce, žeby sa ho bol najradšej zriekol. Ale to by sa musel zrieknuť aj svojho celoživotného sna stať sa rušňovodičom.

„Tak, ani to nebolelo,“ vydýchol takmer dušu spolu s obsahom asi štvrtej marsky bezpečnostný technik, „tuto, tuto, tuto a tuto to podpíšte a sme hotoví.“ Tomáš pozbieral papiere aj zvyšky síl. Vedel, že ešte nie je hotovo. Musel nafasovať v sklade montérky, bagandže a všetko ostatné, čo potrebuje kandidát rušňovodiča k dielenskému zácviku.

V sklade na všetko vydával Tomášovi montérky pán, ktorému síce nechýbala žiadna ruka, no protézy mal namiesto oboch nôh. Medzi vysokými, dlhými a širokými regálmi sa pohyboval pomocou dvoch palíc a jednej tyče s hákom na konci. Miestami sa to podobalo rytierskym zápasom, niektoré zostavy pohybov už spĺňali aj kritériá artistických čísel. Napokon sa však nikomu nič nestalo a čerstvý zamestnanec opúšťal sklad živý, zdravý a zásobený všetkým potrebným. V priebehu ďalších dní stretol Tomáš v depe ešte niekoľkých beznohých a bezrukých mužov. Boli to všetko bývalí rušňovodiči, ktorí odovzdali svoje končatiny na oltár atraktívneho povolania. Tomáš sa cítil bezpečne až za hranicou depa. Trochu ho to zamrzelo, trochu sklamalo, no napokon to zobral ako výzvu. Zvykne si.

Publikované: 08/10/2019

Ján Mičuch sa venuje písaniu poviedok, básní, rozhlasových hier, pásiem a kabaretov.