„Proti nepriaznivým okolnostiam a revolúciám, v ktorých ľudské životy nie sú dôležité, pomáha len robustná vôľa po živote.“
Rozprávka a volanie do noci
Aria, hlavná postava tohto románového príbehu, to má ťažké od prvého nadýchnutia. Je odhodená a bez mena. V Teheráne roku 1953 neexistovali hniezda záchrany. Mehrí si nikdy nepredstavovala, že z nej raz bude matka. „Teraz sa však život vyrútil oproti, narazil do nej, zahniezdil sa jej medzi orgánmi, medzi jej svalmi a cievami, vyvíjal sa mesiac za mesiacom, až nakoniec explodoval do podoby bytosti, ktorú držala na rukách.“ (s. 21)
Namiesto láskyplnej opatery sa bezmocné dievčatko ocitlo pohodené na ulici plnej odpadkov. Matka jej v mesačnom svite iba na chvíľu pozrela do očí a odišla. Život nájdeného dievčaťa pokračuje vo všetkých možných významoch ako na hojdačke – medzi odmietnutím a starostlivou láskou, vlastnými ambíciami a ťažkosťami spôsobenými svetom, v ktorom musí žiť. Jej najväčším šťastím je armádny šofér Behrúz. Práve ten ju nájde v tmavej ulici a prinesie domov. Behrúzova jedovitá manželka Zahra nie je nadšená. Dievčatko označí za diabla s divnými očami. Behrúz je iný – jemný, trpezlivý a spoľahlivý. Láskyplne hľadá pre dievčatko meno. A hoci meno Aria patrí v Iráne chlapcom, bude ju tak volať, lebo árie sú krátke rozprávky, volanie do noci. „Keď zaspievaš áriu, svet sa o tebe všetko dozvie. Spozná tvoje sny a tajomstvá. Tvoje bolesti a lásky.“ (s. 27) Príbehy vyrozprávané spoza Behrúzovho volantu evokujú symbolické bohatstvo iránskej kultúry nahromadené za tisícročia.
Rozdelená iránska rozmanitosť
Sugestívny príbeh odhodeného dievčaťa postupne košatie a stáva sa bohatším o súvislosti a kontexty. Každá z postáv, ktorá sa objaví v Ariinom živote, reprezentuje konkrétny životný štýl, etnicitu, politickú príslušnosť, náboženskú tradíciu alebo postoj k modernizačným trendom v iránskej spoločnosti. Nie, nejde o harmonickú pestrosť, z ktorej sa všetci účastníci pestrofarebného sveta tešia. Rozmanitosť sa zvrháva na rozdelenie a konflikt.
Už neprívetivá náhradná matka Zahra upodozrieva dievča, že jej modré oči svedčia o židovskom pôvode. Aria získa aj ďalšiu náhradnú matku. Ferešte Ferdousíová hovorí málo, ale je vzdelaná, kultivovaná. Arii prejavuje veľkorysú lásku i starostlivosť. Tiež reprezentuje jeden z konfliktov. Patrí k vyznávačom zoroastriánskeho náboženstva. Pragmaticky sa snaží pretransformovať na zbožnú moslimku, nech má pokoj s okolím aj s Alahom. Myslí aj na dobročinnosť a Ariu posiela pomáhať do chudobnej južnej štvrte Teheránu rodine Širázióvcov. Rodina nechodí do mešity, ale do synagógy. Hoci Boh je iba jeden, je ľahké označiť ich za prekliatych. Ramín, Behrúzov priateľ z armády je, podobne ako otcovia Ariiných spolužiakov, zatknutý príslušníkmi tajnej polície a následne väznený kvôli absurdným obvineniam a nevyspytateľnému politickému chaosu.
Ako prežiť v bodoch zlomu
Ozajstnému historickému kontextu vtedajšieho Iránu dominuje Mohammad Rezá Šáh, ktorý sa pokúsil nastoliť autokratický režim. Najprv Mohammada Mossadeqa vymenoval za premiéra. Ten si znepriatelil zahraničných investorov, pretože znárodnil iránsky ropný priemysel. Šáhovi sa ho nakoniec podarilo zvrhnúť. O oponentov sa postaral s pomocou tajnej polície SAVAK a postupne rozbehol megalomanský ekonomický plán, známy ako Biela revolúcia. Veľký spoločensko-ekonomický pohyb však nemal veľa víťazov a sociálne rozdiely sa prehlbovali. Veľmi plasticky sú zobrazené aj v Ariinom príbehu. Teherán má južnú časť plnú mizerných domov so zúfalými obyvateľmi a sever s krásnymi priestrannými domami. Obývajú ich ľudia, ktorí majú, podobne ako Ferešte, dobré spôsoby, ale aj neistú budúcnosť.
Finále Ariinho príbehu sa odohráva v čase, keď sa Irán znovu „zlomil“. Duchovný vodca Chomejní sa prihováral z Paríža prívržencom len prostredníctvom nahrávok, ale v roku 1979 reálne prevzal moc v Iráne. V Iránskej islámskej republike prichádza éra teokracie: „Odteraz budete žiť inak, budú okolo vás kvitnúť kvety.“ (s. 383) Namiesto kvitnúcich kvetov sa však nakoniec v Teheráne objavili ostreľovači, zákazy vychádzania a hlad.
Dychtivosť po živote
Rozpor medzi životnými ambíciami mladej generácie a nanúteného protisekulárneho režimu je dramatický, ale nikto nepozná jeho riešenie. Teherán aj celá krajina je svetom, ktorý mohol Ariu pohltiť. Stačilo tak málo, aby sa v spleti ohrození prepadla a skončila zabudnutá, mŕtva alebo opätovne odhodená. Ariina robustná povaha je súčasne jej najväčšou ochranou. Jej dychtivosť po živote je silnejšia ako všetky nebezpečenstvá, ktoré vstupujú bez opýtania do jej príbehu. Dokonale naplnila obsah svojho mena – rozprávky o bolestiach a láske.
Nazanine Hozar sa narodila v Teheráne desať mesiacov pred revolúciou a odišla do Kanady ešte ako dieťa. Aria znamená pre ňu ako autorku znamená cestu k spracovaniu novodobého iránskeho príbehu, ktorý je v mnohom temný až krvavý. Jedinou možnou záchranou v takto konfliktnom svete je osobná vitalita a odolnosť.
Nazanine Hozar
Aria
Preložil Milan Kopecký
Lindeni, 2021
Ľubomír Jaško je absolvent Univerzity Komenského a Vyššej odbornej školy publicistiky v Prahe. Písal do časopisu Zrno a rubriky Civilizácia v týždenníku Domino Fórum a následne EuroDomino. Príležitostne glosuje spoločenské dianie v denníku SME. Od roku 2009 píše pravidelné komentáre pre Aktuality.sk. Pripravuje knižné recenzie pre Týždeň, SME (a prílohu Fórum), Knižnú revue, RTVS (Krajina kníh) a webový magazín Inaque.sk. Je doma v oblasti náboženstva, politiky a kultúry. Zaujíma sa o históriu, médiá a literatúru. Vie, že svet je pestrý, preto nemá rád jednostranné ideológie a fanatizmus. Tuší, že konkrétne ľudské osudy sú dôležitejšie ako veľké politické konflikty.
