Terezka sa škrabe, zasvietil jej na displeji whatsapp.
Chvíľu zvažovala, že mu neodpíše, ale bolo jej dcéry ľúto.
Pozri ráno v škole na nástenke či majú vši, odpísala.
Včera bola s Jasmínkou…
Silvia poslala emoji ženy krčiacej plecami.
Čo mám robiť?! Nechám to tak, kým neprídeš.
Žena krčiaca plecami.
Kedy prídeš?
Krčenie pliec.
Aké jednoduché byť obetavou, alebo, naopak, neobetavou –, rozmýšľala –, keď do genetického kódu nezasahuje intelekt. Matka chobotnica nemusí podstúpiť náročný rozhodovací proces. Nedumá nad tým, koľko mesiacov alebo rokov strávi na materskej. Zrejme ani netuší, že koniec sedenia na vajíčkach bude aj jej koncom. A ak tuší, berie to ako nevyhnutný fakt, ktorý jej nebráni rozmnožiť sa. Ale ak by si Silvia mohla vybrať, bola by voš. Všia matka to má z nich troch najlepšie. Nalepí vajíčka na vlas, do tesnej blízkosti pokožky, aby im zabezpečila teplé, vlhké prostredie vhodné na rast – a je po materskej. Netrápi sa výberom „správnej“ hlavy. Terezkine a Jasmínkine vlasy majú z jej pohľadu rovnaký potenciál. Že si Silvia nevydýchne, kým neodhalí posledné vajíčko – na rozdiel od mamy Jasmínky, ktorá aplikuje špeciálny šampón a najbližšie sa všami zaoberá až o pár mesiacov, keď sa opäť rozmnožia, čo mylne vyhodnotí ako „Zase v škole chytila vši, nechápem to!“ – je pre všiu matku nepodstatné. Šanca na prežitie závisí len od správneho prilepenia vajíčka o vlas, sebazničujúce gestá nie sú potrebné. Navyše, chobotnica ani voš nemíňajú energiu na partnerov, nečelia úskaliam párového rodičovstva. Starostlivosť o deti nie je predmetom debát, je apolitická.
„Všie vajíčko je priesvitné, ale leskne sa ako malinká kvapka lepidla. Budeš vedieť, že je to ono, keď ho uvidíš. A keď ho chytíš do prstov, musíš ho z vlasu vyslovene stiahnuť, nedá sa striasť ako lupina,“ vysvetľovala Ela, Jasmínkina mama, keď spolu boli na chate a zistilo sa, že Jasmínka má vši. Vši boli novinkou k rannej káve, v pozadí hučala rieka, po hrádzi sa už na bicykloch preháňali miestni, niektorí na ceste do práce, iní, už na penzii, ale napojení na ducha doby, v rámci zdravého pohybu alebo venčenia psa. Domáceho maznáčika mal teraz každý. Keď bola Silvia malá, po dedine sa potulovali hlavne samostatné mačky, kde-tu za nejakou bránou cinkal reťazou nešťastný strážny pes. Ľudia sa starali o záhrady, polia a poľnohospodárske zvieratá. Teraz bolo všetko o koníčkoch, o dobrom pocite. Silvia si nebola istá, prečo ju vidiecke hygge tak iritovalo, možno išlo len o to, že ona si slovenskú dedinu – presnejšie túto konkrétnu slovenskú dedinu – spájala s protestanstkou lopotou. A pritom, keď ako dieťa prichádzala na prázdniny, väčšina jej tiet a ujov pracovala intelektuálne a aj pre nich bolo leto časom dovolenky a oddychu. Akurát, že oni aj v čase oddychu varili svojim deťom, siali kaleráb a oberali ríbezle – nechodili na náročné túry, nevymýšľali „program“.
Bol vtedy druhý prázdninový týždeň, deti ešte škôlkari, konečne slobodní od ranného vstávania a lúčenia. Silvia sa najviac tešila z toho, že nesmrdia od pachov škôlkarskej jedálne. Keď ich deň po dni vyzdvihovala v škôlke, túlila ich k sebe, inštinktívne zabárajúc tvár do ich vláskov. Hlavičky v sebe niesli stopy obeda a ona musela svoj čuch, presvedčený o tom, že to nie sú jej deti, preľstiť racionálnymi argumentami.
Vytratila sa z chaty a na mieste, kde bola rieka hlboká, si ľahla do prúdu, zaklonila hlavu a nechala vodu, aby ju pohltila. Chlad jej stiahol hrdlo a potom ju celkom znecitlivel. Stala sa balvanom, ktorý treba jednoducho obísť, obtiecť, vyhladiť. Možno Terezka vši nechytila. A ak áno – ak ich už obe majú –, chladná voda divokej rieky ich možno vymrazí, vypudí z hlavy.
Pôvodný plán bol ísť na hríby a potom sa spúšťať dole prúdom na duši, ale keď sa Silvia vrátila od rieky, Jasmínka s Terezkou niečo zanietene vystrihovali, hlavička pri hlavičke. „My nikam nejdeme,“ chichotali sa, „máme dôležitú prácu!“ Ako len skontroluje tú nekonečne hustú, spotenú, strapatú hrivu dieťaťa, ktoré jačí už len pri pohľade na hrebeň? Na telefóne hľadala návod, ako proti všiam postupovať. Každý protokol nástojil na tom, že vlasy sa musia opakovane vyčesávať hustým kovovým hrebienkom, všiváčikom. Silviine hrdlo zovrel úplne iný druh kŕču, aký spôsobovala studená voda. Poznala to, volalo sa to strácanie nádeje alebo číre zúfalstvo a čoskoro mal celkom iste nasledovať skrat, hysák, rozklad. Ela neprestávala vysvetľovať, že najlepšie je nacápať na hlavu hrubú vrstvu kondicionéru, aby sa všiváčik dobre kĺzal, a samozrejme, vlasy musia byť dokonale rozčesané. Tomáš, Elin manžel, spolu s jej mužom, Silviu uisťovali, že malá vši určite nechytila.
„Ale ja ani neviem, čo hľadám,“ zabedákala Silvia.
„Neboj sa, o chvíľu niečo určite nájdeme,“ ubezpečila ju Ela. „Ja ti to potom ukážem.“
Keď potom našli prvú a druhú voš, a zo tri vajíčka na každej dievčenskej hlave, Silvia zaútočila na Elu.
„To si jej nemohla hlavu skontrolovať doma?“ povedala hlasnejšie, ako plánovala. Prichádzal skrat.
Ela sa unavene usmiala.
„V našej škôlke sú vši stále. Je to normálne. Jasné, že som jej to pozrela, keď som pred prázdninami videla na nástenke oznam. Ale vtedy sa mi zdalo, že má hlavu čistú.“
„Zdalo?“
„No, zdalo. A potom som už na vši nemala kapacitu,“ povedala Ela smutne.
Muž jej večer vytkol, načo z toho robí takú drámu.
Silvia mu pripomenula, ako zle Terezka zvláda česanie a umývanie vlasov.
„Dramatizuješ to,“ povedal muž.
„Môžeš jej tie vši a hnidy vyčesať ty,“ povedala Silvia.
„Neviem ako. Nie je to práve mužská robota,“ pokrčil plecami.
Text je úryvok z pripravovanej knihy „Deň noc voda“. Napísanie románu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.
Foto: Marika Majorová
Mária Modrovich je autorkou štyroch prozaických kníh, Lu & Mira, Tichý režim, Flešbek a Rozhovor s členkou kultu. Flešbek sa ocitol vo finálovej päťke ocenenia Anasoft litera 2018.
